Denník N

Mám 31 rokov, hral som v NHL, stále som mohol pekne zarábať. Radšej začnem kariéru v policajnom zbore

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Archívny text, v ktorom sa Boris Valábik prvýkrát vážnejšie predstavil hokejovej verejnosti.

Veľa ľudí sa čuduje, prečo som to spravil. „Veď máš ešte len 31 rokov, hokejom si si mohol ešte dlho zarábať,“ hovoria. Vidia zväčša len peniaze, pozornosť médií či rozdávanie podpisov.

To je však len jedna strana mince. A nikdy som si na nej nezakladal natoľko, aby som mohol robiť niečo, čo ma už vnútorne nenapĺňalo tak, ako kedysi. Naopak, často som sa pozornosti vyhýbal. Pamätám si, ako sme s českým brankárom Ondrom Pavelcom v Chicagu a neskôr v Atlante klamali, že nie sme hokejisti, ale študenti z Európy na výmennom pobyte. Nemôžem povedať, že to príliš fungovalo.

Ja som sa rozhodol rýchlo, s hokejom som skončil začiatkom tohto roka. O tri mesiace neskôr som už bol študentom Strednej odbornej školy Policajného zboru v Pezinku. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby profesionálny športovec po ukončení kariéry nezostal sedieť doma, ale našiel si motiváciu niečo robiť. Takú zmenu by telo ani hlava nemuseli zniesť. Ak všetko pôjde hladko, koncom roka by som mohol byť vo výkone.

Budem pracovať na obvodnom oddelení v Nitre. Začnem úplne od základu, hliadkovou činnosťou. A budem robiť presne to, čo mi povedia, aby som robil. Žiadne, že ja toto robiť nebudem, lebo som čo? Hral hokej? To si neviem predstaviť. To nie som ja. Tak to bolo aj v hokeji. Robil som to, čo odo mňa tréner chcel, a tým som si získal jeho dôveru a mohol plniť zodpovedné úlohy na ľade.

Bol som hokejový reprezentant vo všetkých mládežníckych kategóriách, kde som mal to šťastie a získal som striebro na MS do 18 rokov v Jaroslavli, bol som súčasťou tímu, ktorý v roku 2008 vyhral s Chicagom Calder cup v druhej najvyššej kanadsko-americkej súťaži AHL a v NHL som odohral 80 zápasov. Napriek tomu, že som bol na súpiske tímu okolo dvestokrát. Za tri sezóny. Zranenia…

Atlanta ma draftovala v prvom kole z desiateho miesta. Aby ste mali predstavu, čo to vtedy pre mňa znamenalo – vybrali si ma z vyššieho miesta ako Radulova, Mikea Greena, Alexandra Edlera či nášho top obrancu Andreja Sekeru. Až vtipné, však? Jednotkou bol Ovečkin, dvojkou Malkin.

Hokejom som sa mohol živiť ešte sedem či osem rokov, no už som v tom nevidel perspektívu. Hral by som už len pre peniaze, čo som nechcel. Už ma nebavil ako v začiatkoch, veď všetko dobré, čo mi mohol ponúknuť, som už zažil. Moja kariéra by, vinou mnohých vážnych zranení, z ktorých som sa nikdy nedokázal poriadne dostať späť do hry, už len pomaly upadala.

Už dlhší čas mi myšlienka konca kariéry ležala niekde vzadu v hlave a ja som vedel, že jedného dňa príde zabúchať na dvere so slovami: „Haló, chalan, nestačilo už? Koľko to chceš ešte naťahovať a hlavne s akým cieľom?“ Cieľ je niečo, čo ja osobne v živote veľmi potrebujem. Znamená to síce, že nikdy nebudem spokojný, lebo budem niečo stále naháňať, ale posúva ma vpred a nenechá ma upadnúť do šedého priemeru.

Boris Valábik

narodil som sa 14. februára 1986 v Nitre. Som bývalý hokejový reprezentant, v NHL som odohral 80 zápasov. Pôsobil som v Atlante Trashers, Komete Brno, Piešťanoch, v Kazachstane, Anglicku aj nižšej alpskej súťaži. Začiatkom tohto roka som ukončil kariéru a študujem za policajta.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľudia nechápu hokejistov ani policajtov

Rozhodol som sa, že sa stanem policajtom, lákalo ma to už pár rokov. Mnoho mojich kamarátov maturovalo v roku 2007 či 2008, keď sa začala ekonomická kríza. Práce bolo málo, no policajtov bolo treba stále.

Od nich viem, ako to chodí v policajnom zbore. Nejdem do toho naivne, uvedomujem si negatíva aj pozitíva. Nie som už predsa dieťa.

Najviac ma láka možnosť rozvoja a perspektívy do budúcnosti. Opäť mám motiváciu, ktorú tak potrebujem. V hokeji som ju už nemal, vedel som, že sa už ani nepriblížim tomu, čo som dosiahol v minulosti a k tomu, kam som dúfal, že sa moja kariéra dostane.

Navyše, práca na polícii mi dáva pevný režim. Deň mám v škole nalinajkovaný, nemám čas premýšľať nad nepodstatnými vecami alebo sa zbytočne zaťažovať otázkami typu, čo by bolo, keby som nemusel osemkrát za štyri roky pod skalpel. Navyše sme sa čerstvo rozišli s priateľkou, s ktorou sme boli spolu štyri roky, pobehali svet. Čas premýšľať nad minulosťou je to posledné, čo momentálne potrebujem.

K policajtom som sa vždy správal s rešpektom, ktorý k nim ľudia pomaly strácajú, podobne aj k učiteľom. Mňa však vychovali inak. Myslím, že dešpekt voči polícii je spôsobený aj tým, že ľudia si poriadne neuvedomujú, čo vlastne robí. No skúste si predstaviť život už len vo svojom meste bez nej – nastala by asi anarchia a chaos.

Podobne to majú aj hokejisti. Ľudia vidia len peniaze, ktoré zarábajú, no nie obetu, ktorú podstupujú. Odlúčenie od domova, rodiny, nespočetné hodiny na cestách a vo vzduchu, zmeškané oslavy, narodeniny, svadby, narodenia potomkov, pohreby… Ja som svoje narodeniny neoslávil, odkedy som mal sedemnásť rokov. Na Valentína sa totiž vo svete pravidelne hrávajú zápasy. Pripiť si s priateľmi alebo rodinou na Nový rok? Zabudnite. Obdivujem chalanov, ktorí hrajú v Amerike aj tesne pred štyridsiatkou. Ja som už po šiestich-siedmich rokoch rozmýšľal, či mi to za to stojí.

Byť hokejistom je tak trochu rehoľa. Neistota, drina, tvrdá životospráva a odriekanie si vecí počas celej kariéry. O psychickej záťaži by som mohol napísať samostatnú kapitolu.

Po ukončení strednej policajnej školy chcem pokračovať externe na vysokej. V polícii mám svoje ambície, no nechám si ich pre seba, nechcem na seba cez médiá zbytočne vyvíjať tlak. Myslím si ale, že cieľavedomý človek so zdravým úsudkom, ktorý sa nebojí roboty a vie, čo je potrebné pre úspech obetovať, dosiahne to, čo chce. Mne to vôbec nie je cudzie, veď som to robil celý svoj hokejový život.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Mám dva metre a mierne cez stodesať kíl. Už si ani nevšímam tie reči, že ľudia sa ma budú na ulici báť. Myslím si, že konflikty je lepšie vyriešiť komunikáciou. Ako policajt predsa nebudem môcť niekomu len tak dať zaucho, ako keď ma niekto vytočil na ľade, to mi zákon nedovoľuje. Aj keď treba vidieť rozdiel medzi strachom a rešpektom. Tiež niečo, čo ma naučil hokej.

Pre môj výzor sa mi často stávalo, že ma mali za hlupáka. Veľký, silný, navyše hokejista, musí to mať predsa vykompenzované v hlave. Ja však rád vyvraciam takéto názory.

Časté sú aj stereotypy o policajtoch, vraj sa ním môže stať každý. Nemyslím si, obvykle to hovoria ľudia, ktorí neprešli ani testom slovenského jazyka. Možno sa s odretými ušami dostanú na školu, ale kto sa za nich naučí všetky tie zákony, paragrafy a bude niesť zodpovednosť za to, že by s Glockom netrafili ani stodolu zvnútra? Také jednoduché to asi nebude. Navyše to v mojich očiach dosť dehonestuje všetkých tých inteligentných, študovaných, ale aj fyzicky namakaných ľudí, ktorí v nej sú. Preto ma aj prekvapuje, aký ohlas vyvolal môj vstup do Policajného zboru. Kto som ja oproti právnikom, ľuďom s dvomi titulmi z vysokej školy alebo takým, ktorí ma na fyzických alebo streleckých previerkach schovajú do vrecka? Mám sa čo učiť a na čom pracovať.

Ja si napríklad ani neviem predstaviť, že by som chodil nepripravený na vyučovanie, hanbil by som sa, že ma niekto bude mať za nezodpovedného hlupáka. Alebo, že by som na fyzických previerkach nešiel na maximum.

Znie to možno premúdrelo, no pred trinástimi rokmi by som to asi netvrdil. Vtedy som mal, ako veľa ľudí v tom veku, iný pohľad na to, že sa musím vzdelávať. A, samozrejme, bral som to tak ako každý mladý naivný hokejista: „Ja školu nepotrebujem, ja budem hrať hokej.“ Doteraz mame ďakujem za to, že ma v tej pobláznenej hlave donútila dokončiť aspoň gymnázium.

Teraz som sa však sem prihlásil sám, preto to beriem zodpovedne. Je sa tu čo učiť a nie je toho málo.

Tréneri – najväčší problém nášho hokeja

Keď som sa vracal do Európy, čakal som, že tu nájdem nižšiu úroveň hokeja – a to od materiálneho zabezpečenia, cez štadióny až po trénerov.

Nebojím sa povedať, že najväčším problémom slovenského hokeja je kvalita trénerov. Často si myslia, že už všetko vedia a nemusia sa teda ďalej trénersky vzdelávať a posúvať vpred. Je to niekedy naozaj komické. Tým, samozrejme, aj limitujú hráčov, ktorých trénujú. Česť výnimkám, ako sú napríklad tréneri Nitry a Banskej Bystrice, ktorí boli sami hráčmi a majú ochotu a chuť sa učiť trénerskému remeslu. A v Banskej Bystrici aj obrovské množstvo skúseností, ktoré môžu posúvať ďalším generáciám. Skvelý krok od vedenia Baranov.

Napríklad na Slovensku stále platí, že dobrý je len ten hráč, ktorý dáva góly. A to nehovorím len preto, že som bol obranca, ktorý veľa bodov nenazbieral.

No vedel som, že mám svoje úlohy. Keď som ešte hral na Slovensku, dával som gólov dosť. Páčil sa mi ten pocit. Chvália vás, vidíte svoje meno v štatistikách, ľudia povedia, že ste hrali dobre, bez toho, aby boli na štadióne – detský sen. Keď som mal 17 rokov a prišiel som do Kanady, povedali mi, že žiadne také, ty budeš defenzívnym obrancom. Si veľký, budeš sa starať, aby sme nedostali gól, na strieľanie gólov budeme mať týchto menších, rýchlejších, obratnejších.

PÁN tréner Peter DeBoer mi už v kanadskej juniorke povedal, že ak chcem byť úspešný, mám sa držať troch vecí: hrať do tela, mať dobrú prvú nahrávku a nenechať sa obrať v súboji jeden na jedného. To isté neskôr kázal na Floride a v San Jose. Proste obranca, proti ktorému budú súperovi útočníci nenávidieť hrať. Nikde som tam nenašiel, že musím dať gól či útočiť. A podľa toho som sa aj správal.

Bolo o mne známe, že mojím vzorom bol Zdeno Chára. Nebolo však tomu tak vždy, pred tým ako som v sedemnástich rokoch odišiel za more, som obdivoval Petra Bondru a Chrisa Prongera.

Keď som sa však trošku viac vyznal, pochopil som, čo všetko musel Zdeno spraviť pre úspech. Musel plniť svoje úlohy na sto percent, ukazovať sa v najlepšom svetle nielen na zápasoch, ale makať aj na tréningu, aj mimo ľadu, byť zodpovedný a okrem toho byť pripravený zastať sa menších spoluhráčov. Rovnako ako ja. On v tom bol špička, jeho oddanosť hokeju bola a myslím, že stále je neopísateľná. Vďaka tomu sa vypracoval tak vysoko. Pre toto ho stále obdivujem a bol mojím vzorom. Po jedinom tréningu letnej prípravy s ním by bol aj vaším.

V zámorí som dostal špeciálny manuál, bolo to asi dvadsať áštvoriek. Presne bolo popísané, aké máme taktiky, ktoré sa menili podľa súpera, kto je zodpovedný za aký kus ihriska, ako hráme oslabovku, presilovku, akými spôsobmi vychádzame z pásma, kto má blokovať strelu, kto nie, preberanie hráčov, v Pittsburghu dokonca aj štyri či päť typov vhadzovania, prehraté aj vyhraté, v každom pásme… všetko do posledného detailu.

Bol som defenzívnym obrancom, uvedomoval som si, že predo mnou na papieri leží kľúč k NHL. Už ho len zobrať a odomknúť. Pre mňa to bola alfa a omega úspechu, pretože som vedel, že ak budem toto plniť na sto percent, budem hrať. Ak nie, nájdu niekoho, kto to plniť bude.

S trénerom Filcom pred odletom na MS 2009. Foto – archív TASR

No a ako to funguje u nás?

V roku 2009 som hral na majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku, slovenský tím viedol Ján Filc. Doteraz ho verejnosť považuje za toho, kto doviedol Slovensko k úspechom.

Pre mňa to bol prvý kontakt s európskym trénerom od odchodu za more a neviem, či som bol viac sklamaný, nahnevaný alebo rozčarovaný.

Zoberte si napríklad zápas o štvrté miesto na olympijských hrách vo Vancouveri. To nie, že si chalani prehrali bronz, on im ho stratil svojím neexistujúcim koučingom. Tiež si treba uvedomiť, že medailové úspechy na majstrovstvách sveta si chalani vyhrali sami svojím talentom, partiou a tvrdou drinou.

Nechápem, ako niekto na úrovni pána Filca mohol trénovať Slovensko na olympiáde.

Na vlastnej koži som ho na hráčskej lavičke zažil. Nevedel rozdeliť úlohy, vyskladať päťky. Na presilovky aj oslabovky posielal rovnakých hráčov. Vysvetlím to na príklade. To, že Kovaľčuk je geniálny strelec a vie dať gól v presilovke, ešte neznamená, že bude makať a vrhať sa do striel v oslabovke.

A naopak, ak som ja bol defenzívny obranca a to je to, čo som celú kariéru trénoval, nemôže niekto čakať, že pôjdem na presilovku a budem vedieť, čo mám robiť. Rozdelenie úloh, detaily… to je to, čo dnes oddeľuje úspešné tímy od neúspešných a kvalitných hráčov od priemerných.

Sledovanie, ktorú formáciu posiela súper na ľad, aby sme našou defenzívnou eliminovali jeho ofenzívnu, bolo utópiou.

V Amerike každý hráč vedel, čo má robiť. Mali sme rôzne úlohy. A tu? „No, je to dôležitý zápas, musíme vyhrať, tak poďme do toho!“ zaznelo. Hm, fajn taktika. Niekedy som si hovoril, že čo tu robím, takto to predsa nemôže fungovať, ja vôbec neviem, čo mám robiť, čo odo mňa tréner vyžaduje.

Ja som bol na svoju rolu v tíme hrdý. Robil som poriadok pred brankárom, bol som nekompromisný v súbojoch, obetoval sa pre tím, bol som nasadzovaný, keď sme vyhrávali o gól a bolo potrebné, aby to tak do konca zápasu zostalo. A naopak, keď sme o gól prehrávali a bolo potrebné gól streliť, môj ice time bol ku koncu stretnutia limitovaný. Keď som bol na ľade, hráči radšej išli do môjho pásma kombináciou alebo nahrávkou na opačnú stranu ihriska, pretože sa báli nastreliť puk, museli by so mnou ísť do súboja pri mantineli. A keď ho aj nastrelili, mohol som si ho v pohode dokorčuľovať, pretože nechceli byť medzi mnou a mantinelom. Veľká výhoda, uľahčí vám to prácu.

Mojou úlohou bolo aj blokovať strely. Bola to vedomá činnosť. U nás a v Česku som si však len vypočul, že ma trafil puk, vraj náhoda. Alebo keď dal súper gól tečovanou strelou, povedalo sa, že to bol náhoďák. Nie, žiadne také, hráči to majú natrénované. Hokejový svet je na tom postavený už 10 či 15 rokov. Pri tečovanej strele meter pred bránou brankár nemá žiadnu šancu, navyše, ak sa mu tieni vo výhľade, taktiež limitovaná aktivita u nás. Ak ho puk netrafí, je gól. U nás je to šťastný gól. Vo svete na tom chalani pravidelne makajú každý jeden tréning a budujú si na takýchto góloch kariéru.

To už hovorím aj o Brne, v ktorom ma viedol Zdeněk Venera. Ktorýkoľvek z mojich súčasných kolegov by bol lepším trénerom ako on.

O hokeji nič nevedel, nedal by som ho trénovať ani deti. Veľmi ma zaskočilo, ako niekto ako on môže byť trénerom v špičkovom českom klube.

Argument bol, že predsa vyhral titul. Nie, vyhrali si ho jeho hráči napriek nemu.

Boris Valábik v reprezentačnom drese. Foto – archív TASR

Novým trénerom slovenskej reprezentácie sa teraz stal Craig Ramsay, ktorého som zažil v Atlante. Ten teda nenechá chalanov, aby si sami určovali taktiku alebo aby si neboli istí, kde a v akom čase majú na ľade práve byť. Určite sa nestane, že v zápase o bronz na olympiáde dostaneme gól v oslabovke za príliš veľa hráčov na ľadovej ploche, to je čisto trénerova zodpovednosť. Zápas zoberie do vlastných rúk, bude vedieť reagovať. Je to obrovský profík.

Veľký detailista, akého si vyžaduje súčasný hokej. Bojím sa však, či to nebude priveľa na niektorých chalanov z Európy, ktorí nemajú veľa skúseností so svetovým hokejom. Môžu ich šokovať detaily – napríklad to, že si nezahrajú dve-tri striedania, ak sa budú vo vlastnom pásme hrať s pukom, čo je slovenská špecialita alebo ho nevyhodia z obranného pásma do toho stredného.

Vymýšľať s pukom je dovolené len v útočnom pásme. Inde nie, lebo z toho môže rezultovať len inkasovaný gól. V obrannom pásme sa maká, v strednom pásme sa hrá zodpovedne a v útočnom sa zabáva. Tak ma to učili.

Na Slovensku sme zaspali hokejovú dobu. Či to môže zmeniť Miro Šatan? A kto iný? Je to veľmi pokorný a rozhľadený človek. Keď príde do kabíny, všimnete si ho bez toho, aby prehovoril. Niečo z neho vyžaruje.

V hokeji máte len dve skupiny ľudí – tí, ktorí majú rešpekt prirodzene, a tí, ktorí sa ho snažia získať. Hokej nie je šport, v ktorom by boli takí, ktorým je jedno, či rešpekt majú alebo nie. Je to šport tvrdých chlapov a mäkkých sŕdc.

Momentálne nerozmýšľam nad tým, že by som sa vrátil k hokeju. No neskromne musím povedať, že si myslím, že by som mal čo ponúknuť. Celá moja kariéra bola založená na študovaní hry, súperových hráčov a taktiky, koľkými útočníkmi budú napádať, ako agresívne. Stiahnu sa, keď získam puk? Alebo ma budú naháňať za bránou? Ktorý hráč má akú obľúbenú kľučku, kto radšej vystrelí a kto hľadá za každú cenu spoluhráča, kto sa bojí osobných súbojov a kto ich vyhľadáva? Kto má náskok v technike a kto v korčuľovaní?

Toto všetko a viac musíte za morom ovládať, aby ste si dali čo najväčšiu šancu uspieť. Ak by som s niekým pracoval a mohol im odovzdať všetko, čo som sa naučil, tak s juniormi, ktorých sa ešte dá formovať. Ak by boli ako ja, dôležité detaily by nasávali ako špongia. To by ma bavilo. Teraz však chcem byť v prvom rade dobrým policajtom.

Útočníci neradi chodili okolo mantinelu, keď som bol v obrannom pásme. Foto – archív TASR/AP

Prekliate zranenia

Neviem, čo je horšie. Či sa váš sen skončí kvôli tomu, že ste si to pokazili sami, alebo vinou vecí, ktoré neviete ovplyvniť. Ja som pre úspech robil všetko – tvrdý tréning, poctivá životospráva, skoré ranné vstávanie na tréningy aj mimo sezóny, individuálna práca navyše…

Je pár momentov, ktoré by som veľmi rád z mojej kariéry vymazal. Boli to vždy zlomky sekundy. Napríklad, keď mi Alexander Semin v zápase vo Washingtone hlavou spadol na koleno, to sa prehlo a pretrhal som si krížne väzy. Po piatich minútach, keď najväčšia bolesť prešla, som tvrdil lekárovi, že mi nič nie je, že môžem ísť hrať. Nechcel som už vynechať ani tretinu, začiatkom tej sezóny som už vymeškal šesť týždňov pre operáciu členka a navyše sa mi darilo, mal som dôveru trénera v tých najdôležitejších momentoch zápasov.

Vrátil som sa teda na ľad a oproti mne popri mantineli letel rozbehnutý Alex Ovečkin, spravil kľučku do stredu, ja som zabrzdil a zrútil sa od bolesti na ľad. Koleno mi bez opory krížnych väzov úplne vybehlo von. To bol môj posledný zápas v NHL. Neskôr som si väzy v kolene roztrhol ešte dvakrát.

Je to zranenie, ktoré ešte nedávno končilo kariéru. Teraz sa z neho dá dostať. Za pol roka. V hokejovom kalendári to však znamená, že sezóna stratená. Mne sa to stalo hneď trikrát. A nie je to tak, že po pol roku ste späť v stave pripravený na zápas ako pred zranením. Kým vy ste ležali a rehabilitovali, ostatní sa zlepšovali.

Keď sa so mnou lúčili v Atlante, povedali mi, že som si vždy vyberal zranenia tak na pol roka. Viackrát som sa nanovo po operáciách kolena učil chodiť. Mozog sa musel znova naučiť vysielať tie správne signály do nôh.

Na šesť mesiacov ma vyradilo aj zápästie. Okrem toho som mal otrasy mozgu, roztrhnutý prsný sval, stehenný sval, výrony členku, vyskočené rameno, roztrhnutú medzirebrovú chrupavku či fraktúru podočnicového oblúku. Stehy po údere hokejkou či pukom si asi nevie zrátať ani jeden hokejista. No, čuduj sa svete, zuby mám všetky vlastné. Lekári hovorili, že niektoré moje zranenia u hokejistov nikdy predtým nevideli. Prečo zase ja, hovoril som si.

„Veď makám, snažím sa, som poctivý, zodpovedný a ten vedľa nemá problém si vypiť aj noc pred zápasom a celú sezónu mu nič nie je, to nie je fér,“ hovoril som si.

Neviem, čím to bolo. Možno tým, že som dosť rýchlo vyrástol, výška sa mi na asi 200 centimetroch zastavila, až keď som mal osemnásť rokov, no už v pätnástich som mal okolo 193. Navyše som bol dosť chudý a rýchlo som nabral svaly. Potreboval som makať, pretože som v Kanade zistil, že som slabý, a prehrával som osobné súboje. Stále rozmýšľam, či tie zranenia nemohli prísť práve preto, že väzy sa pomalšie prispôsobili a nevydržali takú váhu. Telo dostávalo zabrať.

Môžem povedať, že práve zranenia ukončili moju kariéru. Aspoň tú vrcholovú. V NHL ma pre moju povesť večne zraneného nechceli. Nečudujem sa im. Vy by ste chceli platiť hráča, ktorý nemôže hrať? Keď som sa chcel dostať do nejakého klubu v KHL, ponúkol mi len skúšobnú zmluvu na sedem až štrnásť dní. Vždy som sa vracal po nejakom zranení, na rozohranie by som potreboval viac času. A takto by som zo seba len spravil blbca, ukázať sa po šesť- až osemmesačnej liečbe za týždeň či dva? Nemožné!

Sú dva momenty, ktoré mi navždy zostanú v hlave. Po operácii kolena som sa bol rozohrať na farme Pittsburghu. V decembri som hral svoj tretí zápas, rozbehnutý súper, ja proti nemu. Bum, koniec, potrhané väzy v zápästí, pol roka mimo hry. To bol môj definitívny koniec v NHL.

A keď som už bol v Európe, mohol som sa dostať do švédskeho Linköpingu. Slušný tím. V nedeľu som sa s nimi dohodol, že v piatok priletím a podpíšem zmluvu. Pôsobil som vtedy v Piešťanoch, v utorok sme mali zápas proti Košiciam. Nemusel som nastúpiť, no do Švédska som chcel prísť pripravený. Asi päť minút pred koncom zápasu som si na pol roka odpálil koleno.

Zranenia hodili moju kariéru do mixéra.

Na skúšku som potom musel ísť dokonca aj v Nitre. Priznávam, trochu ma to urazilo, no bol som pripravený to prehltnúť. Prišla však ponuka z Alpskej ligy – mali o mňa eminentný záujem, ponúkli mi dvojnásobný plat, ubytovanie, auto a prácu pre vtedajšiu priateľku. Ide o ligu ešte pod úrovňou EBEL ligy. Skoro všade sú už vyššie platy ako u nás.

Pre peniaze som hral aj v Kazachstane a Anglicku. No vydržal som to len dva roky, nie je to pre mňa.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Hokej ma už nebavil

Aby som niekde vydržal, potrebujem mať pred sebou perspektívu. V polícii ju mám, v hokeji už nebola.

Pred návratom do Európy som mal ponuky, aby som pokračoval v AHL, čo je druhá najvyššia súťaž pod úrovňou NHL, veľmi kvalitná, tvrdá a neúprosná. Kto ju hral, vie, o čom hovorím. Priemerne sa tam zarába možno 80-tisíc dolárov za sezónu, niektorí spoluhráči mali aj trojnásobok. Za rok by som teda zarobil toľko, koľko na polícii možno nezarobím nikdy.

Dokonca som mal aj ponuku z NHL, jeden z tímov ma chcel za bitkára. Odohral by som dve-tri minúty za zápas a potom sa pobil. Nikomu som to doteraz nepovedal, pretože by som iba počúval reči, ako som to mal spraviť pre peniaze, to som však nechcel. Ja som pre moju psychiku potreboval byť vždy pre tím dôležitý. Ako defenzívny obranca ste za morom nepostrádateľný, ako „tough guy“ ani moc nie. Rešpektujem, čo robia, je to šialená práca, klobúk dolu. Byť celý zápas pripravený na potľapkanie po pleci od trénera, aby ste sa mohli ísť pobiť so 190 cm vysokým, 110-kilovým bezzubým chlapíkom, ktorý vám jedinou presnou ranou dokáže zariadiť odchod z ľadu na nosidlách, na to treba povahu. Inak, v kabíne najlepší parťáci a najväčší vtipkári.

Ja som povesť bitkára mal, ale len u nás, kde si o mne, samozrejme, nemohli prečítať, ako som vypichol súperovmu útočníkovi puk v čistej gólovej príležitosti alebo zblokoval puk smerujúci do našej odkrytej brány. To, že som sa raz za čas pobil, si ale prečítať aj pozrieť mohli. Tak mi to u nás nejak prischlo. Nikdy som však žiadnu bitku nevyvolal, teda, len keď som ochraňoval spoluhráčov. Mňa tréner po ramene kvôli bitke netľapkal. A to je rozdiel.

Vždy som nazbieral veľa trestných minút, v Anglicku dokonca najviac v súťaži. Hralo tam 95 percent kanadských a amerických hokejistov. Chceli sa na mne ukázať, tak provokovali a vyvolávali bitky. A ja nie som ten typ, čo si nechá brnkať po nose príliš dlho, aspoň na ľade nie. Vždy som hovoril, že ak by som bol taký mimo ľadu, ako som bol na ľade, dávno by som sedel vo väzení. Je to úplne iný svet, našťastie.

Veľa minút som v Anglicku nazbieral aj pre moju povahu. Na ľade som dosť prchký a veľmi ma rozčuľovali miestni rozhodcovia. Skrátka, boli slabí a k tomu ešte aj arogantní. Často som im to aj počas zápasu pripomínal, čo hneď aj potrestali.

Zarábať som si mohol aj v Európe ďalších sedem-osem rokov slušné peniaze.

No už ma to nebavilo, hokej ma nenapĺňal, nemal som cieľ. Neznášal som ten pocit, keď som v auguste musel opustiť Slovensko – mám tu postavený dom, rodinu, zázemie, psa, kamarátov. Už ma nebavilo byť stále na cestách a do poslednej chvíle ani nevedieť, na ktorom kontinente budem pôsobiť.

A teraz tu konečne budem môcť bývať, nielen prebývať pár letných mesiacov.

Celý život mi niekto radí. A to nielen blízke okolie, rodina či tréneri. Keď ste mediálne známi, zastaví vás hocikto. Najhoršie je, keď nadobudne pocit, že vás dôverne pozná, pritom vás naživo vidí prvýkrát v živote.

Cudzí ľudia sa vám potom snažia rozdávať rady, mne napríklad často hovorili, ako mám hrať hokej alebo či som sa zbláznil, že idem k polícii. To mi inak nikdy nehovorte. Ja to pociťujem ako urážku všetkých tých, ktorí už v nej sú, a to sú teraz moji spoluhráči, môj tím.

Nepoznajú mňa, nepoznajú hokejový život a nemajú tie skúsenosti, ktoré mám ja, pozitívne, či negatívne, preto je ťažké niekomu vysvetľovať, prečo som sa rozhodol, ako som sa rozhodol. Musel by som ho preniesť mojím životom minimálne od sedemnástich rokov do konca kariéry, aby videl všetok ten stres a neistotu, keď mi nevyšiel zápas, mužstvu sa nedarilo a vedel som, že niekto si to odskáče trejdom alebo odchodom na farmu do AHL.

Keď si tréner v lietadle počas kempu volal chalanov k sebe dopredu, aby im oznámil, že pre nich nemá miesto v zostave a musia odísť, keď som tŕpol, či po príchode z ľadu nebudem mať nachystaný pred miestom hokejový vak, aby som sa doň mohol rovno pobaliť.

Aby dotyčný videl všetky tie prebdené noci, keď som po nervoch zo zápasu nevedel zaspať do piatej ráno, všetky tie slzy smútku, bolesť a beznádej po zraneniach a keď som sa niekedy ako jediný Slovák alebo Čechoslovák v tíme cítil osamotený a bez spriaznenej duše.

Hokej mi však aj veľa dal. Skúsenosti, ktoré som vďaka nemu získal, sú doslova nenahraditeľné, ako druhák na gymnáziu som sa vybral skúšať šťastie za veľkou mlákou úplne sám, musel som sa starať sám o seba od úplného začiatku, bez znalosti jazyka či kultúry, bez priateľov či rodiny. Skončiť s ním bolo rýchle, ale určite nie jednoduché rozhodnutie.

Je to rozhodnutie, za ktorým si však stále pevne stojím, a to jediné je pre mňa dôležité.

Som Boris Valábik a už nie som hokejista. Som strážmajster Boris Valábik.

Text vznikol po rozsiahlom rozhovore reportéra Michala Červeného s Borisom Valábikom.

Športovci píšu

Teraz najčítanejšie