Denník N

Boli sme v zariadení sociálnych služieb, kde sú ľudia šťastní

Erika Sučanská, riaditeľka zariadenia sociálnych služieb Dominik, ukazuje na nástenku, na ktorej majú klienti hlavné informácie dňa. Foto N – Tomáš Benedikovič
Erika Sučanská, riaditeľka zariadenia sociálnych služieb Dominik, ukazuje na nástenku, na ktorej majú klienti hlavné informácie dňa. Foto N – Tomáš Benedikovič

Staroba nie je len obdobím úpadku, keď na veci iba zabúdame a svet sa pomaly rúca. „Aj starobu môžeme prežiť aktívne, pohybom a s priateľmi. Kvôli vyššiemu veku neprichádzame o to, kým sme, čo nás baví a čo je pre nás v živote dôležité,“ vraví psychologička Petra Brandoburová.

Kde na Slovensku nájdeme zariadenie, v ktorom sa seniori dočkajú dôstojnej staroby a služieb na kvalitnej úrovni? Opýtam sa počas debaty o starnutí psychologičky Petry Brandoburovej.

Odborníčka pôsobí v bratislavskom Centre Memory, kde pomáhajú ľuďom s poruchami pamäti a Alzheimerovou chorobou.

Psychologička odpovie, že príkladom dobrej praxe, kde veci fungujú, je Dominik vo Veľkej Lehote, zariadenie pre seniorov, špecializované zariadenie a domov sociálnych služieb.

Meno nesie po dedovi

Cesta z Bratislavy do Veľkej Lehoty trvá skoro dve hodiny. Obec leží nad Novou Baňou v pôvabnej krajine pohoria Pohronský Inovec.

Zariadenie Dominik je uprostred dediny na rozľahlom pozemku a tvorí ho viacero budov a záhrad.

Prvého klienta prijali do zariadenia sociálnych služieb v roku 2010, neskôr zariadenie dobudovali a od roku 2015 poskytujú starostlivosť aj seniorom a ľuďom s demenciou.

„Riaditeľom neziskovej organizácie Dominik je František Garaj, ktorý pochádza z Veľkej Lehoty. Zariadenie nesie meno po jeho dedovi Dominikovi, ktorý mu v začiatkoch pomohol s podnikaním. Pán Garaj mu chcel odplatiť jeho pomoc a dedo mu povedal, aby použil finančné prostriedky na dobrú vec. Tak pán Garaj postavil Dominika,“ vysvetľuje okolnosti vzniku zariadenia riaditeľka Erika Sučanská.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Slávny dizajnér

Vo vnútornej záhrade Dominika sa dáme do reči s návštevou. „Ak by ste sa pozreli na ľudí okolo seba, videli by ste, že sú šťastní a spokojní,“ vraví mi dáma v rokoch, ktorá na Slovensko prišla až z Ameriky, aby tu so svojou rodinou navštívila exmanžela.

Rodina sedí na lavičkách vo veľkej záhrade s ovocnými stromami a kvetmi a svoju láskavú starostlivosť venuje 87-ročnému starčekovi, ktorého prišli po roku opäť navštíviť.

„Keď som tu bola minulý rok, bral veľa liekov a nepoznal ma. Teraz je na tom oveľa lepšie,“ povedala o zlepšenom stave svojho otca dcéra Michaela.

„Otec bol slávny dizajnér šperkov a obuvi a pracoval napríklad so speváčkou Cher. Jeho šperky sa objavili na obálkach Vogue,“ povedal o úspešnej kariére otca syn.

Po emigrácii do Spojených štátov pracoval pán Michael v obuvníckom priemysle a neskôr aj v biznise s bižutériou. Na piatej avenue v New Yorku, kde mal obchod, sa náhodou stretol so známou herečkou Mae Westovou, ktorá mu pomohla, aby sa so svojimi šperkami dostal až na titulnú stránku časopisu Vogue. Medzi jeho zákazníčky patrila herečka Gina Lollobrigida a spolupracoval aj s modelkou Twiggy.

Pán Michael v zariadení Dominik. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Náušnice, ktoré robil, boli veľmi veľké a zábavné,“ povedala nám o tvorbe otca dcéra. „Čo sa týka obuvníckeho priemyslu, poznal celý biznis od začiatku výroby až po koniec, preto si ho najímali viacerí výrobcovia topánok, aby im pomohol usporiadať celý proces výroby. Nebol len dizajnérom topánok, vedel opraviť šijací stroj a mal aj iné zručnosti, pre ktorého si ho v obuvníckom priemysle veľmi vážili,“ dodal jeho syn.

Otec Michael sa pred pár rokmi vrátil na Slovensko a v zariadení Dominik je jeden a pol roka. „Jedlo je tu výborné a prostredie je prekrásne,“ vraví jeho exmanželka a dodáva: „Podobné zariadenie v Spojených štátoch by stálo mesačne 15- až 20-tisíc dolárov.“

Riaditeľka Dominika Erika Sučanská vraví, že náklady na klienta sú mesačne zhruba 990 eur, z nich si 400 hradí klient sám a zvyšok prepláca štát. Spolu je v zariadení 66 klientov, z nich 38 seniorov, 18 seniorov s demenciou a 10 ľudí s telesným postihnutím alebo Downovým syndrómom. Sú z celého Slovenska, najviac však z Banskobystrického kraja.

Pilot stíhačiek

Celé zariadenie je bezbariérové, chodby sú široké a na stenách sú držadlá. Personál má uniformy, ktoré sa farebne líšia. Aj podľa toho klient vie, koho má osloviť.

V jednotlivých blokoch sú jednoposteľové a dvojposteľové izby so samostatnou kúpeľňou s bezbariérovým sprchovacím kútom a WC umiestneným v bezbariérovej výške. Keď klient ráno vstane, opatrovateľ mu pomôže s oblečením a hygienou.

Rôzne krídla zariadenia majú odlišné farby, aby sa klienti v priestore ľahšie orientovali. V časti, kde sú ľudia s demenciou, majú steny béžovú farbu. „Ľuďom s demenciou nie je farebnosť príjemná, pretože predstavuje nadbytočné vzruchy. Farebný povrch sa leskne a veci sa z neho odrážajú. Ľudia nevedia, čo to je, preto sme interiér volili do príjemných farieb.“

Za presklenou sesterňou je jedáleň a v nej len jeden muž, ostatní sú na poobedňajšom odpočinku. Pán František má kognitívne obmedzenie, len niekoľko sekúnd nám venuje svoju pozornosť, no potom sa vráti k obľúbenej činnosti, vyfarbovaniu.

Na stole má pastelky a dva obrázky, medzi nimi stíhačku. „Pán František bol v minulosti pilotom stíhačiek,“ vysvetľuje riaditeľka Sučanská.

Pán František. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prejdeme pár krokov a cez bočný vchod vchádzame do záhrad prispôsobenej klientom s Alzheimerovou chorobou. „Človek sa v nej nestratí, chodník ho vedie stále dookola.“

Podľa Sučanskej sa niekedy stáva, že je klient nepokojný, chce vyjsť von a prechádzať sa po záhrade: „Necháme ho, nikomu nebránime. Sledujeme ho aj na kamerovom systéme, aby sme vedeli, čo robí. Keď sa po záhrade prejde, je spokojný, a vtedy si ho nájdeme.“

Vysvetľuje, že ľudí s demenciou rozruší najmä to, ak porušíme ich stereotyp. „Títo ľudia potrebujú hlavne pravidelnosť. Dbáme na to, aby sme nenarušili ich stereotyp v prijímaní liekov a v aktivizáciách.“

V izbe

V ďalšej jedálni zariadenia nás privítajú dve klientky. „Bola som na masáži, tak si pôjdem oddýchnuť,“ odpovedá staršia dáma na otázku, ako sa jej v Dominikovi býva, a dáva nám kľúč, aby nám ukázala svoju izbu.

„Na dverách izieb je presvetľovací prvok. Nemusíme vždy otvárať dvere, stačí, ak nazrieme cez sklo, aby sme sa presvedčili, či senior náhodou nespadol. Na zemi je bezbariérový prah, aby klient nemal o čo zakopnúť. Klient má od izby kľúč a môže sa zamknúť,“ vraví riaditeľka Sučanská.

V izbe je polohovateľné elektrické lôžko, komunikačný systém pacient-sestra, zvýšené stoličky, televízor a pripojenie na internet. Zvyšok izby si klient vyzdobí podľa vlastných potrieb.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Klienti s demenciou majú v izbe aj kontaktnú podložku. „Radi vstávajú, no vtedy hrozia pády. Nedokážu však zazvoniť, že potrebujú pomoc. Ak sa postavia na kontaktnú podložku, ktorú majú pod posteľou, opatrovateľka okamžite vie, že klient opustil lôžko, a ide za ním.“

Návštevy môžu prichádzať bez obmedzení a každá izba má vlastné telefónne číslo. „Klientovi môže rodina kedykoľvek zavolať, volajú priamo jemu, nie je tam žiaden spojovateľ.“

Koráliky

Ľudia sú oblečení v tom, v čom sa cítia príjemne. „Ženy sa namaľujú a majú koráliky. Nie sme žiadna nemocnica,“ vraví Sučanská a  pridá príbeh o klientke, ktorá dcére po istom čase v zariadení povedala, nech jej donesie rúž a koráliky. „Dcéra mi hovorí: ‚Pani riaditeľka, to roky nechcela.‘ Na ľudí to pôsobí pozitívne: ak žena okolo seba vidí upravené ženy, aj ona sa chce páčiť. Nájdu si v tom svoj zmysel života.“

V zariadení je aj kaderníctvo, obchod, raz do týždňa masér a trikrát do týždňa lekár. „Zdravotná sestra je tu každý pracovný deň. Ak sa klientovi zhorší zdravotný stav, v ten deň to vieme riešiť a starostlivosť zabezpečíme okamžite,“ vraví riaditeľka Sučanská.

V Dominikovi žijú s obcou a neuzatvárajú sa. Na obedy, do obchodu, do kaderníctva alebo k lekárovi chodia aj dedinčania. Ak je v Dominikovi kultúrne vystúpenie či iná akcia, pozvú aj ľudí z Veľkej Lehoty. Keď robí naopak nejakú akciu obec, pozývajú oni ich.

Reminiscenčný domček

Po raňajkách sa ľudia zídu na rannej aktivite, ktorá trvá asi trištvrte hodiny. Klienti si čítajú o rôznych pamiatkach na Slovensku, alebo si prečítajú príbeh na zamyslenie, o ktorom sa potom rozprávajú. Ak je práve v kalendári významný deň, tak si pripomenú, o čo ide. Klienti si pritom pospomínajú na veci z minulosti, trénujú si pamäť a niečo nové sa aj dozvedia.

Potom nasledujú aktivizačné činnosti, ktoré sa líšia podľa dní. „Napríklad v utorok prebiehajú pracovné aktivity. Klienti vytvárajú jednoduché dekoračné predmety či iné veci. Máme tu bezbariérový záhon, bylinkovú záhradu a klienti majú aj svoje muškáty. Súťažia, kto ich má krajšie,“ vraví Sučanská.

Na okraji obrovskej vnútornej záhrady, kde sú ovocné a ihličnaté stromy, kvety, potôčik aj altánok, je reminiscenčný domček, okolo ktorého pobehujú ovečky. Každý štvrtok v ňom prebieha spomienková terapia. „So sociálnou pracovníčkou a liečebnou pedagogičkou tam ľudia spomínajú na veci z minulosti. Má to pre nich obrovský emocionálny benefit. Ľudia sa vyrozprávajú, veľakrát ich ťaží samota.“

V reminiscenčnom dome prebieha spomienková terapia. Foto N – Tomáš Benedikovič

Interiér izby reminiscenčného domu v zariadení Dominik. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sociálne vzťahy

V pondelok klienti robia aktivity zamerané na tréning pamäti. Spočívajú napríklad v doplňovaní slov ľudových piesní. V tejto oblasti spolupracujú v Dominikovi so spomínaným Centrom Memory, kde poskytujú služby ľuďom s poruchami pamäti a Alzheimerovou chorobou.

Psychologička Brandoburová z Centra Memory vraví, že pre seniorov predstavuje veľký problém samota. „Staroba je obdobím úmrtia manželov, partnerov, spolužiakov a kamarátov. Odchod priateľov a partnerov prináša pocity smútku a vyrovnávanie sa s témou straty. Odtiaľ je maličký krôčik k depresii.“

Ako sa v zariadení vyrovnávajú so smrťou klienta? „Keď klient zomrie, zapálime za neho sviečku a všetkým oznámime, že nás opustil. Ale na druhý deň žijeme normálnym životom. Nedržíme dlhý smútok, lebo na seniorov vplýva negatívne, že sa niečo také stalo. Vedia, že sa to týka každého z nich,“ hovorí riaditeľka Sučanská.

Dôležité je rozprávať sa s klientmi o smrti. „Majú predstavy, ako majú byť pochovaní a čo im tam majú dať. Majú rôzne predstavy a my by sme im ich mali splniť. Ťažko sa o téme smrti rozpráva aj s rodinou. Keď vidíme, že je klient v terminálnom štádiu, rodinu vyzývame, aby ich viac navštevovali a umožňujeme im tu byť 24 hodín denne.“

Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Množstvo sociálnych kontaktov seniorov podľa Brandoburovej z Centra Memory klesá, no zvyšuje sa ich kvalita. „Seniori majú menšiu sociálnu sieť, ale prežívané puto má iné kvality ako u ľudí v produktívnom veku, kde je zamerané výkonovo, na profesijnú sféru a podobne. Svoje vzťahy vo vyššom veku hodnotia ako menej konfliktné a pozitívnejšie.“

Upozorňuje, že na Slovensku nie je debata o starobe a vysokom veku bežná. „Nerozprávame sa o tom, aké priania majú naši rodičia, ako by chceli dožiť a aká je ich predstava o dobrom živote vo vysokom veku. Nehovoríme o tom, kedy má prísť to rozhodnutie, že rodiča niekam umiestnime, a nepripravujeme sa vopred na ten okamih.“

KogniFit

V Centre Memory pripravili na jeseň preventívny projekt s názvom KogniFit pre ľudí vo veku okolo 60 rokov.  „Cieľom je poučiť ich, že aj vo vyššom veku môžu robiť veľa vecí pre svoje zdravie a zdravie svojho mozgu.“

KogniFit prebehne na desiatich stretnutiach v skupine okolo 20 ľudí. „Vo vyššom veku čelia ľudia mnohým výzvam a nie je bežné, aby človek, čo má povedzme 65 rokov, vyhľadal služby psychologickej poradne,“ vysvetľuje psychologička Brandoburová, prečo tento psychoedukačný a zážitkový program pripravili.

Na jednej z prednášok budú hovoriť o pohybe. „Z výskumov vieme, že fyzická aktivita je neuroprotektívna. Nikoho netreba nútiť do náročných pohybových aktivít, ktoré by mu mohli ublížiť, ale už len taká prechádzka či populárna severská chôdza je veľmi prospešná.“

Na ďalšej prednáške zo série sa budú klienti venovať spôsobom, ako riešiť problémy, čo ich v živote stretnú. „Budeme to robiť pomocou terapeutických kariet. Na nich je napísané: ‚spolieham sa na pomoc druhých‘, ‚chcem si všetko premyslieť a potom to zobrať do vlastných rúk‘ a iné. Ak účastník porozumie tomu, aký typ riešení problémov u neho prevláda, môže si uvedomiť, v čom je dobrý, v čom má rezervy, čo sa mu v minulosti osvedčilo a kde prípadne zlyháva.“

Brandoburová by si priala, aby sme sa na starnutie nepozerali len ako na obdobie úpadku, keď na veci iba zabúdame a svet sa pomaly rúca. „Aj starobu môžeme prežiť aktívne, pohybom a s priateľmi. Pre vyšší vek neprichádzame o to, kým sme, čo nás baví a čo je pre nás v živote dôležité.“ V zariadení Dominik to pochopili.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie