Obišiel celý Banskobystrický kraj a tvrdí: Kotlebu tu majú plné zuby, neznášajú ho a hanbia sa zaňho

JAKUB POHLE sa narodil v roku 1990, maturoval na evanjelickom bilingválnom gymnáziu v Banskej Bystrici. Pracoval ako predajca, školiteľ, robotník, písal do médií, vyučoval spev. Od roku 2011 je lídrom rockovej skupiny Christmas, ktorá vydala niekoľko albumov. V auguste tohto roka v rámci kampane Nie v našom meste absolvoval 22-dňový trip po regiónoch Banskobystrického samosprávneho kraja a nakrúcal dokument o tom, čo ľudí trápi a prečo volia Mariána Kotlebu. Aktivisti ho odovzdajú novozvolenému županovi, aby vedel, čo má prioritne riešiť.

Aktívne sa angažujete proti tomu, aby sa županom Banskobystrického kraja opäť stal Kotleba. Čo vás naštartovalo?

Je to vec zdravého rozumu. Ak sa inteligentný človek triezvymi očami pozrie na to, čo sa deje okolo Kotlebu, čo robí a čo nerobí, ako funguje a ako sa prezentuje, v žiadnom prípade nemôže ostať ľahostajný.

Ľudí ako on pred desaťročiami strieľali ako kolaborantov s nacistami. Ani náhodou si nemyslím, že to treba zopakovať, takýto človek však v politike nemá čo hľadať. Nemá na to morálne právo.

Má právo zúčastniť sa demokratických volieb.

V poriadku. Čo na tom komu nie je jasné? Fakt niekto nevidí, že je to „nácek“ ako remeň? Ako vôbec môžu byť ľudia takíto slepí a hluchí, ako im to môže byť jedno?

Kotlebu registrujete od roku 2005. Od začiatku vám bolo jasné, čo je zač?

Áno, jeho kroky sledujem od svojich pätnástich rokov. Kto by si nevšimol, keď sa nejaký šašo z vášho mesta s vážnou tvárou prechádza po uliciach v uniforme Hlinkovej gardy a v ruke drží lacnú fakľu z Kauflandu či Baumaxu? Celé to bolo odporné.

Volí ho veľa mladých ľudí. Vrátane tých vzdelaných. V čom spočíva jeho príťažlivosť?

Ľudia radi na zložité problémy a témy hľadajú jednoduché riešenia.

On ich predsa neponúka. Jeho riešenia sú opakovane vyvrátené bludy.

Lenže mnohí to nevedia, takže mu na to stále letia. Ak kedysi sľuboval, že ako župan vytvorí tisícky pracovných miest, stále to rezonuje, hoci ich vytvoril možno päťdesiat, aj to najmä pre svojich známych a rodinu. Slabinou nášho školstva je, že nedokáže mladých naučiť kritickému mysleniu. Keby ho mali, nikdy by nikoho z ĽSNS nevolili.

Okrem toho, mladí sú skôr náchylní veriť konšpiračným teóriám. Volia ho najmä preto, lebo sú dezinformovaní a majú slabšie povedomie o reálnom živote. Dnešní osemnásťroční mali pred desiatimi rokmi osem rokov. Boli to malé deti, ktoré nemali šancu registrovať, ako Kotleba začínal a čo už má za ušami. Poznajú ho ako politika v saku, nie ako šaša v uniforme.

Faktom je, že ten človek nič neponúka, iba rozhadzuje rukami a dáva si ich vbok, aby navonok pôsobil, že má široké ramená a vzbudzoval hrôzu. V skutočnosti je totiž dosť nízky. Každý slušný človek musí urobiť všetko pre to, aby už neuspel.

Sami priznávate, že mnohých ľudí jeho kroky neiritujú, hoci sa kraj nerozvíja, hoci nútil ľudí, ktorým dohodil flek, aby zo svojich výplat platili výpalné na jeho súkromný účet, hoci preukázateľne škodí kultúre aj školám, hoci preferuje rodinkárstvo a podporuje korupciu, hoci sa dávno preukázalo, že splnenie predvolebných sľubov, s ktorými sa dostal do parlamentu, by rozvrátilo štát. Prieskumy sú pre neho priaznivé.

Napriek tomu si nemyslím, že bude mimoriadne úspešný aj v týchto župných voľbách. Ľudia ho už majú plné zuby. Navštívil som prakticky celý kraj a faktom je, že občania ho nemajú radi, dokonca ho neznášajú a hanbia sa zaňho.

Keď sa Kotlebu pýtali, či sa zmenil, odpovedal, že nie. Znamená to, že bol „nácek“, je „nácek“, aj ním ostane. Že sa stal súčasťou establišmentu, na tom nič nemení. Pozrite sa na jeho poslancov, veď tam nie je ani pramienok inteligencie.

Jednu vec však Kotleba robí dobre – chodí všade, kam sa dá, usmieva sa na ľudí, podáva im ruky, debatuje s nimi. A vysvetľuje, že by im aj pomohol, ale nedá sa, lebo všetko mu stopnú tí hore v Bratislave.

Že on sám stopuje už vybavené a schválené dotácie na renovácie okien školy len preto, že škola protestovala proti jeho politike? O tom už mlčí. Správa sa teda alibisticky až dementne.

Máte medzi kamarátmi ľudí, ktorí ho volili?

Stretávam sa s normálnymi ľuďmi, medzi nimi sa jeho voliči nevyskytujú. Neviem o nikom zo svojich známych či kamarátov, ktorí by ho volili. Tým nechcem povedať, že ľudí, ktorí mu dali hlas, nepoznám. Akurát to nie sú moji kamaráti.

Nemá Kotleba úspech aj z toho dôvodu, že robí veci, na ktoré iné strany rezignovali, respektíve im nikdy nenapadli? Lebo ak robí charitu, organizuje tábory či hliadky vo vlakoch na trasách, kde sa ľudia necítia bezpečne, bez ohľadu na to, že je to len odporná stranícka propaganda, vysiela tým symboly pre masy.

Kotleba bol chybne vytlačený na perifériu ešte v časoch Slovenskej pospolitosti. Tí, čo tak urobili, si však neuvedomili, že na periférii je už množstvo ľudí, ktorí s ním potom automaticky začnú sympatizovať. Outsideri sa vzájomne priťahujú.

Čo sa teda malo urobiť inak?

Mali ho volať do diskusií v médiách, ktoré by ho rozobrali na súčiastky. Rétoricky je slabý, vtedy by však bol ešte slabší a úplne bez šance na obhajobu svojich bludov. Vtedajšie politické strany a médiá ho teda mali politicky zničiť.

Jeho preferencie boli na úrovni štatistickej chyby. Médiá volajú do diskusií najmä tých, čo sú v prieskumoch nad päť percent. Kotleba v tom čase jednoducho nebol hráč, ale komická postavička na periférii.

Podľa mňa boli vtedy krátkozrakí politici, médiá, ale aj policajný zbor. Ak sa raz niekto zdraví slovami „na stráž“, je na hlavu, ak to polícia posúdi ako normálnu vec s odôvodnením, že to predsa nesprevádzala zdvihnutá pravica.

Každý vie, že ide o pozdrav z čias nášho vojnového fašistického štátu. A kto nevie, nech si zájde do Nemecka a nech skúsi na ulici vykríknuť „sieg heil“. Ide o ekvivalent, akurát každý z tých pozdravov sa vyvinul v iných reáliách.

Médiá mali začať Kotlebu volať na debaty najneskôr v momente, keď sa ukázalo, že môže ísť hore v župných voľbách. Neurobili to a premenilo sa to na prehru všetkých slušných ľudí v tomto štáte.

Spravujete dve svoje stránky na Facebooku, kde ĽSNS cynicky ponižujete prostredníctvom drsného humoru. Máte od jej ľudí nejaké reakcie?

Samozrejme. A dosť. Chodia mi výhražné správy od jej fanúšikov, že si ma nájdu a odrežú mi hlavu, ale to sú len silné reči. Keby chceli, už mohli dôjsť, veď hlavný stranícky stan kedysi mali päťdesiat metrov od môjho bytu.

Keď som teraz začal natáčať dokument, našiel som si prepichnuté pneumatiky, ale aj mŕtveho potkana v schránke. Neberiem to vážne. Nemám z nich strach. Ak by sme sa všetci báli, nikam sa nedostaneme. „Náckov“ sa netreba báť. Koniec koncov, hrdinami sú, len keď ich je dvadsať na jedného. Nemienim sa podriadiť a naďalej sa z nich budem smiať.

Ktoré vtipy zaznamenali najväčší úspech?

Asi ten s otázkou, prečo Banská Bystrica tak smrdí. Odpoveď je, že preto, lebo je na župe nacistické hovno. Široko zdieľaných a úspešných ich bolo veľa, vaše noviny by to však neuniesli, sú príliš drsné.

Počas 22-dňového tripu po regiónoch kraja ste zisťovali, čo ľudí najviac štve. Tušili ste, aké budú odpovede?

Najmä som si myslel, že Kotleba má výrazne väčšiu podporu. Bál som sa, že každý druhý či tretí oslovený ho pochváli. Ukázal sa opak.

Nemôže to byť tým, že ľudia sa za svoju voľbu hanbia? Nie je totiž „salonfähig“.

Nemyslím si to. Na normálnych ľuďoch hneď vidieť, či rozprávajú, čo si myslia. Nemajú za sebou mediálne tréningy ako politici, ktorí dokážu bez mihnutia oka klamať.

Cítil som medzi nimi najmä opovrhnutie a hanbu, že kraj riadi niekto ako Kotleba. Dá sa povedať, že tam, kde na dôchodcoch strácame pri Ficovi, tam nám pri Kotlebovi zachraňujú zadok.

Ukázalo sa, že starší ľudia Kotlebu prakticky nevolia, deväťdesiatdeväť percent z nich naňho nadáva. Nič ako frustrovaný dôchodca, ktorý ho volí zo vzdoru, neexistuje. Paradoxne, Kotlebu sa najviac zastávali Rómovia. Napriek tomu, že sa ho neuveriteľne boja.

Trápia všetky regióny kraja rovnaké problémy?

Ľudia sa všade najviac sťažovali na tri veci – na cesty, nezamestnanosť a Kotlebu. Zvyšok sú individuálne záležitosti, napríklad v Jelšave nám spomínali, že primátor si opakovane kupuje rómske hlasy za pár eur. To sú však lokálne detaily, ktoré sa v rôznej miere vyskytujú všade.

Poznajú ľudia kompetencie župy?

Väčšina nie. Mnohí vôbec. Niektorí dokonca nevedeli ani to, kto je súčasný župan. Iní zase netušili, že niekomu stopol oprávnené dotácie.

Kto je na vine?

Ak ľudia nepoznajú kompetencie župy, na vine sú médiá, ktoré to vysvetľujú málo, ale aj samotní voliči. Na druhej strane im rozumiem, veď bežný človek nemá potrebu vysedávať na Facebooku alebo hľadať na internete, kto má aké kompetencie. Má úplne iné starosti.

Práve túto neinformovanosť však potom využíva Kotleba. Ak niečo pokašle, pripíšu to štátu, nie jemu. Fico je šialený, naozaj však nemôže za to, že nie je opravený most pri nejakej obci, že chátra škola, alebo sú výmole na cestách druhej a tretej triedy.

Okrem tripu po celom kraji ste pripravili aj rozhovory s kandidátmi na župana. Ako to dopadlo?

Máme rozhovory so všetkými okrem Šimka a Juhaniaka, teda Urbániho, Kašpera, Saktora či Greksu. Prvý nezdvíha telefón, s druhým sa nevieme skoordinovať. Podstatné je, že sme hovorili so všetkými relevantnými, teda s prvou „trojkou“ – Lunterom, Mičevom aj Klusom.

Presvedčil vás niektorý z nich, že by bol dobrým šéfom VÚC?

Ku každému mám veľké výhrady, voliť však budem toho, kto bude mať reálnu šancu poraziť Kotlebu. Ak ma niekto nepresvedčil vôbec, tak Milan Urbáni. Ten je úplne mimo, dokázal sám o sebe rozprávať tak dlho, že som v polovici musel debatu stopnúť. Kapacitu, akú potrebuje on, nemá žiadna kamera ani diktafón.

Prejavovali pred vami ľudia záujem ísť voliť? Župné voľby majú katastrofálnu účasť.

Väčšina áno. Mnohých však motivuje len to, že tam už nechcú Kotlebu. Tých, čo priznali, že voliť nepôjdu, bolo málo. Myslím si dokonca, že v samotnej Banskej Bystrici bude historicky najvyššia účasť. Ľudia vedia, že ide o veľa.

Na vlastné oči som videl dva predvolebné mítingy vo Veľkom Krtíši – Klusa aj Mičeva. Oboch mi bolo až ľúto, prakticky nikoho nezaujímali. Klus úplne prepadol, na Mičevovi bolo pár ľudí, okrem primátora mesta s ním však takmer nik nehovoril, zvyšok viac zaujímal Ján Berky Mrenica, ktorého kapela sa na pódiu striedala s Gizkou Oňovou. Celé to bolo až bizarné.

Neviem, kto tým ľuďom radí. Tento typ kampane už roky nikoho nezaujíma a na voličov nezaberá. Sú to peniaze vyhodené do vzduchu, ľudí ako ja to nemá čím osloviť. Kandidáti však obvykle trpia syndrómom, že ich už všetci poznajú, preto stačia bilbordy a pouličné estrády s letákmi a hlúpymi sľubmi na pódiu. Ich problém.

Čo by na voličov zabralo?

Kandidát musí počas kampane dokázať, že vie riešiť problémy regiónu. Keby som bol volič z Veľkého Krtíša, chcel by som presne vedieť, ako a či vôbec mi Lunter, Mičev či Klus dokážu priniesť prácu. Oni ju totiž sľubujú, majú však konkrétne návody? Rokovali s investormi? S ktorými? Kde?

Ľudia z regiónov ako Poltár či Rimavská Sobota sú dlhodobo sklamaní, že stále im niekto niečo sľubuje, nič z toho sa však nesplnilo. Kandidát tam musí prísť a detailne povedať, čo a ako vyrieši – krok po kroku. Na heslá už dávno nik nie je zvedavý.

Miesto toho sa jeden kandidát profiluje výhradne ako protifašistický, hoci to už každý vie, a o jeho reálnom programe nik netuší, ďalší sľubuje veci, na ktoré nemá vplyv, lebo ich musí riešiť štát a podobne.

Ja osobne by som poctivo chodil po uliciach mesta či dediny a pýtal sa ľudí, čo ich trápi. Na všetky ich otázky by som potom pripravil detailné a reálne odpovede, čo sa s tým dá robiť, a verejne im odpovedal na mítingu.

S ľuďmi sa dnes treba rozprávať osobne a konkrétne, nie cez bilbordy a vágne všeobecné kecy. Nič iné ako osobné šliapanie po celom regióne nepomôže.

Čo vás najviac zaujalo v rámci cesty po regiónoch?

Otrasné cesty a to, že v niektorých mestách zastal čas. Vo Veľkom Krtíši sme prespali v hoteli Dolina, ktorý človeka presunie do 80. rokov minulého storočia. Zlé izby, zlé postele, smrad plesne, plesnivá bola ešte aj sprcha, špinavé okná, prach…

K tomu tam fungovala neuveriteľne zaspatá obsluha v hotelovej kaviarni, ktorá sa viac venuje esemeskovaniu a pozeraniu televízie ako hosťom. Po kávu si treba chodiť osobne na bar, lebo si vás nik nevšimne. Celé zle, horší hotel sme už nestretli.

Veľmi mu však konkuroval hotel v Krupine. Solídne peklo. Tam bola dokonca sprcha priamou súčasťou izby veľkosti dva krát dva metre. Keď som otváral dvere, búchal som nimi do postele.

Veľký Krtíš bol inak jediným mestom, kde sme mali problém zohnať respondentov. Také vymreté a prázdne ulice v centre sa nedajú nájsť snáď nikde.

Ste rockový spevák. Na poslednom albume máte aj pieseň Marián, ktorá sa úplne vymyká spomedzi ostatných – ide o protestsong voči Kotlebovi. Dôvod?

Bolo to potrebné. Jednoducho to zo mňa spontánne vyliezlo. Nejako sa moje antipatie voči nemu museli prejaviť. Na túto skladbu budeme robiť aj klip.

Muzikanti sa obvykle nechcú otvorene vyjadrovať k politike.

Obrovská chyba. Nie je nič horšie, ako keď hrdinovia detí a mládeže mlčia. Sú to autority, preto nesmú pri zle mlčať. Som presvedčený, že čím je spevák známejší a úspešnejší, tým viac by sa mal angažovať proti fašizmu. Toto stanovisko by dokonca malo zaznievať z každého pódia.

Ostatne, malo by to byť posolstvo každého zdravo rozmýšľajúceho človeka nielen v šoubiznise. Problém je, že mnohí sa boja, aby neprišli o fanúšikov.

Čo ak niekto necíti potrebu angažovať sa?

Proti nacizmu a fašizmu sa musí angažovať každý. Neurobí to len hlúpy, lenivý a vypočítavý človek.

Kedy prišla predstava, že raz by ste mohli uspieť s vlastnou kapelou?

Asi v pätnástich. Vtedy som začal cvičiť spev niekoľko hodín denne. Prvá kapela bola krásna, lebo nikto z nás nevedel hrať a ani ja spievať. Myslel som si však opak a ego mi narástlo do neuveriteľných rozmerov. Druhá kapela už bola solídnejšia, aktuálna s názvom Christmas je optimálna.

Čo býva najväčším problémom garážových a klubových kapiel?

Personálne výmeny. Nie každý vydrží hrať len pre radosť a náhrady cestovného, členovia kapiel sa oženia, majú deti, a teda aj iné starosti. Významné tiež bývajú ponorkové choroby alebo rozchody v pohľade na to, akú muziku robiť.

Mediálne neraz prerazia aj zlé kapely. Mnohé iné, hoci kvalitné, však neuspejú. Prečo?

Veľkú rolu zohrávajú peniaze a známosti. Dnes však kapelám môže pomôcť Facebook alebo kanál na youtube.com. Rádiá sú na výraznom ústupe, ale aj keby neboli, napriek kvótam ponúkajú príliš málo novej slovenskej hudby.

Nemám pritom na mysli nové pesničky Majka Spirita, ktorý ťahá motivačné citáty z klobúka, ani haldu pseudospeváčok, ktoré sa vyroja v každej dobe, aby čoskoro zhasli. Mnohí mladí kvalitní domáci interpreti sú rádiami ignorovaní.

Kvóty teda nič nezmenili?

Zmenili. Dokola z nich počuť stále tých istých päť slovenských kapiel. Osobne by som to neriešil kvótami, skôr povinnou reláciou, respektíve hitparádou, ktorá by sa venovala výhradne novým mladým kapelám.

Skúšali ste preraziť v rádiách?

Ak tam nemáte známych, nie je šanca. Musíte mať aj šikovného manažéra. Takých je však málo, väčšina by kapelu len zodrala z kože. Nám sa už ozvalo milión ľudí, ktorí chceli manažovať Christmas, nevybavili však nič, hoci rečí mali neúrekom.

Pozor, nechcem tým povedať, že sa u nás nedá preraziť do prvej ligy len s talentom a bez peňazí. Akurát ide o jeden príbeh z milióna, a aj na to treba dlhú cestu. Polemic prerazil snáď po desiatich rokoch, Horkýže Slíže si tiež odmakali svoje, kým uspeli.

Ako spevák ste uspeli v televíznej súťaži Hlas Česko Slovenska. Nepomohlo to?

Tieto súťaže, paradoxne, skôr škodia. Myslel som si, že spropagujem kapelu, potom som pochopil, že tam nik nemá záujem o pôvodnú tvorbu. Chcú len karaoke, teda prespievané hity, ktoré poznajú všetci. Odprezentovať čosi vlastné je nemožné.

Málokto si pritom uvedomí, že taká súťaž má nulovú výpovednú hodnotu. Víťaz vám nič nepovie, lebo nikdy nespieval vlastnú pieseň. Neviete, či vie napísať dobrý text, zložiť melódiu, zaranžovať ju. Viete o ňom len to, že kdesi v krčme by pekne zaspieval karaoke.

V čom vám súťaž poškodila?

Nejde o mňa, platí to všeobecne. Ľudia si vás zaškatuľkujú ako toho „sladkého“ z obrazoviek, prípadne „rýchlokvasenú“ hviezdu, ktorú videli v Superstar alebo v inej súťaži.

Iný problém – účinkujúci v tých súťažiach musia podpísať zmluvy, ktoré ich zaväzujú k rôznym veciam. Niektoré z nich fakt nie sú v pohode.

Konkrétne?

Napríklad musíte najbližších päť rokov platiť organizátorovi súťaže obrovské percentá zo všetkých honorárov, hoci si vystúpenia vybavíte sami. On totiž nevybaví žiadne. V praxi vlastne nemôžete robiť nič, na všetko potrebujete jeho súhlas. Ak zmluvu porušíte, nastupujú brutálne pokuty.

To sa však týka len tých, čo postúpili z kastingu ďalej, nie?

Kdeže, týka sa to všetkých. Aj tých, ktorí sa na obrazovky nikdy nedostali, lebo ich vystrihli. Len čo sa prihlásite, nepustia vás ďalej, kým tú zmluvu nepodpíšete. Zmluva má pritom okolo 40 až 50 strán. Tak to aspoň bolo, keď som súťažil ja.

Do svojho tímu v súťaži si vás vybral Josef Vojtek z Kabátu, postúpili ste do semifinále a dvoch priamych prenosov. Čo to v praxi znamenalo?

Len toľko, že sa mi Pepo venoval možno polhodinu trikrát týždenne a nakoniec sme spolu naspievali dobrú spoločnú pesničku na náš prvý album. To je vlastne aj jediná dobrá vec, ktorú mi okrem spoznania mnohých fajn ľudí súťaž dala.

Kouči sa nám viac ani venovať nemuseli, veď všetci, ktorí sme postúpili, sme už spievať vedeli. Rozhodne s nami „nedrilovali“ od rána do večera. Väčšinu času som bol zavretý na hoteli a chľastal som, aby som nejako prečkal obdobie, kým príde na konci týždňa priamy prenos v telke.

Vyše troch rokov už abstinujete. Čo sa stalo?

V istej chvíli som už pil tak veľa, že som s tým musel seknúť. Dával som sám doma fľašu rumu alebo whisky každý druhý deň, zvyšné dni som sa opíjal s partiou v meste. Bol som alkoholik, ktorý potreboval facku, aby sa prebral.

Raz som na niečo stavil a vyhral strašné peniaze. Urobil som za ne trojdňovú párty, kde som kombinoval len whisky, kolu a pizzu. Po troch dňoch som sa zobudil, vstal, hodilo ma o stenu, povracal som sa, pomočil a tri hodiny sa klepal ako pred smrťou.

Lekárka mi vtedy povedala, že som totálny k…, a tak som prestal piť. Ani mi to nechýba. Je to zvláštne, ale človek má zjavne schopnosť seknúť so svoju závislosťou zo sekundy na sekundu. Len chvíľu trvá, kým aj pochopí, že už je na to najvyšší čas.

Spomínali ste, že na úspech kapely sú potrebné aj peniaze. V akom zmysle?

Potrebujete ich na zaplatenie kvalitného štúdia, kvalitne natočené videoklipy, na to, aby ste sa poriadne spropagovali. My sme trebárs natočili jeden naozaj zaujímavý klip, ktorý sme vopred mysleli ako virál, a zafungovalo to. Ak je pesnička dobrá, klip vizuálne zaujímavý, prípadne vtipný, ľudia si to všimnú. Zadarmo však nevytvoríte nič.

Hovoríte o klipe Úplne najväčšia, do ktorého ste obsadili pornoherečku? Zaľúbi sa do nej „trapko s nadváhou“, ktorého hráte vy, a keďže neuspeje, celý refrén jej nadáva. Trochu prvoplánové, nie?

Bol to zámer. Ten vulgarizmus v refréne ľudí rozdelil – buď sa im to veľmi páči, iní to kritizujú, lebo nepochopili, že ide o „nadsádzku“, vtipný lovesong. Dokonca som počul, že Martin Sarvaš, bývalý textár Tublatanky, povedal, že už dávno nepočul taký dobrý text. Treba mať nadhľad. Pozrelo si to 80-tisíc ľudí na youtube.com a 250-tisíc ľudí na Facebooku. Som spokojný.

Z čoho ste financovali posledný album s názvom Bez pokory?

Vyzbierali sa naň fanúšikovia cez crowdfunding. Lenže to sa nepodarí každej kapele. My máme šťastie, že sme si vytvorili solídnu základňu ľudí, čo nás počúvajú, iní, hoci rovnako robia kvalitnú muziku, takú šancu nedostanú. Nik o nich totiž nevie.

Koľkokrát ročne si verejne zahráte?

V najlepšom roku sme mali asi 40 koncertov, teraz je ich trochu menej. Kluby fungujú rôznymi spôsobmi – v niektorých si musíte zaplatiť, aby ste vystúpili, a potom dúfať, že príde dosť ľudí, ktorí vám to vrátia zo vstupného.

Veľa pomáhajú takzvané výmenné koncerty za „cesťák“, teda že si vás zavolá iná kapela, aby ste vystúpili na jej akcii. Zarobiť sa na tom nedá, dostávate sa však do povedomia ďalších ľudí.

Inokedy si vás klasický pozvú, lebo sa im páči vaša hudba, objednajú si vás a normálne zaplatia cenu, akú si zapýtate. Milionári z toho nie sme, ale na bagety máme.

Pozývajú vás aj na festivaly. Neznáme kapely však majú smolu, že začínajú hrať ako prvé, za svetla, kým fanúšikovia do areálu ešte len prichádzajú. Je to daň, bez ktorej to nejde?

Už len dostať sa na festival je obrovská vec. Hrať na ňom o druhej poobede je pre množstvo kapiel obrovský úspech. Nám sa podarilo hrať na Topfeste pred Iron Maiden, rozhodne sme sa nesťažovali, že sme šli na pódium ako prví.

Raz sme v Žiari nad Hronom hrali na City feste pre 10-tisíc ľudí. Zhodou okolností nás dali na deviatu večer medzi Vidiek a Zuzanu Smatanovú, teda na najlepší čas, a ľudia na nás reagovali pozitívne, mali sme solídny potlesk. Festivaly preto považujem za skvelú vec.

Nie vždy máte z podobnej akcie dobrý pocit. Spomínali ste mi, že na Beckovských slávnostiach vás trochu podrazili IMT Smile.

Stávajú sa rôzne veci, nič fatálne, hoci vtedy sa ma to dotklo. IMT Smile natiahli svoj set o hodinu a pol, takže my sme sa na pódium dostali až hlboko po polnoci, keď tam ostalo iba päť ožratých ľudí. Do toho robil organizátor problémy s vyplatením honorárov.

Ivan Tásler nás dal dokonca vyhodiť z „backstageu“, teda zo stanu, kde kapely čakajú na vystúpenie. Bolo nám povedané, že chcú celý priestor pre svoju kapelu, tak nás ochranka vypoklonkovala von. Po koncerte sme sa prezliekali vedľa pódia.

Tásler síce potom poslal ochrankára, aby som si s ním šiel vypiť, vraj ma počul spievať a páčilo sa mu to. Povedal som mu, že radšej budem piť s vlastnými muzikantmi vonku, ako ich nechať čakať vedľa stanu, kým ja si budem podávať ruku s niekým, kto ich dal vyhodiť.

Čo by mladým muzikantom pomohlo najviac?

Už som to povedal – povinné relácie a hitparády o mladej slovenskej hudobnej tvorbe v každom rádiu.

Chystáte knihu. Bude rovnako cynická ako vaše vtipy na Facebooku?

Nepochybne. Pôjde o dve už napísané novely. Prvá sa volá Killing Nazi, ktorú som už publikoval na webe a vo formáte PDF si ju stiahlo okolo sedemtisíc ľudí. Ide o príbeh, ako som zrazil „nácka“ a čo sa dialo počas dvoch nasledujúcich dní.

Druhá novela sa volá Kauzy našich otcov, respektíve Alternatívna história. V jednom príbehu sú pospájané všetky známe kauzy, ktoré sa prehnali našou spoločnosťou, pričom sú rozvinuté a vyfabulované až do absurdných rozmerov, za hranice predstavivosti bežných ľudí. Nechcite vedieť, čo sa deje v takom Čistom dni.

Cieľom je, aby ľudia pochopili, že sa majú zaujímať o veci verejné, inak to môže skončiť až tak zle ako v mojom texte. Kniha by mala vyjsť pred Vianocami, snáď to stihnem, keďže ju vydávam sám.