Vláda bráni menšinám spoznať vlastné dejiny

Autor je predsedom Združenia maďarských učiteľov dejepisu na Slovensku

Správa o konflikte medzi maďarskými učiteľmi dejepisu na Slovensku a ministerstvom školstva azda najpozornejším čitateľom neunikla, ale prah dráždivosti slovenskej verejnosti a slovenských médií nedosiahla. Škoda, pretože ide o kauzu, ktorá v sebe nesie hlbšie ponaučenia o stave našej spoločnosti a o povahe našej vlády. O čo vlastne ide?

V rámci inovácie štátnych vzdelávacích programov Združenie maďarských učiteľov dejepisu prišlo s návrhom, aby pre maďarské základné a stredné školy boli vypracované osobitné vzdelávacie programy z dejepisu. Také, ktoré odzrkadľujú požiadavky maďarských žiakov a rodičov.

Táto požiadavka vlastne nebola žiadnou novinkou, nakoľko počas druhej Dzurindovej vlády už niečo podobné existovalo, a fungovalo bez toho, aby sa Slovenská republika zrútila.

Vtedy maďarskí učitelia v spolupráci so slovenskými historikmi napísali osobitné učebnice pre gymnáziá s vyučovacím jazykom maďarským, ktoré sa tešili veľkej obľube tak medzi študentmi, ako aj medzi učiteľmi. Po príchode koalície Smeru s národniarmi však boli tieto vzdelávacie programy zrušené a distribúcia osobitných maďarských učebníc zastavená.

Veľké prekvapenie

Pre učiteľov – odborníkov, ktorí od roku 2013 v ústrednej predmetovej komisii pre dejepis pri Štátnom pedagogickom ústave boli zodpovední za vypracovanie inovovaných vzdelávacích programov, však argumenty ich maďarských kolegov boli akceptovateľné. A tak paralelne so „slovenským programom“ bol vyhotovený aj osobitný program pre školy s maďarským vyučovacím jazykom. Vzdelávací program na základe tej istej metodiky a tej istej vnútornej štruktúry, len – približne v rozsahu asi 20 percent celého programu – s inou obsahovou náplňou.

Aby som bol konkrétnejší, napríklad kde v slovenskom programe figuruje téma Slováci v revolúcii 1848/49, v maďarských osnovách bol zapísaný názov Revolúcia a oslobodzovací boj v roku 1848/49. Táto zmena vytvorila priestor na to, aby sa učitelia v maďarských školách zaoberali napríklad aj revolučnými udalosťami 15. marca 1848 v Pešti.

Viac ako dvojročná práca maďarských a slovenských odborníkov bola v januári tohto roka ukončená. Dovŕšením čoho riaditeľ ŠPÚ, ktorý je náhodou tiež odborníkom na didaktiku dejepisu, takže vie, čo robí, spolu s ostatnými inovovanými vzdelávacími programami aj ten „maďarský“ predložil ministrovi školstva na podpis. O to väčšie bolo prekvapenie, že tento program potrebné odobrenie od pána ministra nedostal.

Kauza sa však týmto ešte neskončila. Združenie maďarských dejepisárov poslalo otvorený list ministrovi školstva, v ktorom jeho počin označilo za politické rozhodnutie. Na svoj list združenie odpoveď doteraz nedostalo, hoci ministerstvo minulý týždeň prostredníctvom vlastnej hovorkyne uverejnilo k danému prípadu stanovisko.

Text v rozsahu celej strany obsahoval jedinú jasnú a zrozumiteľnú myšlienku, a síce, že vzdelávací program z dejepisu pre základné a stredné školy s vyučovacím jazykom maďarským nebol vypracovaný „v súlade s platnými predpismi“.

Zvyšok textu však hovorí o niečom inom, akoby hovorkyňa alebo jej šéf zablúdili v hustom lese svojich povinností. Problém s komuniké – okrem jeho nekompetentnosti – nie je v tom, že ministerstvo o maďarských vzdelávacích programoch tvrdí, že nekorešpondujú s platnými predpismi (veď každý má právo na svoj názor), ale v tom, že svoje rozhodnutie nepovažuje za potrebné odôvodniť. Čo, samozrejme, posilňuje názor, že ide o politické a nie odborné rozhodnutie.

Slovákovi dovolené, Maďarovi zakázané

Táto historka má pre mňa, ktorý nie som a ani nechcem byť nestranným, najmä dve závažné ponaučenia. Tým prvým je to, že viac ako dvadsať rokov po nežnej revolúcii ešte stále nevieme prekročiť svoje limity, a nevieme rozmýšľať a konať tak, ako by sa európskemu občanovi patrilo.

Mnoho Slovákov si totiž myslí (aspoň ja to tak vidím), keďže žijeme na Slovensku, práve Slováci majú právo rozhodovať aj vo veciach národnostných menšín.

Pre týchto ľudí – medzi nimi aj pre našich vládnych činiteľov – sú národnoštátne reflexie silnejšie ako paragrafy platnej ústavy (podľa ktorej pre príslušnosť k národnosti nikoho nemožno „poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“), a sú presvedčení o tom, že pre Maďara predsa nemôže byt dovolené všetko to, čo je dovolené pre Slovákov.

V danom prípade maďarským študentom nemôže byť dovolené, aby sa učili o svojich tradíciách a o svojej národnej histórii, čo je v prípade slovenských študentov samozrejmosťou.

Vláda sa chváli tým, čo nespravila

Druhým závažným ponaučením je správanie sa moci. To, že ministerstvo necíti ani tú najmenšiu potrebu odôvodniť svoje stanovisko. Páni tam hore rozmýšľajú presne tak, ako ich predchodcovia súdruhovia pred rokom 1989. Myslia si, že sa dostali k moci preto, aby rozhodovali svojvoľne, bez hocijakej kontroly, bez toho, aby svoje rozhodnutia museli vysvetľovať.

Pritom im vôbec nenapadne, že takýmto správaním znevažujú prácu tých, ktorí na týchto dokumentoch pracovali viac ako dva roky, a zaslúžili by si korektné odpovede. Nemajú ani toľko odvahy, aby na rovinu, chlapsky povedali, že to nejde a kým tam sú oni, nedovolia aby sa maďarskí žiaci učili svoje dejiny.

Žiaľ, namiesto priamych slov dostávame hmlisté vysvetlenia a dochádza k zavádzaniu nielen slovenskej verejnosti, ale aj medzinárodných organizácií. Ako v prípade Správy o implementácii Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorú pred pár dňami schválila vláda, a v ktorej sa uvádza, že vláda podporuje snahy na vytvorenie špecifických štátnych vzdelávacích programov pre maďarské školy z dejepisu. Čiže vláda sa chváli tým, čo pred dvoma týždňami v skutočnosti odmietla. O dôveryhodnosti takej vlády nech si každý myslí to svoje.

Učiteľ musí byť dôveryhodný

A na koniec ešte jedna myšlienka o tom, prečo chceme osobitné vzdelávacie programy z dejepisu. Na túto otázku sa dá odpovedať lakonicky aj tak, že nám to prináleží, ale uvediem aj ďalší argument z veľkého množstva možných odpovedí.

Som nielen historik, ale aj pedagóg, ktorý vie, že vo vyučovaní dejepisu je oveľa dôležitejšie ako pri iných predmetoch, aby bol učiteľ hodnoverným, a aby sa žiaci mohli stotožniť s príbehmi, ktoré tvoria náplň výučby, príbehmi, ktoré majú za úlohu dopomôcť pri vytvorení národnej identity žiakov. Ináč je to kontraproduktívne ako teraz, keď ministerstvo núka maďarským školám učiť len slovenské príbehy.

P.S. V momente keď píšem tento článok, prišla správa, že ministerstvo odvolalo z funkcie riaditeľa Štátneho pedagogického ústavu Viliama Kratochvíla. To, či je jeho odvolanie spojené s našou kauzou, neviem, ale viem, že ide o odborníka, ktorý rozumie tomu, čo robí, a ktorý – okrem iného – urobil obrovskú prácu pre modernizáciu výučby dejepisu na Slovensku.