Denník N

Martin Spano: Rakúsko je krajina, do ktorej prichádzate dobre žiť. A žije sa tu naozaj parádne

Martin Spano. Foto – archív M. S.
Martin Spano. Foto – archív M. S.

Prepis auta urobíte z domu a trvá to päť minút, tvrdí autor vyhľadávača na Facebooku.

MARTIN SPANO sa narodil v roku 1985, vyrastal v okrese Levice. Vyštudoval informatiku na Univerzite Karlovej v Prahe, sedem rokov pracuje ako analytik – softvérový vývojár vo Viedni. Je autorom špeciálneho vyhľadávača na Facebooku, ktorý umožňuje vyhľadávať ľudí podľa množstva kritérií. Hovorí po nemecky, anglicky, francúzsky a španielsky. S priateľkou žije v rakúskom mestečku neďaleko Viedne.

Odkedy ste vedeli, že neostanete žiť na Slovensku?

O tom, čo ďalej, som sa rozhodoval už v treťom ročníku vysokej školy. Mal som viac možností; najschodnejšia vyzerala tak, že ostanem v Prahe. Paradoxne, toto mesto sa mi zdalo príliš vzdialené od môjho rodiska.

Túžil som tiež vyskúšať život na Západe a vyšla z toho Viedeň, odkiaľ som doma pri Leviciach za dve a pol hodiny. To mesto som navyše aj trochu poznal, keďže s rodičmi sme po páde režimu a otvorení hraníc často chodili do Rakúska.

Pamätám si, že ako dieťa som túto krajinu považoval za mimoriadne bohatú, lebo tam vypadávali peniaze zo steny – tak som aspoň v detskej naivite starým rodičom opisoval bankomaty, ktoré som u nás nevidel.

Čo je rozhodujúcim kritériom, že vás Slovensko neláka? Platy? Nálada v spoločnosti? Celkové pomery? Korupcia?

Podmienky pre odborníkov v oblasti IT sú už na Slovensku celkom priaznivé, o plate to primárne nie je. Nebojím sa ani nálady, lebo vo firme, kde by som pracoval, a medzi ľuďmi, medzi ktorými by som sa pohyboval, by bola výborná.

Tak potom?

Oveľa viac ma odrádza slovenská infraštruktúra. Napríklad slovenské zdravotníctvo má k rakúskemu naozaj ďaleko. A nielen preto, že keď tu ochoriem, od prvého dňa až po šiesty či ôsmy týždeň (čo závisí od toho, ako dlho pracujem) dostávam nemocenskú dávku vo výške sto percent platu.

Nepoznám tu nevrlých lekárov či preplnené čakárne. U obvodného ani u špecialistov sa dlho nečaká, fungujú rýchlo a kvalitne. Od Slovenska ma odrádzajú aj tamojšie úrady a byrokracia.

V Rakúsku sa vo veľkom presadzuje, aby sa veci riešili elektronicky. E-government je tak popredu, že na úrady takmer nemám dôvod chodiť. Keď zhrniem všetky za aj proti, na Slovensku by som sa teraz jednoducho necítil ideálne.

Skúsme konkrétne: ako sa v Rakúsku prepisuje auto? U nás je to obvykle stresujúca záležitosť na viac ako pol dňa s obhliadkou na dopravnom inšpektoráte, s nervóznym personálom, šialeným tlačivom a zháňaním kolkov. S tým, že sa do toho ešte predbiehajú protekčné „tlačenky“ a kamaráti policajtov.

Ak chcem prepísať auto v Rakúsku, nemusím nikam chodiť a čakať ani vypisovať siahodlhé lajstrá. Všetko urobím z pohodlia domova cez počítač – prepis aj poistenie. Trvá to päť minút.

Sám si určím miesto, kde ma majú čakať značky, potom si po ne idem, nasadím ich na auto a vybavené.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Mnohí vravia, že vyjsť z Bratislavy, kde na aute trpia nápravy, disky aj tlmiče, za hranicu smerom na Viedeň znamená značnú úľavu. Je to mýtus?

Cesty sú v celom Rakúsku fantastické. Ak chcete nájsť výmoľ, nahľadáte sa. Kým na Slovensku sú neprerušované aj niekoľkokilometrové úseky s jamami, tu to nehrozí. Na infraštruktúru sa jednoducho dbá, lebo súvisí so spokojnosťou občanov.

Z toho vyplývajú aj sekundárne dôsledky – ak je v celom systéme viac peňazí, respektíve sa tak nerozkrádajú, pričom sa za ne robia veci tak, aby fungovali, odráža sa to aj na nálade ľudí. Faktom je, že ľudia v Rakúsku sú uvoľnenejší.

Sú zvyknutí, že vždy sa mali celkom dobre, akurát svoje bohatstvo nedávajú tak okato najavo. Keď príde k veľkým peniazom Slovák, čo urobí? Obvykle si kúpi drahé auto, ktoré vôbec nepotrebuje, potrebuje sa však ukázať, že na to má.

Rakúšan to neurobí?

Nie. Tu si ľudia kupujú primerané autá a ušetrené peniaze investujú radšej do kvalitnejších potravín alebo dobrej dovolenky. Oddych a životný štýl je pre nich viac ako machrovanie novým modelom auta.

Poviem to aj inak – Rakúsko je k svojim občanom „user-friendly“. Nie je to krajina, do ktorej prichádzate zbohatnúť, ale do ktorej prichádzate dobre žiť. A žije sa tu naozaj parádne.

Všimol som si, že v rakúskych obchodoch je oveľa širšia ponuka biopotravín ako u nás. Súvisí to s tým, čo ste spomínali?

Nepochybne. Len čo spoločnosť pokryje svoju potrebu nabažiť sa materiálnych statkov, začne sa zaujímať o iné veci. Matéria sa jej totiž časom zunuje. Ak človek premýšľa, stále dôjde k záveru, že vyššia hodnota ako ľudský život neexistuje.

Od toho je už len krôčik k tomu, aby si to spojil so zdravím. V Rakúsku sa to dotiahlo do takých rozmerov, že v podiele biopotravín na celkovo predaných potravinách je na prvom mieste v Európe. Predbehlo ešte aj Švajčiarsko.

Ľudia tu značke bio jednoducho veria. Vôbec neriešia, že by nebodaj mohlo ísť o podraz. Platí, že Rakúšan cíti dôveru v svoju krajinu a v domáce výrobky. Samozrejme, nejde o fanatikov; chápu to tak, že biopotraviny im popri iných aktivitách zlepšujú zdravie aspoň v malých dávkach, čo v praxi znamená aj potenciálne predĺženie aktívneho života.

Akí sú rakúski úradníci?

Ak už za nimi musíte ísť, lebo ide o vec, ktorá sa nedá riešiť z domu, sú veľmi ochotní. To sa však týka aj pôšt či klasických obchodov, vlastne všetkých sektorov, kde vás obsluhujú ľudia. Prívetivo sa správajú aj susedia. Opäť to pripisujem tomu, že ľudia sa tu majú celkom dobre.

Ak nemáte vážne finančné problémy a nič vás neťaží, logicky ste žičlivejší aj k iným. Na úradoch som bol neraz a všetci zamestnanci vždy šli nad rámec toho, čo bolo ich povinnosťou. Bežne vám povedia rôzne tipy, ktoré vám uľahčia situáciu, hoci ste sa na ne nepýtali. A to len preto, že chcú pomôcť.

Čo korupcia?

Keď som bol prvýkrát chorý, mal som tendenciu, ako je zvykom na Slovensku, doktora obdariť nejakou drobnosťou. Šokovalo ho to, lebo na to nie sú zvyknutí. Lekári sú platení dobre, nepotrebujú dodatočné všimné.

S korupciou som sa tu za sedem rokov nestretol ani raz. Ani u policajtov, ani nikde inde. Dokonca som o nej nepočul ani od iných. Prečo by vlastne niekto niekoho uplácal, keď sa vám tu každý aj tak snaží pomôcť na rámec svojich povinností?

Nebuďme však naivní – v každej krajine sveta sa nájdu takí aj onakí ľudia, korupcia je nepochybne prítomná aj v Rakúsku. Akurát v oveľa menšom rozsahu ako na Slovensku, takže ju ľudia nemusia riešiť každý deň.

Všetko to znie príliš pozitívne.

Fakt, že ľudia v Rakúsku sú spokojnejší, sa poprieť nedá. Na druhej strane, mnoho Rakúšanov sa aj tak sťažuje, lebo by sa chceli mať ešte lepšie. Ak sa Slovensko neustále porovnáva s Rakúskom, Rakúšania sa takto porovnávajú so Švajčiarskom. Zaujímalo by ma, s kým sa potom porovnávajú Švajčiari.

Martin Spano. Foto – archív M. S.

Vravíte, že v Rakúsku sa žije parádne. Znamená to, že každý, kto chodí do práce, má dôstojný život? Lebo u nás to neraz nezabezpečia ani dve zamestnania.

Ak si chcete všeobecne vypočítať približnú mzdu nejakej profesie v Rakúsku, vezmite si jej bežný plat na Slovensku a vynásobte ho tromi.

Z toho krásne vidieť, aké sú finančné možnosti rakúskeho zamestnanca. Priemerná ročná hrubá mzda ženy je tu 35-tisíc eur, u mužov okolo 42-tisíc eur v hrubom.

Pekná diskriminácia.

Žiaľ, tá je všade vo svete, Rakúsko nevynímajúc.

Aké sú tamojšie náklady na život?

Porovnateľné s Bratislavou. Autá tu stoja plus-mínus rovnako, technika ako mobily či televízory tiež. Potraviny sú o niečo drahšie, nejde však o násobky nákladov na Slovensku, rovnako je to s bývaním. Náklady na život sú teda v Rakúsku vyššie, ale v pomere k trojnásobným platom stále oveľa nižšie ako na Slovensku.

Bežný Rakúšan pri dovolenkách navštevuje podobné destinácie ako Slovák – Chorvátsko či Grécko. Ak má trojnásobný plat, logicky sa má lepšie aj tam. Vyplýva z toho aj to, že Rakúšan z nižšej príjmovej skupiny si stále môže dovoliť viac ako Slovák zo strednej vrstvy.

Lacnejší v Rakúsku je aj benzín.

Pozor, to je trochu klamlivé – v Rakúsku totiž platia cestnú daň všetci vodiči, kým na Slovensku len podnikatelia. Na priemerné auto vyjde okolo 40 až 50 eur mesačne, čiže v konečnom dôsledku je jazdenie autom v Rakúsku trochu drahšie. Drahšie sú tu aj poistky.

Čo mobilní operátori?

Pomery na Slovensku sa síce zlepšujú, tie rakúske však tak skoro nedobehnú. Najlepšie je to povedať na vlastnom príklade – za neobmedzené hovory do celej EÚ vrátane hovorov z hociktorej jej členskej krajiny, neobmedzené esemesky a 17 giga dát v 4G sieti platím spolu 17 eur mesačne.

Veľmi slušné.

Je to tak. Rakúsky mobilný trh je totiž presaturovaný. Okrem klasických operátorov je tu strašne veľa virtuálnych. Tí tlačia ceny nadol.

V Hainburgu v kaviarňach bežne vídam partie dôchodkýň či dôchodcov, ktorí si doobeda vyjdú na dobré jedlo, dezert, kávu, vínko, pritom mastia karty alebo klebetia. Keď som to spomínal dôchodcom okolo Veľkého Krtíša, mnohí odpovedali, že na to nemajú a že keby aj mali, musia sedieť v čakárni u lekára alebo pracovať v záhrade.

Opäť je to vec tradície, rakúska kaviarenská kultúra je známa. Prispieva k tomu aj to, že rakúsky dôchodca neživorí. Má dostatočný dôchodok, ktorý mu garantuje dôstojnejší život.

Každý tu má garantovaný minimálny dôchodok na úrovni okolo 850 eur mesačne, priemer je oveľa vyšší. Rakúsky dôchodca si to teda môže dovoliť. Dajte toto minimum slovenským dôchodcom a tiež si radi zájdu na kávu miesto toho, aby sa snažili dopestovať si zeleninu tak, aby ju nemuseli draho kupovať.

Máte za sebou nejaké faux pas?

Prvé dni v práci za mnou chodili noví kolegovia zoznamovať sa. Preto mi neprišlo neobvyklé, keď za mnou prišiel jeden zarastený, ležérne oblečený. Podal som mu ruku a predstavil sa mu.

Na druhý deň za mnou došiel jeden oholený v obleku, tak som mu tiež podal ruku a predstavil sa mu. On mi ju síce potriasol, ale odvetil, že my sa už odvčera poznáme. Až vtedy mi svitlo, že je to ten istý kolega.

Ďalší trapas sa mi prihodil pri používaní jazyka, ale nie nemeckého. Prišli ma do Viedne pozrieť kamaráti. Prešli sme sa po meste a chceli sme sa dať pred radnicou odfotiť. Nikto tam nebol, iba maďarská turistická skupina. Po nemecky som preto poprosil jedného Maďara, aby nás odfotil.

Ešte keď držal fotoaparát, chcel som sa mu poďakovať v jeho jazyku a zakričal som „segítség“. Zdalo sa, že nechápe, lebo sa zvláštne zatváril, tak som to zakričal znovu, hlasnejšie.

Všetci z maďarskej skupiny začali čudne zazerať. Až doma som zistil, že to slovo neznamená ďakujem, ale ide o krik o pomoc. Správal som sa, akoby mi chcel fotoaparát ukradnúť.

Zvláštne na vysokých rakúskych politikoch je, že bežne rozprávajú dialektom. Predstava, že by u nás niekto v televízii, na tlačovke či počas rokovaní hovoril záhorácky či východniarsky, je bizarná. Svojho času to so stredoslovenčinou skúšal Ján Ľupták, ale smiali sa mu za to rovnako, ako sa dnes smejú Andrejovi Dankovi za slová typu „tomtom“.

V Rakúsku je to kultúrna tradícia. Politici sa dialektom vlastne snažia priblížiť ľuďom. Prezident či premiér to pri oficiálnych a polooficiálnych vystúpeniach robia bežne. Aj samotní občania využívajú dialekty spolkových krajín hojne, takže tým nič nepokazia.

Politici majú také veci dobre spočítané. Len čo by zistili, že si tým škodia, okamžite by prešli do spisovného vyjadrovania. Zatiaľ nemajú dôvod.

Martin Spano. Foto – archív M. S.

Mali ste sedem rokov, keď vám otec priniesol prvý počítač, a štrnásť rokov, keď bolo jasné, že sa stanete programátorom. Čo sa stalo?

Počítač sme mali od roku 1992, keď ho domov priniesol otec, ktorý ho potreboval ako daňový účtovník. Ten prístroj ma fascinoval. V tom čase ešte neboli príliš rozšírené hry, takže som sa v ňom hrabal tak, aby som pochopil, ako funguje.

Tak som získal aj svoju prvú prezývku – Kompi. Bavilo ma to stále viac, až mi v lete po ôsmom ročníku základnej školy kamarát priniesol knihu o programovaní. Prečítal som si ju, nahodil veci z nej do počítača, a keď mi ten odpovedal, bol som užasnutý. Odvtedy mi bolo jasné, že toto je práca, ktorú chcem robiť celý život.

My laici, ktorí programovať nevieme, vás programátorov neraz máme za dengľavých, neduživých, bledých, vychudnutých a nepríliš spoločenských čudákov. Smejete sa na vtipoch, ktorým nerozumieme, a celý váš svet tvoria monitory. Je to veľký stereotyp?

Mimoriadne. Keby ste prišli k nám do práce, ani nezistíte, že tí ľudia sú programátori. Vyzerajú normálne, komunikujú ako ľudia, majú svoje rodiny aj koníčky, dokonca si vedia dať aj pivo.

Čo vás na tom civení do monitorov s malými „hakmi-bakmi“ baví?

To, že nám stačí jeden počítač na to, aby sme dokázali vybudovať niečo veľké. Vezmite si Facebook – dnes ho využíva takmer každý, pritom Markovi Zuckerbergovi na jeho vytvorenie stačil jediný počítač a dostatočné vedomosti. S minimom nákladov a bez drahých zariadení vyrobil svetový fenomén, bez ktorého si mnohí ani nevedia predstaviť svoj život.

Nie každému sa za hranicami podarí nájsť prácu, ktorá zodpovedá jeho kvalifikácii. Viacerí moji známi s vysokými školami začínali ako čašníci, kuchári, záhradníci, predavači či opatrovatelia. Niektorí z nich na daných pozíciách aj ostali.

Len čo som sa rozhodol pre Viedeň, cielene som robil všetko pre to, aby som v nej uspel. Už bakalársku prácu som nepísal v češtine, ale v angličtine, aby jej vo firmách rozumeli. Vo štvrtom ročníku vysokej školy som zašiel aj na pracovný veľtrh do Viedne, kde som sa informoval, aké mám šance.

Zistil som, že trh IT je všade v stredoeurópskom priestore podobný. Už v Prahe počas školy som začal pracovať ako programátor, čo mi pomohlo aj na pohovoroch vo Viedni. Po štátniciach som si prezrel rakúske pracovné portály a vyhľadal džoby, ktoré boli na mňa ako ušité.

Vzali vás hneď?

Najskôr sa mi tri týždne nik neozval. Bral som to tak, že som neuspel. Vtedy som netušil, že Rakúšania sú „pohoďáci“ a na všetko majú čas. Zrazu sa začali ozývať všetci, takže som si musel vyberať, na ktoré pohovory vôbec ísť. Vybral som si tri firmy, prácu mi nakoniec ponúkla každá z nich..

Ako vás prijali Rakúšania? Nie ste pre nich navždy len ekonomický migrant?

Prijali ma skvele. Niektoré profesie už domáci príliš robiť nechcú. Ak sa potom tamojšie firmy majú rozhodnúť, koho prijať, preferujú Maďarov a Slovákov, lebo sú im blízki. Koniec koncov, nie je to tak dávno, keď sme spolu s Rakúskom a Maďarskom tvorili Rakúsko-Uhorsko.

Nikdy som sa tu nestretol ani s najmenšou mierou diskriminácie. Keď som sa presťahoval do Mödlingu, jedna staršia pani ma privítala slovami: „Vitajte vo svojej novozvolenej domovine!“ Skvelí sú aj všetci moji susedia – echtovní starí Rakúšania, ktorí mi neraz ponúkli svoju pomoc, známi aj kolegovia.

Neplánujete sa teda vrátiť domov ani na staré kolená?

Dnes tu už mám zázemie a o návrate na Slovensko príliš neuvažujem. Keďže som eurooptimista, vôbec mi to nepripadá tak, že žijem v cudzej krajine.

Faktom je, že keď som sem prišiel, vo svete bola hospodárska kríza, ale Rakúsku sa darilo. Bola tu najnižšia nezamestnanosť v rámci Európskej únie. Vtedy som návrat domov nepripúšťal vôbec. Dnes je to inak, pomery sa trochu zhoršili, nechcem si preto úplne zatvárať dvere.

Na druhej strane, život na Slovensku je stále veľmi ťažký. Intenzívne sledujem pomery, zlepšujú sa len drobnými krôčikmi. Uvidíme. Najbližšie roky ostanem určite vonku.

Martin Spano. Foto – archív M. S.

Ste autorom Facebook vyhľadávača, ktorý na tejto sociálnej sieti umožňuje vyhľadávať ľudí na základe rôznych kritérií. Je zvláštne, že s tým neprišiel samotný Facebook. Čo vás inšpirovalo?

Raz som potreboval zistiť, či niekto z mojich priateľov nepracuje pre určitú firmu. S hrôzou som zistil, že Facebook nič také neponúka, že musím prejsť svojich priateľov jedného za druhým a pozrieť sa, či uvádzajú svoje zamestnanie. Bolo to mimoriadne časovo náročné.

Nakoniec som si všimol, že Facebook to, čo chcem, síce umožňuje, akurát tú funkciu z nejakého dôvodu nedal na povrch. Musel som teda zistiť iba to, ako tie informácie zo sociálnej siete vydolovať.

Ako?

Metódou pokus – omyl. Skúšal som rôzne programátorské volania do systému, až som vyskladal celú mozaiku, ako to funguje. Podstatné bolo, aby sieť v programátorskej reči rozumela, čo od nej chcem – napríklad, aby mi poslala zoznam všetkých ľudí, ktorí uvádzajú, že žijú v Bratislave a študovali na konkrétnom gymnáziu v takých a takých rokoch. Ak sa to spýtate správne, viete už správne položiť akúkoľvek otázku.

Na záver stačilo naprogramovať jednoduchú stránku s vyhľadávačom, ktorú môže použiť hocikto. Stránka spracuje kritériá, ktoré zadáte, pošle ich do Facebooku a on okamžite pošle späť svoje výsledky. Ide o sekundy.

Facebooku neprekáža, že ste dali von to, čo on nechcel?

Myslím si, že nie, lebo ho to nijako nezaťažuje. Ťaháme len informácie, ktoré tam už sú. V podstate je to len ďalšia možnosť využitia tejto sociálnej siete, nič viac. Teoreticky to môže hocikedy znefunkčniť, nenapadá mi však žiadny rozumný dôvod. Nech ten vyhľadávač pekne slúži, je to užitočná vec.

Využíva ho veľa ľudí?

Štatistiky už dlhšie nesledujem, ale keď som to zverejnil, chodilo tam asi 500 ľudí denne.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash