Chcete na Slovensku zvyšovať dane? Neskoro!

Autor je analytik INESS

Dane sa na Slovensku začali zvyšovať v roku 2011. Vtedy začala vláda hasiť požiar, ktorý spustila kríza dva roky predtým a predchádzajúca vláda ignorovala. Medzi rokmi 2008 a 2011 výdavky rástli, akoby žiadna kríza nebola, ale príjmy zareagovali promptne – začali stagnovať. Vznikla tak priepasť medzi výdavkami a príjmami vo výške päť miliárd eur ročne. V tom čase to znamenalo sekeru vo výške skoro jednej štvrtiny rozpočtu. Slovenské verejné financie sa doslova rozpadli.

Ako to už býva, riešenie problémov verejných financií sa našlo v súkromných vreckách. Politici začali zvyšovať dane. A pokračujú až dodnes. Medzi rokmi 2011 a 2017 pribudlo alebo sa zvýšilo (napríklad cez rozširovanie vymeriavacieho základu) 29 daní. V rovnakom období sa čiastočne zvýšila aj efektivita výberu daní, ale z pohľadu deficitu bolo kľúčové zvyšovanie daňovej záťaže. To bola politická odpoveď na krízu. A táto odpoveď pretrváva dodnes, aj keď o kríze už nepočuť.

O tom, ako svedomito pristupovali slovenskí politici k zvyšovaniu daní, najlepšie vypovedá porovnanie rastu príjmov verejného sektora v rámci krajín Európskej únie. Medzi rokmi 2010 a 2016 rástli verejné príjmy v Únii priemerným tempom 19,4 percenta. U našich susedov to bolo podobné. V Česku 17,1, v Maďarsku 15,9, v Poľsku 18,4 a v Rakúsku 20,9 percenta. Na Slovensku však politici zvyšovaním daní dosiahli tempo rastu až vo výške 38,1 percenta, teda piaty najrýchlejší rast z celej Európskej únie, a to pri porovnateľnom hospodárskom raste.

Pre niektorých je to však stále málo. Pozerajú sa napríklad na podiel verejných príjmov na HDP Slovenska, ktorý dosahuje 40 percent, a volajú po ďalšom zvyšovaní daní. Hlavný argument je, že podľa tohto ukazovateľa máme 11. najnižšie daňové zaťaženie v Únii. Takýto pohľad však predstavuje neprípustné zjednodušenie.

V roku 2010 tvorili verejné príjmy 36,3 percenta HDP. Minulý rok už spomínaných 40 percent. Je otázkou pre spotrebiteľov a zároveň aj pre tých, ktorí to celé financujú – teda voličov –, či pociťujú, že s rastom verejného sektora na celkovej ekonomike rastie aj ich spokojnosť s verejnými službami.

Druhým problémom je vypovedacia schopnosť samotného ukazovateľa. Použitie tohto ukazovateľa na medzinárodné porovnania je len také dobré, ako dobre je porovnateľný jeho menovateľ – teda HDP. A ten veru nie je veľmi dobre porovnateľný.

Je rozdiel v možnosti zdaňovať vyspelú ekonomiku založenú na službách, kde 55 percent pridanej hodnoty tvoria mzdy a priemyselný export hrá druhé husle; a v možnosti zdaňovania v malej, otvorenej ekonomike založenej na priemysle, kde je export skoro vo výške celého HDP a hlavnú pridanú hodnotu prinášajú zváračské stroje, pričom na mzdy ide len 37 percent. Aj ideologické ambície musia skôr či neskôr naraziť na obmedzenia reality.

A zdanenie na Slovensku už naráža na svoje limity. V rámci OECD patríme medzi krajiny s vyšším daňovo-odvodovým zaťažením práce. Svoje vlastné zaťaženie práce si môže každý vypočítať na stránke Cenaštátu.sk. V priemere sa bude pohybovať na úrovni okolo 50 percent. Teda polovicu zo svojej pridanej hodnoty odvedú zamestnanci na daniach a odvodoch štátu.

Ak niekto hovorí o zvyšovaní daní, tak aby to bolo z pohľadu rozpočtu významné a posunuli sme sa v rebríčku krajín podľa daňového zaťaženia vyššie, tak musí dať návrh, ako si to predstavuje. Hovoriť v tomto kontexte o zvyšovaní daní z majetku je bezpredmetné. Optimistické odhady hovoria, že táto daň by priniesla 150 miliónov eur. To zvýši daňové zaťaženie o dve desatiny percenta. Ak chce niekto posunúť Slovensko bližšie k štátom ako Dánsko a Švédsko, musí zaťať do živého. To v slovenských verejných financiách znamená zvýšiť spotrebné dane a DPH alebo daňovo-odvodové zaťaženie práce. Tieto dve položky totiž tvoria dve tretiny príjmov verejnej správy. Tu je potenciál zvyšovať daňové príjmy, ale zároveň sú už daňové sadzby vysoko.

Môžeme sa baviť o štruktúre daní. O rastúcom zdanení práce a stagnujúcom zdanení majetku. No na strane objemu celkových príjmov štátu nie je žiadny problém. Naopak, ministerstvo financií už niekoľko rokov neustále prináša „dobré správy“ o tom, že vyberú na daniach viac, ako očakávali. Problém bude skôr na strane výdavkov, kde sa počas poslednej dekády neuskutočnila žiadna reforma, žiadny veľký audit, ale naopak, postupne rastie počet zamestnancov. Je načase, aby politici po šiestich rokoch sústredenia sa na verejné príjmy presmerovali svoju pozornosť aj na verejné výdavky.