Whisky: V porovnaní so svetom máme luxusné podmienky na život

WHISKY sa narodil v roku 1969, jeho vlastné meno je Miloslav Láber. Vyrastal v Nitre a Bratislave. V roku 1989 bol pri vzniku skupiny Slobodná Európa, s ktorou nahral niekoľko legendárnych albumov a ktorej je dodnes lídrom, je režisérom množstva hudobných videoklipov. Medzi jeho vášne patria pilotovanie lietadla, cestovanie po svete a následné prednášky o tom, čo zažil. Pred rokmi sa z Bratislavy odsťahoval a býva na samote v starom mlyne pri Vrbovom.

Čo sa udeje v hlave človeka, ktorý navštívi osemdesiat krajín sveta? Zmení to jeho pohľad na život?

Nepochybne. V prvom rade som si začal vážiť to, kde žijem. Čítal som, že asi osemdesiat percent obyvateľov planéty má nižšiu životnú úroveň ako priemerný Slovák. Po tom, ako som prešiel polovicu sveta, to môžem potvrdiť.

Hoci doma právom nadávame na korupciu a politiku, mali by sme si oveľa viac vážiť to, ako dobre sa máme. Sprcha s teplou vodou, to, že si v obchode kúpime, čo chceme, že sa vozíme v autách, že naše deti môžu chodiť do školy, že nás nik nezabije za to, v akého Boha veríme či neveríme, že tu už dlho nebola vojna, totiž nie je samozrejmosť. Väčšina ľudí o tom môže len snívať.

Máme tu dostatok pitnej vody, môžeme ísť len tak do lesa na prechádzku bez toho, aby sme sa museli báť jedovatých živočíchov… Neuvedomujeme si to, ale naše podmienky na život sú v porovnaní s ostatným svetom priam luxusné.

Cestovanie teda prináša najmä pokoru?

Áno. Pochopil som, že šťastie spočíva v jednoduchých veciach. Keď v extrémne chudobnej krajine stretnete človeka, ktorý žije v chatrči, má šesť detí, a je závislý od toho, či bude pršať, lebo ak sa nič neurodí, celá dedina pomrie od hladu, zasiahne vás to. Najmä tým, že ľudia žijúci v takýchto podmienkach, dokážu byť šťastnejší ako mnohí z nás, obklopení prebytkom.

Stačí sa im pozrieť do očí, sledovať, ako celá rodina drží pokope, ako sa deti hrajú bez mobilov a tabletov tak, že vezmú starú pneumatiku a vysmiate si ju gúľajú pomocou palice. Chudoba zbližuje a človeku z nášho sveta to ukáže, že všetko je inak. Vďaka tomuto zisteniu som, našťastie, prestal riešiť mnoho hlúpostí.

Zásadne mi  ovplyvnilo život aj to, keď som niekedy pred pätnástimi rokmi na cestách prvýkrát stretol ľudí, ktorí sa vymanili z klasického systému – vyjsť zo školy, nájsť si prácu, vziať si hypotéku, dennodenne v práci robiť veci, čo ich väčšinou nebavia, a stále sa triasť o kariéru.

Zrazu som natrafil na typy, ktoré celý rok v pohode, bez stresov cestovali po Ázii, potom napríklad niekde v Indonézii naložili lodný kontajner s tamojšími etno tovarmi, priviezli ho domov, veci predali, aby zase mohli byť rok na cestách.

Keď sa im skončili víza, presunuli sa niekam do Indie, potom do Thajska alebo Nepálu, a tak stále dokola. Veľmi ma to inšpirovalo a odvtedy je mojou životnou prioritou svätý pokoj. Som vďačný vesmíru, že som mal to šťastie a podarilo sa mi zariadiť  si život tak, že nemusím robiť veci, ktoré by ma otravovali.

Znie to jednoducho, až tak priamočiaro to však vždy nefunguje.

Jasné, ak sa niekto narodí napríklad v juhoamerickom slume alebo slovenskej rómskej osade, rozhodne to bude mať ťažšie. Ak si to však dá ako prioritu, aktívne si za ňou pôjde a bude mať potrebnú dávku šťastia, je pravdepodobné, že sa mu to podarí a bude šťastný.

Vaše cesty vyzerajú na prvý pohľad finančne náročné. Je to len laický pohľad?

Je, hoci ja už mám výhodu v tom, že po rokoch sa mi cestovanie stalo aj prácou, ktorá tie cesty zaplatí. Okrem hudby totiž robím aj cestovateľské prezentácie, kde premietam fotografie a rozprávam. Do nových krajín tak musím stále cestovať aj preto, aby som mal témy pre ďalšie prednášky. Mám šťastie, že ľudí zaujímajú a chodia v hojnom počte.

Platí však, že naozaj nejde o extra drahé záležitosti. Ak človek vezme rozum do hrsti, zistí, že to nie je drahé. Krajiny ako Vietnam, Indonézia, India, Nepál, Laos, Irán či Gruzínsko sú také lacné, že na mesiac vám bohato stačí päťsto eur. Ľudia tam zarábajú možno päťdesiat eur mesačne, takže vy prídete takmer s ich ročným zárobkom. Spiatočná letenka s dostatočným predstihom sa dá kúpiť za 300 až 400 eur, čiže mesiac v úplnej exotike vás vyjde menej ako dva týždne v Chorvátsku.

Sú dva mesiace v exotickej krajine s tým, že spávate v hoteloch, hoci nie päťhviezdičkových, trikrát denne sa najete v reštauráciách, presúvate sa po celej krajine rôznymi prostriedkami vrátane rikší, taxíkov či prenajatej motorky, a vidíte veci, o ktorých iní nechyrujú, za 1400 eur veľa?

Raz som odišiel na dva mesiace do Indie a po návrate som zistil, že ma to celé stálo menej peňazí, ako keby som ostal doma.

Čo radíte záujemcom o cestovanie, ktorí by to aj chceli vyskúšať, ale stále im v tom niečo zabráni?

Nech si stanovia, že pôjdu na svoju vysnívanú cestu, povedzme, o pol roka, a nech si rovno kúpia letenku. Ak treba, nech si na ňu pokojne aj požičajú. Lebo ak už raz budú mať pevný termín a letenku, budú robiť všetko pre to, aby naozaj vycestovali.

Nájdu si brigádu, odložia si viac peňazí, čokoľvek. Ak však budú o ceste stále len snívať a rozprávať, nikam sa nedostanú, a strávia tak celý život iba hľadaním výhovoriek, prečo to nejde.

Na cesty rád chodíte sám. Kedysi ste mi spomínali, že sa tým dá dobre vyčistiť hlava. Na druhej strane, nechýba človeku blízkosť niekoho, s kým sa môže o tie radosti, ale aj problémy, ihneď podeliť?

Keď niekam idete s partiou, alebo čo len s jedným kamarátom, ochudobňujete sa o samotnú exotiku danej krajiny. Rozprávate sa s ním totiž po slovensky, večer idete spolu na pivo a preberáte veci z domu, jednoducho nepreciťujete miesto, kde sa nachádzate.

Ak ste sám a je ticho, omnoho viac vnímate veci okolo. O to viac sa dostávate do kontaktu s miestnymi ľuďmi, ktorí vás povodia po miestach, o akých ani nechyrujete. Čo môže byť viac, ako keď vás pozvú domov, hostia vás autentickým jedlom, pitím, a rozprávajú o svojich životoch? Vtedy sa jednoducho dozviete a prežijete najviac. Pri cestovaní v skupine sa to nedá.

Okrem toho, ja som doma presocializovaný, takže samota a ticho mi robia dobre. Doma na mňa niekto neustále hovorí, či už na koncertoch, na cestovateľských prezentáciách, alebo u mňa v mlyne, kde ma často navštevujú kamaráti.

Vo svete nevyhľadávate klasické turistické atrakcie, ale miesta, kam veľa ľudí nechodí, respektíve nie sú príliš známe. Ako keby ste v Paríži vynechali Eiffelovu vežu a Víťazný oblúk, a šli do geta, ktorému sa iní vyhýbajú.

To sedí, napríklad v Indii som bol štrnásťkrát, ale nikdy som nevidel Tádž Mahal. Medzi moje najväčšie cestovateľské sklamania patria najslávnejšie miesta ako Machu Picchu v Peru či Angkor Wat v Kambodži, ktoré sú už také preplnené turistami, že pre mňa strácajú svoje čaro a mystiku.

Vyhľadávam skôr oblasti, kde je ešte zachované to pôvodné, miesta, ktoré zatiaľ unikajú globalizácii a masovému turizmu. Ten ich zabíja. Zaujímajú ma pôvodné zvyky, architektúra, nedotknutá príroda, odľahlé oblasti, kde ľudia ešte žijú tradičným spôsobom života.

Dôvod?

Lebo sa mi hnusí povrchnosť, plytkosť a lacnota modernej konzumnej spoločnosti. Predstavte si, že cestujete osem hodín džípom cez horské sedlá, kde nie je nič, žiadny hotel ani reštaurácia, ubytuje vás však niekto, kto tam žije. Sedíte s ním v kuchyni, pripravujete s ním jedlá, sledujete, ako dojí kravy, jednoducho sa prenesiete do jeho sveta. Pre mňa to má obrovskú cenu.

Treba to využiť, lebo takéto miesta každý rok ubúdajú. Vezmite si trek okolo Annapurny v Nepále, jeden z najkrajších trekov na svete. Postavili tam cestu a celú tú oblasť vlastne zničili. Na vlastné oči som tiež videl, ako mizne chránená pláž, na ktorej sa liahli korytnačky. Dotrepal sa tam developer, podplatil úradníkov, aby chránená nebola, a už tam stavia dovolenkový rezort.

Môj kamarát, ktorého si veľmi vážim, cestovateľ a režisér Paľo Barabáš, skvele opísal jednu vec. Raz sa dostal na miesto, kde žili ľudia, ktorí ešte neboli v žiadnom kontakte s našou civilizáciou. Boli totálne šťastní, lebo mali všetko – žili ďaleko uprostred pralesa, ktorý nebol preľudnený, takže v ňom našli dosť potravy, materiálu na stavbu obydlí, nechýbala im pitná voda, jednoducho luxus. Ak totiž máte všetko, čo potrebujete, ste šťastní a bohatí, nič vám nechýba, nepoznáte pojem chudoba.

Lenže zrazu tam bieli ľudia objavili nejaké ložisko ropy, či čoho, a pojem chudoba tam priniesli tým, že domáci spoznali veci ako tričká, hodinky, autá a iné materiálne záležitosti. Začali po nich túžiť. Z najšťastnejších ľudí na svete sa stali nešťastní. Zrazu sa cítili zúfalo chudobní, lebo si nič z tých vecí nemohli dovoliť.

Ja chcem zažívať ešte tých šťastných, hoci si uvedomujem, že už je neskoro. Preto každému hovorím – ak chceš cestovať, začni hneď, lebo o desať rokov bude takých miest minimum. Postupne všetko zmizne, developeri, priemysel, turizmus, konzum, chamtivosť a nenažranosť to zničia.

Cestovanie mimo overených rezortov a destinácií si mnohí spájajú s rizikami. Ako riešite svoju bezpečnosť?

Platí vzorec, že pre turistov sú najnebezpečnejšie miesta, kde je ich veľa. Bežná kriminalita typu, že ich niekto okradne, prepadne, zbije a podobne, sa vyskytuje najmä tam, kde ich je najviac. Teda pri najnavštevovanejších pamiatkach, niekde na trhu, na stanici či na preplnenej pláži.

Čím ste od takýchto miest ďalej, tým viac narážate na pohostinnejších, lepších a prívetivejších ľudí. Obľubujem miesta, kde sa končí cesta, kde už nič nie je, lebo práve tam som pre domácich vzácny. Nik tam nechodí, takže som pre nich spojením so svetom, dôležitým hosťom.

Hneď sa so mnou dajú do reči, pozvú ma domov na jedlo, ukážu mi všetko, čo majú, a nikomu nenapadne ma okradnúť. Tam sa jednoducho zlodeji nevyskytujú, pretože nemajú koho okrádať. A je jedno, či ste v Indonézii, v Kolumbii, na Srí Lanke alebo v Iráne. Mimochodom, práve tam som nedávno strávil mesiac a bol som príjemne prekvapený. Žijú tam najpohostinnejší ľudia, akých som kde stretol.

Lenže bezpečnostným rizikom vedia byť aj celé krajiny.

Samozrejme, sú krajiny, v ktorých operujú teroristi, extrémisti, gerily, kde prebiehajú vojenské konflikty. Človek sa tam môže stať terčom únosu či rovno vraždy, takže sa im treba vyhýbať, prípadne si riadne zmapovať, ktoré časti sú bezpečné.

Napríklad v Kolumbii som sa dostal do oblastí, kde stále operovala posledná gerila, ktorá ešte nepodpísala mier, tak som zašiel na policajnú stanicu a prekonzultoval, kde sa môžem pohybovať. No potom som tie rady aj tak nedodržal, zvedavosť zvíťazila nad pudom sebazáchovy.

Práve v Kolumbii ste sa neplánovane dostali až do slumov, respektíve favel, kam si človek bežne netrúfne.

Neviem, či mi ukradli mobil, alebo som ho stratil, na kamarátovom aparáte som si ho však lokalizoval, môj telefón dokonca toho, čo ho mal v rukách, odfotil. Zavolal som si preto taxík a vybral sa ho hľadať. Keď sme však začali smerovať do slumov, radšej som privolal policajtov. Boli ochotní a príjemní, nakoniec sme dorazili až do miestnej krčmy, kde sedel chlapík, ktorý mi mobil nakoniec vrátil.

Do slumov by som sa však dostal aj bez tohto zážitku. Z Medellinu, čo je mesto známe práve favelami, v ktorých operoval mafián Pablo Escobar, sa mi svojho času ozvali fanúšikovia našej kapely. Tiež majú punkovú skupinu a nejakým spôsobom sa dostali až k nahrávkam našej kapely, dokonca už v roku 1993 vlastnili kazetu Slobodnej Európy. Neuveriteľné.

Keď som im napísal, že budem v Medelline, zorganizovali pre mňa koncert, a jeden z miestnych „týpkov“ sa ma spýtal, či nechcem vidieť jeho rodné slumy. Jasné, že som chcel. Predstavoval ma v nich svojim kamarátom a známym ako muzikanta zo Slovenska. Keďže som tam však bol s miestnym človekom, cítil som sa bezpečne.

Existuje minimálne jedna krajina, z ktorej ste sa nevracali šťastný, ale v depresii – Severná Kórea. Názory na jej návštevu sa rôznia, pre niekoho je nemorálne podporovať svojimi peniazmi tamojší režim, iní zase tvrdia, že to treba vidieť, aby sme pochopili, čo sa tam deje.

Žijeme vo svete, kde sa dejú aj totálne zvrátenosti, jednou z takých krajín je Severná Kórea. Chcel som to vidieť na vlastné oči. Dnes by som tam už nešiel, lebo som pochopil, že peniaze z turizmu priamo podporujú zločinecký režim.

Som však rád, že som tam bol.  Zopár mladých ľudí mi povedalo, že si po mojej prednáške o KĽDR začali vážiť, kde sa narodili. Keď to čo i len jednému človeku otvorí oči, budem mať pocit, že to má zmysel.

Ani by vás tam už nepustili, keďže severokórejskí diplomati zaznamenali vaše prezentácie, dokonca protestovali.

To je pravda. Na jednu z prvých prednášok dokonca poslali svojho agenta a potom na svojej stránke horekovali, že som sklamal dôveru ľudu a vlády KĽDR a že šírim lživú propagandu. Buď by mi už nedali víza, alebo by ma tam pustili a zavreli.

Zrejme máte potlačený pud sebazáchovy. V tej krajine je totiž potrebné klaňať sa zvieratám v ľudskej koži s menom Kim. Vy ste to robili s vystrčeným prostredníkom. Keby si vás všimli, neobišli by ste lepšie ako Otto Warmbier, ktorý dostal 15 rokov nútených prác za údajne strhnutý plagát. Do USA ho nakoniec vrátili v kóme a čoskoro zomrel.

Prostredník som pri klaňaní ukázal aj priamo Kim Ir-senovi a Kim Čong-ilovi, zabalzamovanému v mauzóleu. Lenže inak som sa im pokloniť nedokázal a tam je to povinné. Áno, keby si ma niekto všimol, dopadnem asi veľmi zle. Pre režim je to „najposvätnejšie“ miesto. Rozhodne by to vnímal horšie ako strhnutý plagát. V tomto kontexte mám asi naozaj potlačený pud sebazáchovy.

Ako vyzerá vaša príprava na cesty?

Snažím sa brať čo najmenej vecí, lebo zavadzajú. Stačí mi batoh. Vo väčšine krajín je všetko lacnejšie ako u nás, takže nemá zmysel to ťahať so sebou. V čase dnešných technológií je príprava omnoho jednoduchšia. Na internete človek môže zistiť skoro všetko, jednotlivé miesta detailne pozrieť na mapách aj v reálnej podobe, plus sa povypytovať na rôznych zahraničných cestovateľských fórach.

Mapy mám aj v telefóne, takže mi stačí zadať miesto, kam chcem ísť, a mobil ma vedie pešo po meste, po cestách, aj po horách. Klasické sprievodcovské príručky, naopak, využívam na to, aby som vedel, čomu sa vyhnúť, lebo to, čo je v nich spomenuté, býva plné turistov. Mnoho vecí sa rozhodne až priamo na mieste, lebo veľa skvelých cieľov odporučia priamo domáci.

Čo vás ešte láka?

Toho je veľa. Napríklad odľahlé miesta na Sibíri, kde stále žijú aj pôvodné kultúry so šamanmi, alebo Island, Namíbia, Antarktída či Irak. Je toho veľa. Za jeden život sa však nedá stihnúť všetko.

Tešíte sa z ciest domov?

Veľmi, lebo doma mám skvelý život. Spozoroval som na sebe limit, po ktorom už začínam túžiť po domove – sedem týždňov.

Viete si vôbec predstaviť klasickú dovolenku s ležaním pri mori?

To nie je nič pre mňa. Minule ma kamarát nahovoril, aby som s ním šiel na pár dní na ostrov Krk. To bolo peklo, cez ľudí sa ani nedalo prejsť do vody. Ubytovanie bolo obsadené, tak sme šli na neobývanú časť ostrova a kempovali v starom rozbúranom kostole. Kúpali sme sa pri útesoch, takže nakoniec to bolo perfektné, do dovolenkového rezortu ma však nik nedostane.

Raz som bol v Chorvátsku v marci a bolo to oveľa zaujímavejšie. Všetko je tam vtedy skutočné, na pobreží si sadnete do krčmičky, kde sedia skutoční Chorváti a nie turisti. Nádherné je aj vnútrozemie, takže stačí naozaj málo, aby človek vybočil z klasických koľají, sadol do auta a pozrel sa na tú krajinu aj inak ako z pláže v ohradenom rezorte.

Stáva sa, že na svojich cestovateľských prednáškach publikum šokujete?

Občas áno, trebárs niektorých rusofilov, teda nekritických obdivovateľov Putina, ktorí Rusko poznajú akurát zo stránok proruskej propagandy financovaných režimom, prípadne z konšpiračných webov.

Keď som im ukázal Podnestersko, ktoré Rusko ukradlo Moldavsku, boli veľmi prekvapení. Netušili, aký komunistický skanzen a peklo to tam je. Mal som pocit, že niektorí z nich si aj uvedomili, že na webe hltajú nezmysly.

Čo ste stihli v lete? Vtedy prednášky nerobíte.

Gruzínsko a národné parky v USA, po ceste domov koncert s Mňágou a Žďorp v Londýne. Po návrate nasleduje koncertné turné Slobodnej Európy s kapelou Para.

Cestovateľské kino rozbehnem až v novembri. Tém je mnoho, záleží na tom, čo si ľudia vyberú – novinkami budú Irán a Kolumbia, stále si ma však volajú aj na témy ako India, Filipíny, Indonézia, Peru, Bolívia, Venezuela, Laos a odľahlé časti Thajska, Nepál, Himaláje, Vietnam, Maroko, Čína s Kambodžou, Albánsko s Macedónskom, Kamerun, Gruzínsko, Srí Lanka, Severná Kórea, Rumunsko, Ukrajina, Moldavsko a Podnestersko.

Chystám aj cestu do Barmy, Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu, takže budúci rok to znovu obohatím.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v augustovom čísle pouličného časopisu Nota bene.