Epidemiologička: Neliečime státisíce ľudí so závislosťami, s príznakmi depresie a úzkostných porúch
V krajinách OECD sa až 35 percent zo všetkých invalidných dôchodkov vydáva z dôvodu duševných porúch. „U nás je to len 17 percent. V Spojenom kráľovstve je to až 47 percent,“ vraví epidemiologička Alexandra Bražinová.
Na Slovensku dokoná samovraždu asi desať ľudí na stotisíc obyvateľov, čo nás radí tesne pod priemer krajín OECD. „V čom však vynikáme, je pomer mužov a žien, ktorí vykonajú samovraždy,“ vraví pre Denník N epidemiologička Alexandra Bražinová.
Odborníčka spolupracuje s Ligou za duševné zdravie a v posledných rokoch sa intenzívne venuje výskytu duševných porúch v populácii. Pôsobí na Ústave epidemiológie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a na Katedre verejného zdravotníctva Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave.
Samovražednosť na Slovensku
Bražinová povedala, že celosvetový pomer samovrážd mužov a žien je 2:1, v Európe 4:1, no na Slovenku je až 6:1.
Prečo je to tak, celkom nevieme, vraví odborníčka. „Možno je to aj preto, že muži sú u nás stále vychovávaní štýlom ‚Chlapi neplačú‘, ‚Nebuď baba‘, a ‚Vzmuž sa‘. Často sa stáva, že chlapcov nesprávne učíme, že by mali byť tvrdí a všetko zvládnuť. Je možné, že to veľa mužov v zlomovom období okolo 30. roku, keď si zakladajú rodinu a zamestnajú sa, nezvládnu. Mnohí nevedia svoje problémy ventilovať a môže sa stať, že siahnu po takomto krajnom riešení. Vo vekovej skupine od 25 do 35 rokov je pomer samovrážd mužov a žien až 9:1,“ povedala Bražinová.
Najviac vykonajú muži a ženy samovraždu obesením, na druhom mieste je pri mužoch strelná zbraň a potom skok z výšky či pred pohybujúce sa vozidlo.
Epidemiologička Bražinová hovorí, že 80 až 90 percent dokonaných samovrážd vykonajú ľudia, ktorí mali duševnú poruchu, či už liečenú, alebo nie. „Preto ak chceme predchádzať samovraždám, mali by sme sa lepšie starať o duševné zdravie v spoločnosti,“ dodala odborníčka.
Medzera v liečbe
Epidemiologička vysvetľuje, že na Slovensku máme vysokú „medzeru v liečbe“ (z angl. treatment gap), čo znamená, že máme veľké množstvo ľudí, ktorí trpia nejakou duševnou poruchou, no neliečia sa na ňu. Bražinová to nedávno zistila vo svojom výskume.
Alexandra Bražinová (1971)
je epidemiologička. Pôsobí na Ústave epidemiológie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a na Katedre verejného zdravotníctva Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave. V rámci veľkého medzinárodného projektu donedávna viedla slovenskú pracovnú skupinu na výskum výskytu úrazov mozgu. Je členkou celosvetovej pracovnej skupiny štúdie Global Burden of Disease (globálna záťaž ochoreniami). V posledných rokoch sa intenzívne venuje výskytu duševných porúch. Spolupracuje s Ligou za duševné zdravie a 15 rokov sa venuje výskytu neinfekčných chorôb v populácii.
Skutočný výskyt duševných ochorení – aj tých, na ktoré sa pacienti neliečia – sa zisťuje prieskumami na reprezentatívnej vzorke obyvateľstva. „Vyplniť dotazník môže trvať aj niekoľko hodín. Okrem iného sa v ňom pýtajú, či ste za posledný rok mali obdobie dva týždne a viac hlbokého smútku, ktoré bolo spojené s nezáujmom o veci, ktoré vás doteraz bavili. Zisťujú sa tak príznaky depresie.“
Takýto populačný prieskum sa na Slovensku ešte nerobil, no vo viacerých európskych krajinách áno. „Vo svojom výskume som spravila to,“ vysvetľuje epidemiologička, „že som si vzala čísla prevalencie (výskytu) duševných chorôb z európskych krajín a dosadila ich na slovenské pomery. Výsledok nie je dokonalý, je to odhad, no ide o odborný odhad.“
Zozbierané dáta by Bražinová a jej kolegovia chceli čoskoro vydať v časopise Lancet Psychiatry. „Z našich údajov vyplýva, že viac ako dve tretiny ľudí, ktorí majú príznaky depresie, sa neliečia. To isté platí pre závislosti, najčastejšie od alkoholu. Vychádza to na niekoľko stotisíc ľudí. Pri úzkostných poruchách je to ešte horšie, nelieči sa vyše 80 percent ľudí s úzkostnou poruchou.“
Neliečeným ľuďom sa porušujú ľudské práva, najmä tie, ktoré sú vymenované v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, vraví vedkyňa. Dokument sme ratifikovali v roku 2010. „Porušujeme právo na zdravie, lebo nediagnostikujeme a neliečime alebo diagnostikujeme a liečime neskoro. Porušujeme aj právo na zamestnanie, lebo ľudia často prichádzajú o zamestnanie, ak ich neliečime alebo liečime neefektívne, a právo na adekvátny štandard života a sociálnu ochranu, lebo nedostatočne podporujeme chránené bývanie či zamestnanie a sociálnu pomoc,“ vymenovala vedkyňa.
Tenká hranica
Svetová zdravotnícka organizácia definuje duševné zdravie ako „stav duševnej pohody, keď človek dokáže využiť svoje schopnosti, zvláda normálny životný stres, je plodný a produktívny v práci a je prínosom pre svoju komunitu“.
Duševná choroba je absenciou uvedeného stavu. „Ľudia sa ma niekedy pýtajú, že keď majú z niečoho strach, či to znamená, že majú úzkostnú poruchu. Hovorím im, že hranica, ktorá je veľmi tenká, je tam, kde prejavy ochorenia človeku bránia normálne fungovať.
Vezmite si fóbiu z uzavretých priestorov, ktorá je v populácii pomerne bežná. Ak je vo forme, že človek nejde výťahom, lebo sa v ňom necíti dobre, ale ak treba, tak to zvládne a prežije to, hoci sa spotí, je to stále znesiteľné. Ale ak je to vo forme, že človek býva na 12. poschodí a v žiadnom prípade nevstúpi do výťahu, ale chôdzu po schodoch nezvláda, tak je namieste vyhľadať pomoc,“ hovorí Bražinová.
Pri úzkostnej poruche je človeku úzko, pociťuje strach, no bezdôvodne a nadmerne. „Ide o taký záchvat veľkého strachu, že je spojený až s telesnými príznakmi: človeku vyrazí studený pot, rozbúcha sa mu srdce a zrýchli sa dych. Záchvat úzkosti človeka úplne paralyzuje. Stav trvá niekoľko minút až pol hodiny. Ľudia hovoria, že sa boja, že to neprežijú a dostanú infarkt. Stav sa opakuje za niekoľko dní alebo aj hodín, ale pacienti nevedia, kedy to príde.“
Stigma, predsudky a diskriminácia
Podľa vedkyne Bražinovej sú duševné choroby na Slovensku stále spojené so stigmou a s predsudkami. „Ľudia si nechcú priznať, že by s nimi mohlo byť niečo v neporiadku a okolie na nich často zazerá.“
Ľudia s duševnou poruchou sa tiež stretajú s diskrimináciou, najmä v zamestnaní, vraví epidemiologička. „Často sa stáva, že keď zamestnávateľ zistí, že jeho zamestnanec trpí duševnou poruchou, zľakne sa a pri najbližšej možnej príležitosti ho prepustí, lebo ‚duševne chorí ľudia sú nevyspytateľní‘ a ‚bohvie, čo by mi tu vyviedol‘.”
Chýbajú denné stacionáre
Psychiatrickú starostlivosť na Slovensku – ambulantnú aj lôžkovú – považuje epidemiologička za porovnateľnú s vyspelými krajinami, „no v čom zaostávame, je sociálna starostlivosť“.
Keď človeka liečia na depresiu, prepustia ho domov, no často sa stáva, že stále nie je celkom fit, vraví Bražinová. „Takým ľuďom pomáhajú denné stacionáre. Ide o zariadenie, kam pacient ešte nejaký čas dochádza. K dispozícii má skupinovú aj individuálnu psychoterapiu, arteterapiu a iné. Problém je, že takých zariadení máme na Slovenku len niečo cez 20, pričom by sme ich potrebovali aspoň 80.“
Podľa epidemiologičky je problémom aj to, že sú denné stacionáre priamo pripojené k nemocniciam. „Ľudia, ktorí robia na psychiatrii, potom robia aj v stacionári. Inde v zahraničí je to tak, že takéto denné centrá sú v komunite. Aby to človek nevnímal ako pokračovanie liečby, ale ako proces opätovného sa začleňovania do života a komunity.“
Invalidné dôchodky
Vo vyspelých krajinách OECD sa až 35 percent zo všetkých invalidných dôchodkov vydáva z dôvodu duševných porúch. „U nás je to len 17 percent. V Spojenom kráľovstve je to až 47 percent, no v takom Gruzínsku je to iba 10 percent.“
Bražinová hovorí, že za priemerom OECD zaostávame, pretože kritériá na zisk invalidného dôchodku sú nastavené príliš prísne. „Posudková komisia sa často zdráha uznať, že duševné ochorenie človeka je také vážne, aby mu priznali invalidný dôchodok. Často sa stáva, že takýto človek nakoniec získa invalidný dôchodok na nejaké telesné ochorenie, napríklad ochorenie chrbtice či kĺbov, lebo sa to s vekom pridruží.“
Zippyho kamaráti
Epidemiologička s Ligou za duševné zdravie pracuje na tom, aby sa počet ľudí, ktorí majú duševnú chorobu, postupne znižoval. V škôlkach a na školách realizujú preventívny program Zippyho kamaráti, ktorý deti vo veku 5 až 7 rokov učí, ako zvládať bežné aj záťažové životné situácie bez ujmy na psychike.
„Učiteľ deťom číta príbeh o troch kamarátoch v ich veku, ktorí zažívajú rôzne príhody: prvý deň v škole, pohádal som sa s kamarátom alebo spolužiak ma šikanuje. Deti hrajú scénky a ukazujú, ako by situáciu vyriešili. Učiteľ len mediuje a deťom pomáha, aby zhodnotili, či ich riešenie spĺňa dve základné kritériá: či mi riešenie pomôže a budem sa cítiť lepšie a či riešenie neublíži mne ani môjmu kamarátovi,“ vraví vedkyňa.
Dodáva, že už majú tri školy, ktoré program zaviedli do všetkých prvých tried. „Vytvorili si z toho stálu hodinu. Ak by si programom prešli všetci prváci na slovenských školách, tak o dvadsať rokov tu máme zdravšiu spoločnosť.“
Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
