Hráva hokej na sánkach: Bariéry sú len v tvojej hlave a brzdia ťa

Vyštudoval hospodársku informatiku, pracuje v IT sektore a na Slovensku spopularizoval paralympijský šport sledge hokej. Slovenskú reprezentáciu priviedol ako kapitán k bronzovým medailám na majstrovstvách sveta B kategórie. Od narodenia má vrodenú pseudoartrózu, kvôli ktorej si pri chôdzi pomáha barlou. Venoval sa plávaniu, lukostreľbe a hrával i šach. Až sledge hokej ho oslovil natoľko, aby zostavil reprezentačný tím a priniesol Slovensku bronzovú medailu z majstrovstiev sveta B kategórie.

Čím sa líši sledge hokej od klasického hokeja?

V sledge hokeji sa hráči pohybujú na špeciálne upravených saniach. S tým súvisí aj faul, ktorý klasický hokej nemá – takzvané „téčko“, keď jeden hráč narazí sánkami do druhého. Hráči majú dve špeciálne upravené hokejky, ktorými sa pohybujú a ovládajú puk. A iný je aj hrací čas – hrá sa trikrát pätnásť minút.

Prečo len trikrát pätnásť? Je sledge hokej namáhavejší?

Nie je namáhavejší, ale hrá ho menej hráčov. Najsilnejšie krajiny ako Amerika a Kanada sa snažili presadiť, aby sa hralo trikrát dvadsať, lebo dokážu hrať na tri päťky. Štátov, ktoré nemajú dosť hráčov, je však viac, preto ich prehlasovali. Myslím si, že klasický hokej je ťažší, namáhavejší. Predsa len, v sledge hokeji človek sedí a zaberá rukami. Sledge hokejista vydrží hrať dlhšie ako klasický. My sme mali na majstrovstvách jednu päťku silnejšiu,  tá hrala v dôležitých momentoch takmer stále. Keď sme potrebovali, niektorí hráči nestriedali vôbec. Nebolo to ideálne, ale v klasickom hokeji by sa to stať nemohlo.

Čo po zápase bolí najviac?

Všetko. Chrbát, boky, ramená, ruky. Závisí to však od postihnutia. Chalani, ktorí sú ochrnutí, napríklad nemôžu až tak zapájať brucho.

Kto môže hrať sledge hokej?

Väčšina para-športov má viac kategórií podľa typu postihnutia. V sledge hokeji je to jednoduché: buď ho hrať môžeš, alebo nemôžeš. Ja osobne som postihnutý od narodenia, niektorí chalani mali úraz. Aj predtým sa však venovali športom, aj keď nie konkrétne hokeju. Tým, že je len jedna kategória, sú ťažšie postihnutí hráči znevýhodnení. Ak má hráč amputovanú nohu, zvyšok tela má zdravý. Chalan, ktorý je ochrnutý, sa mu môže vyrovnať len s väčšou dávkou úsilia. Sú však postihnutia, s ktorými sa sledge hokej hrať nedá. Ako v každom športe však nič nejde samo od seba. Najskôr treba veľa trénovať.

 

Takže zdraví hráči ho hrať nemôžu?

Môžu, ale nie na reprezentačnej úrovni. V českej lige môžu, ale podmienkou je, že môžu byť na ľade v jednom tíme len dvaja zdraví. Robí sa to preto, aby bol dostatok hráčov a aby mohla liga existovať.

Je to podľa vás fér?

Áno, pretože nie sú ničím zvýhodnení.

Ak by ste mohli opísať sledge hokej troma prívlastkami, aké by boli?

Rýchly, tvrdý a dynamický. Absolútne sa neberie ohľad na to, že sú hráči telesne postihnutí. Myslím, že presne to na tom športe chalanov láka. Napätie, boj a adrenalín.

Stále hovoríme len o chalanoch. Ženy tento šport nehrajú?

Je ich málo, preto nemajú samostatnú súťaž. Ak chcú, môžu hrať v mužských tímoch. Prirodzene, majú nevýhodu. V kariére som sa niekoľkokrát na rôznych turnajoch stretol so ženami na ľade. Išlo im to, ale musia to mať veľmi ťažké. Nehovoriac o tom, že mužský kolektív je drsnejší a neodpúšťa veci len preto, že si žena.

Koľko je na Slovensku sledge hokejistov?

Na majstrovstvách sme boli dvanásti. Okrem nich máme ešte zopár chalanov, ktorí len začínajú alebo trénujú menej. Spolu tak do 20. Keďže je to málo na to, aby tu fungovala liga, snažíme sa zložiť tím a zapojiť ho do českej ligy. Tá má v súčasnosti šesť tímov. Ja hrávam za Zlín, ale chcel by som zostaviť slovenský tím.

Ako je sledge hokej na Slovensku financovaný?

Najviac peňazí dostávame od Slovenského paralympijského výboru. Oni nám platili majstrovstvá sveta a platia nám aj sústredenia. Máme občianske združenie, takže nejaké peniaze zoženieme aj cez dve percentá daní a od sponzorov. Tých je však menej, väčšinou si za ne dokúpime výstroj a prispievame si na cestu na tréningy a zápasy. Na vstup do českej ligy potrebujeme viac peňazí, preto nás teraz čaká veľa práce.

Je to menej ako v Česku?

Určite. V českej lige je šesť klubov, ktoré sú schopné postarať sa samy o seba. Okrem toho majú reprezentáciu, ktorá má kvalitné podmienky a hráva veľa turnajov. Reprezentanti dostávajú plat. To je u nás zatiaľ nereálne. Celkovo je však šport v Česku na inej úrovni ako u nás.

Snažíte sa zháňať peniaze aj mimo týchto príjmov?

Keď sme so sledge hokejom začínali a nemali sme nič za sebou, bolo by mi trápne prísť za niekým a pýtať peniaze. Ako však postupne stúpa naša výkonnosť, mám pocit, že na ňu môžeme aj pýtať prostriedky. Koniec koncov, reprezentujeme Slovensko. Verím tomu, že nastane čas, keď budeme fungovať aspoň ako Česi. Ale na úrovni Kórey a Ruska to zrejme nebude nikdy.

Rusku rozumiem, sú hokejový národ. Ale Kórea?

Veľa ľudí sa nad tým pozastavuje. Niekedy nezáleží na tom, ako veľmi má národ rád hokej, ale na tom, aké sú podmienky. A z hľadiska financií pre sledge hokej je Kórea jednou z najlepších krajín. Kórejci dávajú do tohto športu veľké peniaze. Všetci hráči sú profesionáli, ktorí majú na starosti len hrať hokej.

Mohli by peniaze hráčov ešte viac motivovať?

Keď sú hráči platení za svoje výkony a nemusia pritom chodiť do inej práce, aby mali na živobytie, majú čas a možnosti sa zlepšovať.

Majstrovstvá sveta v hokeji sú u nás akýmsi národným sviatkom. Ľudia „fandia“ doma, na námestiach, v školách, v podnikoch. Ako to, že o sledge hokej nie je až taký záujem ani zo strany divákov, ani štátu?

S tým majú problémy všetky para-športy. Sú však štáty, v ktorých je sledge hokej veľmi populárny. Dobrým príkladom je Nórsko, tam zápasy vysiela naživo televízia a pozerá ich množstvo divákov. Máme ešte na čom pracovať.

Ako by sa dal sledge hokej spopularizovať, aby bol aj v iných štátoch na úrovni Nórska?

Problémom je, a to nielen u nás, ale aj vo svete, že sledge hokej nie je pridružený ku klasickému hokeju. Súčasťou tenisových grandslamov je aj turnaj vozičkárov, ktorý sa hrá na tých istých ihriskách a v tom istom čase. Je to jeden turnaj, v ktorom súťažia v rôznych kategóriách muži, ženy, juniori aj vozičkári. Pre sledge hokej by bolo fajn, ak by bol v období majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji alebo tesne pred ním.

Ako ste sa k sledge hokeju dostali vy?

Býval som v Kyjove na Morave a dozvedel som sa, že v Zlíne sa hrá sledge hokej, tak som sa tam išiel pozrieť a chytilo ma to. Mohol som mať tak 34 rokov. Vtedy som bol jediný Slovák, ktorý hral. Potom sme sa presťahovali do Dolného Kubína a ten bol od Zlína ďaleko, tak som sám trénoval na ľade, keď bola voľná plocha.

V 34 rokoch je dosť neskoro, nie?

Keby som o tom vedel skôr, začal by som hneď. Predtým som hrával šach, plával som, skúšal som lukostreľbu, ale až hokej mi sadol natoľko, že som sa mu rozhodol venovať naplno.

Ako sa z jedného hráča zrodil celý reprezentačný tím?

Sem-tam som o tom niekomu povedal, urobil som webovú stránku a pár ľudí sa mi ozvalo. Na ľad sme začali chodievať viacerí, a keď som mal ľudí, ktorí by to chceli robiť, išiel som na Slovenský paralympijský výbor. Ten po nejakom čase povedal áno a dovolil nám sústredenie. Nemali sme nič, výstroj sme si požičali od klubu v Dolnom Kubíne, sane od univerzity v Olomouci.

Keďže výkony v reprezentácii nie sú honorované, nepredpokladám, že sa živíte sledge hokejom.
Som živnostníkom a pracujem v IT sektore. Robím z domu, takže mi to viac-menej dáva voľnosť. Mám manželku a dve deti, deväť- a päťročné. Syn, teraz už tretiak, tiež hráva hokej.

 Ako stíhate hokej, prácu aj rodinu?

Je to ťažké. Až keď skončí sezóna, deti si povedia, že ocko bude konečne doma. Boli mesiace, keď som bol tri víkendy preč. Aj preto som sa rozhodol, že budúcu sezónu už nebudem hrať ligu. Chcem sa venovať rodine.

Čo robíte vo voľnom čase?

Mojím voľným časom je hokej. Keď ho však nehrám, rád fotím a čítam knihy.

Dokáže sledge hokej človeka zmeniť?

Za ten čas, čo sa venujem hokeju, som videl veľa prípadov, keď sa z chalanov s nulovým sebavedomím stali úspešní mladí muži. Zažil som prípad chalana, ktorý sedával v kúte v šatni a s nikým sa nerozprával. Ako sa postupne zlepšoval v hokeji, mal aj väčšie slovo v šatni, dokázal si zakričať a povedať, čo potrebuje. O pár týždňov si našiel prácu i priateľku. Z takýchto prípadov mám obrovskú radosť. Je veľa chalanov, ktorí majú malé sebavedomie. Keď sa však v hokeji zlepšujú, posúvajú sa aj vnútorne, a to im nesmierne pomáha.

Má postihnutie hráčov nejaký vplyv na atmosféru v kabíne? Rozprávajú sa o tom?

Chalani si robia srandu sami zo seba. Neraz sa oslovujú „ty kripel“. Ale to je prejav toho, že sú v poriadku a že ich postihnutie je úplne normálne, a nezraňuje ich to.

Ťahajú sa aj v osobných životoch?

V kolektíve sme si navzájom vzormi. Keď chalan vidí spoluhráča na vozíku, ktorý si vie veci zariadiť, zorganizovať, povie si: Asi to dokážem aj ja. Keď chalan čaká na druhom poschodí na výťah a jeho spoluhráč na vozíku zíde po schodoch, povie si: Skúsim to aj ja. U nás je stále veľa bariér, ktoré musí postihnutý človek prekonávať. A taktiež musí bojovať sám so sebou. Veľa ľudí si pri pohľade na vozičkára povie: to je úžasné, čo dokázal. Nie je to úžasné, je to normálne. Každý z nás bojuje s bariérami. Je to prirodzené.

Čo bolo vašou najväčšou bariérou?

Keď som mal okolo pätnásť rokov, taktiež som sa ľutoval. Hovoril som si: prečo práve ja? Pritom mi dokopy nič nie je. Bariéry sú len v tvojej hlave a brzdia ťa.

Ako sa ich dá zbaviť?

Mne osobne pomohlo dievča. Mal som priateľku, ktorej som sa pýtal, prečo si našla práve mňa, keď som, aký som. Zobrala sa, odišla a povedala mi: Zavolaj, keď si to v sebe vyriešiš. Chcel som ju ešte vidieť, tak som si to musel vyriešiť.

Čo bráni postihnutým ľuďom v tom, aby sa zbavili bariér?

Veľký problém je aj v rodičoch. Rodičia postihnutých detí majú veľkú, až nezdravú tendenciu ich ochraňovať. Povedia si: Nech nejde von, ja mu nakúpim, pomôžem. Tým, že ich chránia pred „zlým svetom“, im vlastne ubližujú. Nemyslia to zle, ale efekt je opačný. Postihnutých rovnako ako zdravých mladých ľudí treba hodiť do života, nech sa snažia a zlepšujú sa. Musia si zlepšiť sebavedomie a musia sa o seba vedieť postarať sami. Raz tu totiž rodičia nebudú.