Kričali na ňu smradľavá Židovka, úkryt v lese ich nezachránil, s rodinou prešla niekoľkými koncentrákmi

Marta Charvátová, za slobodna Dušinská, sa narodila 2. apríla 1926 v Trnave. Pochádzala zo stredostavovskej židovskej rodiny. Rodičia sa však nehlásili k judaizmu a Martu i jej staršieho brata Osvalda vychovávali veľmi moderne a v ateistickom duchu.

Rodina žila v Bohuniciach (dnes Jaslovské Bohunice), kde otec Michael Dušinský pracoval ako správca liehovaru. Matka Olga Dušinská, rodená Ehrenwertová, bola v domácnosti.

Obaja rodičia pochádzali z početných rodín, obaja mali po štyroch súrodencoch. Návštevy starých rodičov, tiet a strýkov v neďalekej Dolnej Krupej tak tvorili dôležitú súčasť Martinho detského sveta.

Krásne chvíle prežívala hlavne v zime. „Hore v Bohuniciach bol statok a my sme bývali na rieke, tam stál liehovar. Stačilo, aby zapriahli koč, a mohli sme ísť do Dolnej Krupej. A v zime sa išlo na saniach – zapriahnuté kone, snehu plno, rolničky – a my sme sa s bratom obaja zababušili do fusaku.“

S Martiným detstvom sa spájajú aj menej šťastné spomienky. Už ako malé dievča sa stretla s antisemitizmom. Deti na dedine na ňu kričali: „Smradľavá Židovka!“ Pritom navštevovala rímskokatolícku obecnú školu. Po jej ukončení pokračovala v školskej dochádzke na meštianskej škole v Trnave.

Detstvo sa mi skončilo v 12 rokoch

Bezstarostné obdobie sa pre dievča skončilo s rozpadom Československa a vznikom Slovenského štátu. Židia prestali byť plnohodnotnými občanmi, ich život určoval rad zákazov, obmedzení a nariadení. Nesmeli vykonávať niektoré povolania, postupne v takzvanej arizácii strácali majetok, nesmeli študovať.

Marta opisuje postupujúcu diskrimináciu. „Jedného dňa mi povedala učiteľka: ‚Marta, je mi ľúto, ale už k nám nemôžeš chodiť do školy.‘ Tak my sme nesmeli chodiť do školy, do parku, do kina, na kúpalisko, na žiadne verejné miesta. Pretože sme boli špinaví, smradľaví Židia.“

Dušinskí sa napriek tomu snažili svojim potomkom zabezpečiť vzdelanie. V Trnave sa dohovorili s inžinierkou ekonómie, ktorá dávala vylúčeným židovským deťom súkromné hodiny, a Marta s bratom k nej začali dochádzať na vyučovanie.

Na statku, kde rodina bývala, vládol nacista – správca Schmidt. „Dosť na nás útočil, žili sme v neustálom strachu.“

Martin otec sa snažil svoju rodinu uchrániť pred stupňujúcimi sa perzekúciami. V roku 1941 sa usiloval o vysťahovanie do juhoamerického Ekvádoru, ale márne. Potom sa Dušinskí pokúsili utiecť do Maďarska, kde ešte Židia neboli natoľko prenasledovaní.

„Všetko sme nechali, vzali sme si pár vecí a šli sme v noci na vlak. Nepodarilo sa nám to. Vtedy chodili prevádzači cez hranice, ako fungujú aj teraz a prevádzajú chudákov. Tak sme naleteli.“ Konvertor ich zaviedol do pasce, kde už čakali žandári.

Ukryli sme sa v lesnom bunkri

Nakoniec sa presťahovali do Nového Mesta nad Váhom, kde otec získal prácu ako správca liehovaru. Unikli tak Schmidtovmu vplyvu. Pretože úrady uznali Michaela Dušinského za odborníka potrebného pre slovenské hospodárstvo (vymyslel niekoľko zlepšovákov a vynálezov v liehovarníctve, na ktoré mal patent), rodina sa v roku 1942 vyhla prvej vlne deportácií slovenských Židov.

Martin otec si však dobre uvedomoval pretrvávajúcu hrozbu a podnikal určité ​​opatrenia. V Novom Meste sa zoznámil s jedným členom Hlinkovej gardy, ktorý mu poskytoval cenné informácie. Michael sa spriatelil aj s majiteľom liehovaru a presvedčil ho, aby v lesoch pri dedine Kálnica vybudoval bunker, kam by sa v prípade ohrozenia mohol uchýliť on s rodinou i Dušinskí.

Táto chvíľa nastala, keď Nemci začali potláčať Slovenské národné povstanie. Vo svojej propagande prezentovali Židov ako strojcov Povstania a robili razie v obsadených slovenských mestách a tiež na vidieku. Michaela Dušinského včas varoval jeho kamarát gardista. Na nič preto nečakal a so ženou a deťmi opustili svoj mestský byt. Celá rodina sa presunula do lesného úkrytu, kde našla útočisko aj Martina teta s manželom.

V maskovanom bunkri strávila rodina asi dva mesiace. Živili sa konzervami a zásobovanie takisto obstarávala Marta, ktorá chodila do Nového Mesta do bytu po veci aj na nákup. Tieto výpravy si vyžadovali nutnú dávku odvahy, pretože v meste ju mohol ľahko niekto spoznať a udať. To sa však nestalo – zrada prišla z nečakanej strany.

„Niekedy v novembri 1944. Bol krásny deň. S tetou, mamičkinou sestrou, sme vyšli von trošku sa nadýchať vzduchu. Stretli sme nejakého chalana, mal oblečené len vojenské sako a hovoril, že je partizán. Nemyslím si to. Ale zrejme nás udal. Asi druhý alebo tretí deň tam prišla nemecká armáda na koňoch a prehľadávali lesy. Pochopiteľne, že nás našli, lebo mali presný opis. Tak nás všetkých – mamičku, otecka, brata, tetu, strýka, mňa – každého zvlášť pripútali ku koňom. A zhromaždili nás v Beckove v krčme.“

Štedrý večer v Ravensbrücku

Odtiaľ Martu a jej príbuzných previezli do zberného tábora v Seredi, kde Nemci väznili zajatých partizánov a Židov. Marta pobyt v lágri čiastočne vytesnila zo svojich spomienok, vybavuje si hlavne neustály dohľad.

V Seredi ju vybrali ako pomocníčku do kuchyne, čo bola veľká výhoda, získala prístup k potravinám a tiež mohla pracovať, a tak sa aspoň trochu vyhla trýznivým myšlienkam na budúcnosť. V zbernom tábore naposledy žila s rodičmi a bratom.

V decembri 1944 Nemci rodinu rozdelili. Marta s matkou nastúpili do transportu, muži zostali v Seredi. Otec tábor opustil až v marci 1945, keď sa s transportom XXVI/3 dostal do Terezína.

Esesáci naložili ženy do dobytčích vagónov. Nikto nevedel, kam smerujú. Medzi väzenkami kolovala zvesť: „Ak pôjde vlak rovno, ideme do Poľska do Osvienčimu. Ak zabočí doľava, ideme do Nemecka.“

Po pár dňoch uvideli cez zamrežované okienka dobytčákov nemecké nápisy, a tak spoznali, že sa nachádzajú na území Ríše. „Potom vlak zastavil, z vagóna vyhnali ženy do trojstupov. Išli sme zo stanice, až sme uvideli nápis, ktorý bol nad všetkými koncentračnými tábormi: ‚Arbeit macht frei‘ – ‚Práca oslobodzuje‘. Bol to Ravensbrück. Prišli sme tam na Štedrý večer. Stál tam veľký ozdobený stromček. V duchu som si hovorila: ‚To nemôže byť také zlé, keď tu majú ozdobený stromček.‘ Potom som sa presvedčila, aké to je v skutočnosti.“

Pretože transport dorazil práve na Vianoce, esesáci ženám neostrihali vlasy dohola. Väzenky však podstupovali inú ponižujúcu procedúru. Museli sa hromadne vyzliecť donaha a všetky svoje veci nechať ležať na zemi. Potom ich dozorkyne nahnali do spŕch.

Keď ženy vyšli z kúpeľne, ostatní im hodili nejaké oblečenie, nie však ich vlastné. Marta mala veľké šťastie, ktoré ju sprevádzalo aj neskôr; sama hovorí, že len vďaka dobrým náhodám prežila pobyt v koncentračných táboroch.

Do tábora totiž prišla s veľkou angínou, na ktorú v detstve trpela. Neliečená choroba by ju pravdepodobne zabila. Ona však v sprchách chytila ​​svetrík, v ktorého vrecku našla niekoľko tabliet sulfónamidov. Antibiotiká v tom čase poznali len Američania; lekári v Československu ordinovali na angínu práve tento liek. Dievča ho užívalo a teplota mu klesla; chorobu prekonalo. Zároveň sa vyhlo táborovej maródke, čo bolo dôležité, lebo esesáci robili na chorých lekárske pokusy.

Pani Marta s matkou chodili do práce, umývali okná. „To sme robili celkom rady, pretože okná sa leštia novinami. Po nemecky sme obe vedeli.“

Čítala si články o vývoji vojny a získavali cenné správy o dianí za táborovým ostnatým drôtom. Neskôr dostali za úlohu zbierať zemiaky do krechtu.

„Hlad sme mali, nie malý. Tak sme kradli aj surové zemiaky. Pamätám si, že sme museli prechádzať bránou pod dohľadom esesáčok a späť tiež. Mala som nohavičky na gumičku a v nich som mala napchaté zemiaky. A keď som išla cez bránu, tak som sa triasla, že to snáď mohli spoznať – len aby mi tie zemiaky nevypadli!“

Sedemnásť dní nás vozili od koncentráku ku koncentráku

Ako postupoval východný front, Nemci evakuovali Osvienčim a ďalšie koncentračné tábory v Poľsku a väzňov presúvali do Nemecka. Do Ravensbrücku tak pribudlo veľa ľudí a láger sa preplnil. Dozorkyňa vybrala Martu a jej mamičku do ďalšieho transportu. Dostali sa do koncentračného tábora Burgau, ktorý bol v Bavorsku a patril k Dachau.

Martu (a neskôr aj jej matku) si tu vybrali ako pomocníčku do kuchyne. Pri škrabaní zeleniny si mohli ženy uštipnúť kúsok jedla, čo im pomáhalo prežiť.

Po krátkom čase však museli nastúpiť do ďalšieho transportu: „Vagóny s nami väzňami napojili na vojenský transport. A na vojenské vlaky nalietavali americkí letci. Naše ženy z malých zamrežovaných okienok mávali na lietadlá. Ani jedna bomba nespadla na naše vagóny, nič. Putovanie po koncentrákoch, než nás niekam umiestnili, trvalo sedemnásť dlhých dní. Nikde nás nechceli, až sme skončili v Türkheime. Za tých sedemnásť dní vo vagóne zomrelo mnoho žien, vytiahli ich telá, neviem, kam ich dali.“

Türkheim v Bavorsku slúžil tiež ako pobočný tábor koncentračného tábora Dachau. Väzni v ňom žili v barakoch čiastočne vyhĺbených do zeme. Pani Marta tu opäť našla prácu v kuchyni a 27. apríla 1945 sa dočkala oslobodenia americkou armádou. Po pol roku sa z väzenského čísla 143386 opäť stala československou občiankou Martou Dušinskou.

Martina bolestná anabáza sa však ešte neskončila. „Jedného dňa mala mamička teplotu. Zavolala som lekára a prišiel čierny lekár z americkej armády. Zistil, že mamička má týfus. Odviezli ju do neďalekého sanatória. Ešte s jednou kamarátkou, volala sa Ica, som ju každý deň chodila navštevovať stopom s americkými vojakmi.“

Dievčatá sa tešili z nadobudnutej slobody, mohli sa voľne pohybovať, ďalej však bývali v bývalom tábore, vybavovala sa ich repatriácia. Pri bráne koncentráku hliadkovali americkí vojaci. Keď sa raz Marta s priateľkou chystala na výpravu do liečebne, došlo k tragickej nehode. Američan neobratne manipuloval so svojou zbraňou, vyšla rana a Ica padla na zem postrelená. V krátkom okamihu prišla sanitka, ale zdravotníci ju už nezachránili, cestou do nemocnice zomrela. Marta stratila ďalšieho blízkeho človeka.

Martina mamička sa však uzdravila a v júni 1945 sa obe vydali na cestu domov. Čechoslováci sa zhromaždili v Aušpurku, odkiaľ ich odviezli nákladné autá do Plzne. Po registrácii na repatriačnom odbore cestovala Marta s matkou vlakom do Bratislavy a domov do Nového Mesta nad Váhom.

V byte na nich už čakal otec, ktorý prežil zvyšok vojny v Terezíne. Pre chorobu ležal v miestnej nemocnici. Využil svoje odborné znalosti a vyrábal lekárom alkohol z marmelád a podobne. Nemci ho preto nezaradili ho do transportov na východ.

„Potom sme čakali už len na brata. Čakali a čakali – do dnešného dňa. Neprišiel.“ Martin brat Osvald Dušinský sa oslobodenia nedočkal – zomrel 4. mája 1945 na pochode smrti z koncentračného tábora Sachsenhausen. Svojich dvadsiatych druhých narodenín sa nedožil.

Po boku československého dôstojníka

V roku 1945 sa v Bratislave otvorila škola určená pre židovské deti, ktoré za vojny nemohli študovať. Marta ju absolvovala. Potom si našla zamestnanie ako úradníčka vo firme Klimotex.

V Novom Meste nad Váhom sa zoznámila s Jaroslavom Charvátom, za ktorého sa v decembri 1949 vydala. Jaroslav pôsobil ako dôstojník v československej armáde.

Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do plzenskej odbojovej organizácie Druhá ľahká tajná divízia. Jej činnosť však bola prezradená a Jaroslava a ďalšieho odbojára zatklo gestapo. Prešiel nemeckými väznicami v Drážďanoch a Meißene.

Marta nasledovala svojho manžela na miesta, kam ho nadriadení preložili. Najprv sa sťahovali do Kolína a v roku 1958 do Plzne, kde žije dodnes.

V roku 1951 sa manželom narodil syn, ktorého na oslavu vytúženého mieru pomenovali Miroslav. „Je jedináčik, pretože boli 50. roky. Hovorila som, že do tohto sveta po mojich skúsenostiach druhé dieťa neprivediem. Aj keď manžel chcel. Ale ja som cítila veľkú zodpovednosť za jeho budúcnosť. My sme si skutočne mysleli, že je to na večné časy.“

Pani Marta ani jej manžel nikdy nevstúpili do komunistickej strany, preto veľmi uvítala nežnú revolúciu v roku 1989. Ľutuje len, že jej manžel sa politickej zmeny nedožil.

Ako svoje posolstvo by chcela zvlášť mladým ľuďom odkázať, aby si vážili slobodu, pretože to je najväčšia hodnota, ktorá sa nedá ničím zaplatiť.