Denník N

Mám 31 rokov, hral som v NHL, stále som mohol pekne zarábať. Radšej začnem kariéru v policajnom zbore

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Archívny text, v ktorom sa Boris Valábik prvýkrát vážnejšie predstavil hokejovej verejnosti.

Veľa ľudí sa čuduje, prečo som to spravil. „Veď máš ešte len 31 rokov, hokejom si si mohol ešte dlho zarábať,“ hovoria. Vidia zväčša len peniaze, pozornosť médií či rozdávanie podpisov.

To je však len jedna strana mince. A nikdy som si na nej nezakladal natoľko, aby som mohol robiť niečo, čo ma už vnútorne nenapĺňalo tak, ako kedysi. Naopak, často som sa pozornosti vyhýbal. Pamätám si, ako sme s českým brankárom Ondrom Pavelcom v Chicagu a neskôr v Atlante klamali, že nie sme hokejisti, ale študenti z Európy na výmennom pobyte. Nemôžem povedať, že to príliš fungovalo.

Ja som sa rozhodol rýchlo, s hokejom som skončil začiatkom tohto roka. O tri mesiace neskôr som už bol študentom Strednej odbornej školy Policajného zboru v Pezinku. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby profesionálny športovec po ukončení kariéry nezostal sedieť doma, ale našiel si motiváciu niečo robiť. Takú zmenu by telo ani hlava nemuseli zniesť. Ak všetko pôjde hladko, koncom roka by som mohol byť vo výkone.

Budem pracovať na obvodnom oddelení v Nitre. Začnem úplne od základu, hliadkovou činnosťou. A budem robiť presne to, čo mi povedia, aby som robil. Žiadne, že ja toto robiť nebudem, lebo som čo? Hral hokej? To si neviem predstaviť. To nie som ja. Tak to bolo aj v hokeji. Robil som to, čo odo mňa tréner chcel, a tým som si získal jeho dôveru a mohol plniť zodpovedné úlohy na ľade.

Bol som hokejový reprezentant vo všetkých mládežníckych kategóriách, kde som mal to šťastie a získal som striebro na MS do 18 rokov v Jaroslavli, bol som súčasťou tímu, ktorý v roku 2008 vyhral s Chicagom Calder cup v druhej najvyššej kanadsko-americkej súťaži AHL a v NHL som odohral 80 zápasov. Napriek tomu, že som bol na súpiske tímu okolo dvestokrát. Za tri sezóny. Zranenia…

Atlanta ma draftovala v prvom kole z desiateho miesta. Aby ste mali predstavu, čo to vtedy pre mňa znamenalo – vybrali si ma z vyššieho miesta ako Radulova, Mikea Greena, Alexandra Edlera či nášho top obrancu Andreja Sekeru. Až vtipné, však? Jednotkou bol Ovečkin, dvojkou Malkin.

Hokejom som sa mohol živiť ešte sedem či osem rokov, no už som v tom nevidel perspektívu. Hral by som už len pre peniaze, čo som nechcel. Už ma nebavil ako v začiatkoch, veď všetko dobré, čo mi mohol ponúknuť, som už zažil. Moja kariéra by, vinou mnohých vážnych zranení, z ktorých som sa nikdy nedokázal poriadne dostať späť do hry, už len pomaly upadala.

Už dlhší čas mi myšlienka konca kariéry ležala niekde vzadu v hlave a ja som vedel, že jedného dňa príde zabúchať na dvere so slovami: „Haló, chalan, nestačilo už? Koľko to chceš ešte naťahovať a hlavne s akým cieľom?“ Cieľ je niečo, čo ja osobne v živote veľmi potrebujem. Znamená to síce, že nikdy nebudem spokojný, lebo budem niečo stále naháňať, ale posúva ma vpred a nenechá ma upadnúť do šedého priemeru.

Boris Valábik

narodil som sa 14. februára 1986 v Nitre. Som bývalý hokejový reprezentant, v NHL som odohral 80 zápasov. Pôsobil som v Atlante Trashers, Komete Brno, Piešťanoch, v Kazachstane, Anglicku aj nižšej alpskej súťaži. Začiatkom tohto roka som ukončil kariéru a študujem za policajta.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľudia nechápu hokejistov ani policajtov

Rozhodol som sa, že sa stanem policajtom, lákalo ma to už pár rokov. Mnoho mojich kamarátov maturovalo v roku 2007 či 2008, keď sa začala ekonomická kríza. Práce bolo málo, no policajtov bolo treba stále.

Od nich viem, ako to chodí v policajnom zbore. Nejdem do toho naivne, uvedomujem si negatíva aj pozitíva. Nie som už predsa dieťa.

Najviac ma láka

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hokej

Športovci píšu

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie