Denník N

Kiska a Fico na seba narazili pri ministerstve školstva, hrozia aj ďalšie konflikty

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Právomoci prezidenta a predsedu vlády sa na viacerých miestach prelínajú a pokiaľ by sa ich vzťahy po poverení Gabriely Matečnej výrazne zhoršili, mohli by viesť vojnu, až kým jeden z nich neskončí vo funkcii.

Prezident Andrej Kiska poveril vedením ministerstva školstva Gabrielu Matečnú napriek tomu, že premiér Robert Fico už niekoľko dní vyhlasuje, že to má byť minister obrany Peter Gajdoš. Môže tak vzniknúť ďalší konflikt medzi prezidentom a premiérom a ich už teraz veľmi chladné vzťahy by sa mohli zmeniť na otvorené nepriateľstvo.

Už pred dvomi týždňami pri informáciách, že dočasne vedením ministerstva poveruje prezident, si na Úrade vlády dali záležať na zvýraznení, že hlavné slovo má mať Robert Fico. Úrad vlády vtedy vydal správu, že „podľa bežných zvyklostí prezident poverí riadením ministerstva osobu, ktorú mu po vzájomnej konzultácii navrhne predseda vlády“.

Kiska urobil to, čo mu jeho kompetencie formálne umožňujú a Fico doplatil na to, že sa prezidentovi ani 24 hodín pred odchodom Petra Plavčana neozval s oficiálnym návrhom a zrejme sa mu na túto tému neozval ani neformálne.

Kompetencie najvyšších ústavných činiteľov sa prelínajú na viacerých miestach, takže formálnych možností, ako si robiť zle majú pomerne dosť.

Prezident môže brzdiť nominácie, ale nie ministra

Prvou možnosťou, ako premiérovi znepríjemniť život, je nevymenovať do funkcií jeho ľudí.

Prezident Kiska už svoje formálne kompetencie smerom k Ficovi a koalícii využil. Mesiace odmieta na zlosť premiéra vymenovať za ústavných sudcov ľudí Smeru Mojmíra Mamojku a Janu Laššákovú, ktorých mu vybral parlament. Ivan Gašparovič zasa 18 mesiacov odmietal vymenovať za generálneho prokurátora Jozefa Čentéša, ktorého zvolil parlament za vlády Ivety Radičovej.

Takýto spor však nehrozí pri vymenovaní členov vlády a teda ani potom, ako SNS definitívne príde s menom nového ministra školstva. Prezident už dávno nemá také silné kompetencie ako v deväťdesiatych rokoch, keď Michal Kováč odmietol Vladimírovi Mečiarovi návrh na vymenovanie Ivana Lexu za ministra privatizácie.

Dnešné znenie ústavy už hovorí, že hlava štátu „na návrh predsedu vlády vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev“, takže nemá možnosť odmietnuť premiérov návrh.

Keby prišli predčasné voľby

Významnú úlohu by zohral prezident po prípadnom páde vlády. V prípade, že by jej parlament vyslovil nedôveru, bolo by len na prezidentovi, koho poverí vedením vlády do riadnych či predčasných volieb.

Mimoriadne zlé vzťahy prezidenta smerom k vláde, ktoré by až narúšali fungovanie kabinetu, sme na Slovensku ešte nemali. K extrémnym krokom sa po páde vlády Ivety Radičovej neuchýlil ani Ivan Gašparovič, ktorý sa sám označil za „akoby člena Smeru“.

Aj tak vtedy prezident zatlačil na strany a dali mu dočasne niektoré kompetencie vlády. „Vyhrážal som sa, že postavím úradnícku vládu, na čo sa predsedovia jednotlivých politických strán veľmi rýchlo spamätali a navrhli kompromisnú novelu ústavy, na základe ktorej mohla vláda fungovať,“ spomínal Gašparovič pre Plusku.

Keď premiér komplikuje život prezidentovi

Opačný extrém už táto krajina zažila, keď sa Vladimír Mečiar snažil odstaviť prezidenta Michala Kováča. „Premiér Mečiar v spore s prezidentom Kováčom využíval mimoriadne pestrý a často nekonvenčný repertoár formálnych a neformálnych postupov. Jeho cieľom bola dehonestácia a odstránenie ,neposlušného´ prezidenta zo scény, nie riešenie problémov štátu,“ opisuje obdobie medzi rokmi 1993 a 1998 niekdajší Kováčov poradca Pavol Demeš.

Premiér podľa Demeša pravidelne krátil rozpočet kancelárie prezidenta, snažil sa ovplyvňovať jeho komunikáciu a prijatia na rôznych úrovniach verejnej správy, hovoril do zloženia delegácií na cestách do zahraničia, ovplyvňoval médiá a podobne. „Škandalizácia, ohováranie, odpočúvanie prezidenta a jeho tímu a napokon únos prezidentovho syna boli už z barbarskej rubriky.“ Toto bolo podľa Demeša patologické obdobie vzťahov medzi premiérom a prezidentom na začiatku slovenskej štátnosti. „Všetky ďalšie občasné nezhody a tenzie najvyšších ústavných činiteľov, už nepresahujú bežné európske normy. Medzi také patrí i súčasný vzťah prezidenta Kisku a premiéra Fica.“

Jednou z mála formálnych kompetencií koaličných politikov, ktorým by mohli „robiť zle“ prezidentovi a jeho kancelárii, je práve jej rozpočet, ktorý v rámci štátneho rozpočtu schvaľuje vláda a parlament. Väčšie škrty v rozpočte prezidenta by zrejme boli negatívne vnímaným krokom a pripomínali by obdobie mečiarizmu.

Veľvyslanci a vracanie zákonov

Svoje kompetencie smerom k premiérovi a vláde môže hlava štátu využívať aj skryto. Napríklad vymenovanie veľvyslancov, ktorých schváli vláda, je len na rozhodnutí prezidenta a môže tak zablokovať uvedenie do funkcie ktoréhokoľvek šéfa diplomatickej misie.

V minulosti to fungovalo tak, že sa prezident stretol s premiérom či ministrom zahraničia a dohodli sa väčšinou, že istú časť veľvyslaneckých postov obsadili prezidentovi ľudia a on potom rešpektoval návrhy vlády. O prípadných konfliktoch pri obsadzovaní týchto postov sa však verejne neinformovalo, hoci sa minimálne za mandátu Ivana Gašparoviča vyskytli.

Prezident tiež môže vrátiť parlamentu zákony, ktoré schválil. Keďže však poslanci môžu prezidentovo veto pomerne jednoducho prelomiť, ide o kompetenciu, ktorá by mohla koalícii len znepríjemniť život a nie ju zásadnejšie obmedziť. Andrej Kiska túto právomoc využíva najmä v prípadoch, ktoré sú minimálne časťou verejnosti vnímané ako sporné.

Koaličná kríza

Teraz najčítanejšie