pondelok

Whisky: V porovnaní so svetom máme luxusné podmienky na život

Ak chceš cestovať, začni hneď. Postupne všetko zmizne, developeri, priemysel, turizmus, konzum, chamtivosť a nenažranosť to zničia, tvrdí spevák a cestovateľ Whisky.

Whisky na vrchole štvortisícovky Mt. Kinabalu na ostrove Borneo. Foto - Whisky

WHISKY sa narodil v roku 1969, jeho vlastné meno je Miloslav Láber. Vyrastal v Nitre a Bratislave. V roku 1989 bol pri vzniku skupiny Slobodná Európa, s ktorou nahral niekoľko legendárnych albumov a ktorej je dodnes lídrom, je režisérom množstva hudobných videoklipov. Medzi jeho vášne patria pilotovanie lietadla, cestovanie po svete a následné prednášky o tom, čo zažil. Pred rokmi sa z Bratislavy odsťahoval a býva na samote v starom mlyne pri Vrbovom.

Čo sa udeje v hlave človeka, ktorý navštívi osemdesiat krajín sveta? Zmení to jeho pohľad na život?

Nepochybne. V prvom rade som si začal vážiť to, kde žijem. Čítal som, že asi osemdesiat percent obyvateľov planéty má nižšiu životnú úroveň ako priemerný Slovák. Po tom, ako som prešiel polovicu sveta, to môžem potvrdiť.

Hoci doma právom nadávame na korupciu a politiku, mali by sme si oveľa viac vážiť to, ako dobre sa máme. Sprcha s teplou vodou, to, že si v obchode kúpime, čo chceme, že sa vozíme v autách, že naše deti môžu chodiť do školy, že nás nik nezabije za to, v akého Boha veríme či neveríme, že tu už dlho nebola vojna, totiž nie je samozrejmosť. Väčšina ľudí o tom môže len snívať.

Máme tu dostatok pitnej vody, môžeme ísť len tak do lesa na prechádzku bez toho, aby sme sa museli báť jedovatých živočíchov... Neuvedomujeme si to, ale naše podmienky na život sú v porovnaní s ostatným svetom priam luxusné.

Cestovanie teda prináša najmä pokoru?

Áno. Pochopil som, že šťastie spočíva v jednoduchých veciach. Keď v extrémne chudobnej krajine stretnete človeka, ktorý žije v chatrči, má šesť detí, a je závislý od toho, či bude pršať, lebo ak sa nič neurodí, celá dedina pomrie od hladu, zasiahne vás to. Najmä tým, že ľudia žijúci v takýchto podmienkach, dokážu byť šťastnejší ako mnohí z nás, obklopení prebytkom.

Stačí sa im pozrieť do očí, sledovať, ako celá rodina drží pokope, ako sa deti hrajú bez mobilov a tabletov tak, že vezmú starú pneumatiku a vysmiate si ju gúľajú pomocou palice. Chudoba zbližuje a človeku z nášho sveta to ukáže, že všetko je inak. Vďaka tomuto zisteniu som, našťastie, prestal riešiť mnoho hlúpostí.

Zásadne mi  ovplyvnilo život aj to, keď som niekedy pred pätnástimi rokmi na cestách prvýkrát stretol ľudí, ktorí sa vymanili z klasického systému – vyjsť zo školy, nájsť si prácu, vziať si hypotéku, dennodenne v práci robiť veci, čo ich väčšinou nebavia, a stále sa triasť o kariéru.

Zrazu som natrafil na typy, ktoré celý rok v pohode, bez stresov cestovali po Ázii, potom napríklad niekde v Indonézii naložili lodný kontajner s tamojšími etno tovarmi, priviezli ho domov, veci predali, aby zase mohli byť rok na cestách.

Keď sa im skončili víza, presunuli sa niekam do Indie, potom do Thajska alebo Nepálu, a tak stále dokola. Veľmi ma to inšpirovalo a odvtedy je mojou životnou prioritou svätý pokoj. Som vďačný vesmíru, že som mal to šťastie a podarilo sa mi zariadiť  si život tak, že nemusím robiť veci, ktoré by ma otravovali.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Znie to jednoducho, až tak priamočiaro to však vždy nefunguje.

Jasné, ak sa niekto narodí napríklad v juhoamerickom slume alebo slovenskej rómskej osade, rozhodne to bude mať ťažšie. Ak si to však dá ako prioritu, aktívne si za ňou pôjde a bude mať potrebnú dávku šťastia, je pravdepodobné, že sa mu to podarí a bude šťastný.

Marihuanové pole v gruzínsko-čečenskom pohraničí. Foto - Whisky

Vaše cesty vyzerajú na prvý pohľad finančne náročné. Je to len laický pohľad?

Je, hoci ja už mám výhodu v tom, že po rokoch sa mi cestovanie stalo aj prácou, ktorá tie cesty zaplatí. Okrem hudby totiž robím aj cestovateľské prezentácie, kde premietam fotografie a rozprávam. Do nových krajín tak musím stále cestovať aj preto, aby som mal témy pre ďalšie prednášky. Mám šťastie, že ľudí zaujímajú a chodia v hojnom počte.

Platí však, že naozaj nejde o extra drahé záležitosti. Ak človek vezme rozum do hrsti, zistí, že to nie je drahé. Krajiny ako Vietnam, Indonézia, India, Nepál, Laos, Irán či Gruzínsko sú také lacné, že na mesiac vám bohato stačí päťsto eur. Ľudia tam zarábajú možno päťdesiat eur mesačne, takže vy prídete takmer s ich ročným zárobkom. Spiatočná letenka s dostatočným predstihom sa dá kúpiť za 300 až 400 eur, čiže mesiac v úplnej exotike vás vyjde menej ako dva týždne v Chorvátsku.

Sú dva mesiace v exotickej krajine s tým, že spávate v hoteloch, hoci nie päťhviezdičkových, trikrát denne sa najete v reštauráciách, presúvate sa po celej krajine rôznymi prostriedkami vrátane rikší, taxíkov či prenajatej motorky, a vidíte veci, o ktorých iní nechyrujú, za 1400 eur veľa?

Raz som odišiel na dva mesiace do Indie a po návrate som zistil, že ma to celé stálo menej peňazí, ako keby som ostal doma.

Čo radíte záujemcom o cestovanie, ktorí by to aj chceli vyskúšať, ale stále im v tom niečo zabráni?

Nech si stanovia, že pôjdu na svoju

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103949 z vás dostáva správy e-mailom