Denník N

Prečo sú Rusko a Európa také rozdielne a čo s tým má pravoslávna cirkev

Dostojevskij je geniálny umelec, keď opisuje extrémne ľudské charaktery, ale keď začne filozofovať, je to hlúpy malomeštiak, plný fóbií, hovorí autor knihy Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity.

Martin C. Putna (46) je český literárny historik a profesor na Fakulte humanitných vied Karlovej univerzity. Venoval sa najmä dejinám katolicizmu v českej kultúre, ale aj antike, či téme ruského exilu. Je publicistom  a autorom viacerých kníh vrátane oceňovanej Václav Havel. Duchovný portrét  v rámcu české kultury 20. století. Český prezident Miloš Zeman mu odmietol udeliť titul profesor a až po protestoch akademickej obce mu titul udelil minister školstva. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Martin C. Putna (46) je český literárny historik a profesor na Fakulte humanitných vied Karlovej univerzity. Venoval sa najmä dejinám katolicizmu v českej kultúre, ale aj antike, či téme ruského exilu. Je publicistom a autorom viacerých kníh vrátane oceňovanej „Václav Havel. Duchovný portrét v rámci české kultury 20. století“. Český prezident Miloš Zeman mu odmietol udeliť titul profesor a až po protestoch akademickej obce mu titul udelil minister školstva.

Prednedávnom vám vyšla ďalšia v dlhom rade kníh: Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity. Vyzerá to, že je dobre načasovaná.

Má to dva rozmery. Jeden ide veľmi hlboko do histórie, pretože som v deväťdesiatych rokoch na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej prednášal na katedre rusistiky predmet staršia ruská literatúra. Pretože som ho po poprednej komunistickej súdružke našiel v hroznom stave, rozhodol som sa, že napíšem niečo ako skriptá. Nestalo sa, život ma viedol inam, ale z tých čias mi zostalo veľké množstvo materiálu, o ktorom som si hovoril, že ho niekedy dám dohromady. Druhý rozmer je, že prišiel Majdan a ruská okupácia Krymu, a ukázalo sa, že je to „zpropadeně“ aktuálny materiál. Odložil som všetko ostatné a ani nie napísal, ale zapísal som knihu.

Zaoberali ste sa Ruskom, ale ešte skôr, v roku 2009, ste vydali Obrazy z kulturních dějin americké religiozity. Prečo najskôr Amerika?

Rusistiku som vlastne študoval nedobrovoľne. Chcel som študovať latinčinu, ale zhodou okolností sa v osemdesiatych rokoch dala študovať len v kombinácii s rusistikou. Bolo to niečo, ako keď chcete šunku, ale musíte si k tomu zobrať aj slaninu. Ale keď sa v upadajúcom Sovietskom zväze začali otvárať archívy a začali sa vracať exiloví autori, bolo to už zaujímavejšie. Ale k Amerike: vydal som sa tam preto, že som mal pocit, že môj obraz sveta je nedokonalý. Keď na Ameriku hľadíme len z diaľky, nemôžeme dobre rozumieť tomu, čo sa tam deje. Stretával som sa s pozitívnymi i negatívnymi stereotypmi, bola to Bushova éra, keď sa zdalo, že Ameriku ovládne ultrakonzervatívny evanjelikálny smer. Tak som požiadal o štipendium Fullbrightovu nadáciu a vydal som sa tam. Rok som tam čítal americkú náboženskú literatúru a chodil som do najrôznejších kostolov: niekedy som po sobote v synagóge v nedeľu stihol ešte tri bohoslužby. Keď som potom pripravoval ruskú knihu, bolo to s vedomím, že ju pripravím podobným spôsobom, teda že to nebude súvislý opis dejín, ale vybrané obrazy.

V čom sa americká náboženská scéna líši od ruskej?

Ruská je oveľa dlhšia – má za sebou viac ako tisíc rokov a dominuje tam jedno náboženstvo, teda pravoslávie. Amerika je, naopak, zaujímavá tým, že za pomerne krátke dejiny sa tam vytvoril spôsob koexistencie najrôznejších konfesií, takže je na nej zaujímavá náboženská pluralita. V americkej knihe zodpovedá každý obraz jednej denominácii, ruská ide viac podľa chronologickej línie a sú to skôr vybrané kapitoly z dejín.

Čo majú spoločné?

Pokúsil som sa ukázať ruskú náboženskú scénu ako menej monolitnú, než sa obvykle súdi. Áno, pravoslávie je dominantné, ale jednak to nie je jediné náboženstvo – boli tam vzťahy s katolicizmom, je tam gréckokatolícka cirkev, je tam judaizmus – a aj samo pravoslávie je oveľa menej monolitné, než sa zdá.

Na čom to vidno?

Keď sa na to budete pýtať pravoslávnych, povedia vám, že ich náboženstvo je stále rovnaké. Z pohľadu dogmatickej teológie je to pravda – od čias patristiky sa tam dokopy nič nestalo – i obrad do veľkej miery skutočne vyzerá tak, ako vyzeral v ranej Byzancii, ale z hľadiska kultúrnych dejín sa zmenilo veľmi veľa. Predovšetkým už samo ruské pravoslávie je veľkou transformáciou toho gréckeho, veď vznikalo v úplne inej spoločenskej situácii. Prešlo zo spoločnosti, ktorá bola veľmi vzdelaná a kultivovaná – vyššie vrstvy boli zvyknuté pracovať s platónskou filozofiou a kresťanskú teológiu si preložili do jazyka platónskych pojmov, bolo to náboženstvo pre ľudí, ktorí, aby som tak povedal, rozumejú hudbe a literatúre –, na Rus, ktorá bola vo veľmi archaickej fáze vývoja. Bolo tam veľmi rané pohanstvo, založené skôr na uctievaní duchov a predkov, a ešte len začalo rozvíjať niečo ako svoj Olymp, antropomorfnú mytológiu. Tamojší obyvatelia si pravoslávie veľmi pozmenili: zachovali dogmatickú sústavu i obrad, ktorý však do veľkej miery vnímali ako magický – taký, ktorý musí byť zachovaný úplne presne, pretože inak nefunguje.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Teda keď sa niečo zmení v liturgii, je to problém?

Áno, magický obrad znamenal, že keď neprebehne presne podľa pravidiel, božstvo sa hnevá a namiesto požehnania prináša prekliatie. Zmena teda nie je možná, a to práve preto, že miestni tomu veľmi nerozumeli. Jeden z problémov ruskej spoločnosti bol vo veľmi nízkej úrovni vzdelanosti, čo sa až oveľa neskoršie začalo trochu doháňať v Litovskej Rusi či v petrovských reformách. Ale klasická Moskovská Rus nemala žiadne poriadne školské vzdelanie, skôr mala až nedôveru k školstvu, ktoré predstavovalo Západ a racionalitu, ktoré nepotrebovali. Vzdelanie bolo niečím, čo nie je žiaduce, pretože by to komplikovalo obraz sveta.

V kapitole o Kyjevskej Rusi píšete o cyrilometodskom dedičstve, na ktoré sa odvoláva aj slovenská ústava, a tvrdíte, že bolo pre Rusko danajským darom. Prečo?

Pretože grécki misionári nenaučili Kyjevskú Rus po grécky. Zatiaľ čo latinskí misionári naučili novú klerickú elitu vznikajúcich európskych kresťanských národov po latinsky, čím jej aspoň otvorili pokladnicu patristickej kresťanskej i antickej kultúry, na Rusi sa to nestalo, pretože to spočiatku ani nebolo potrebné – liturgia, časti Písma, potrebné pre liturgiu, i katechizmy boli preložené a v tom atemporálnom modeli, kde je náboženstvo akoby bez vývoja, už nič iné nie je potrebné. Keď si teda v rámci pozitívnych stereotypov predstavujeme, že pravoslávny svet je napojený na grécku a antickú kultúru, nie je to vôbec pravda.

Ale veď obrad, grécki misionári alebo úcta k cirkevným otcom tým napojením sú.

Organizačné napojenie tam existuje. Aj prví biskupi boli grécki, ale po niekoľkých storočiach sa aj organizačne ruská pravoslávna cirkev od gréckej cirkvi odpojila. Dôležitým momentom bol najmä pád Carihradu. V moskovskom vnímaní to nebola len vojenská porážka, ale aj duchovný trest za to, že carihradská cirkev uzavrela v roku 1437 Florentskú úniu s Rímom, a preto ich Pánboh potrestal a poslal na nich Turkov, mohamedánov, pohanov a jedinou cirkvou vôbec zostáva ruská pravoslávna cirkev. Všetci ostatní sú buď heretici, alebo nezaujímavé zvyšky na tureckom území. Tam sa rodí predstava národnej vyvolenosti, spojenia pravoslávia ako jedinej viery s Moskvou, ako jediným štátom, ktorý ju vojensky a politicky háji.

Ako heretikov vnímali len katolíkov či protestantov, alebo aj iné pravoslávne cirkvi, napríklad srbskú či bulharskú?

Pokiaľ ide o iné pravoslávne cirkvi, tie boli v pätnástom, šestnástom storočí pod tureckou nadvládou a ruské pravoslávie ich bralo ako trpiacich bratov vo viere, ktorým treba pomôcť, čo sa potom transformuje do slavjanofilstva, ktoré je vždy prvotne zamerané na pravoslávnych Slovanov a až sekundárne na všetkých Slovanov. Pokiaľ ide o vzťah ku katolíkom, formuje sa skutočná fóbia, to, čomu hovoríme obraz nepriateľa, predstava katolicizmu ako démonickej moci, ktorá je založená na najstrašnejšej heréze, pričom ňou nie je ani filioque či rozdiely v obrade, ale to, že si pápež nárokuje byť námestníkom Božím na Zemi. To bol jednak posun oproti starokresťanskej situácii, keď si rímsky biskup takýto nárok nekládol, bol len primus inter pares – prvý medzi rovnými –, ale zároveň to bolo v priamom protiklade k ruskému poňatiu vyvolenosti, v ktorom je de facto námestníkom Božím na zemi cár.

Prečo nie patriarcha ako duchovná hlava?

Patriarcha je len úradník, hodnostár, ale tým, ktorý drží v rukách meč a má chrániť pravoslávie, je cár. Psychoanalyticky by sa dalo povedať, že pápeža tak strašne nenávidia, pretože je tým, kto je kýmsi s podobným nárokom ako cár. Voči protestantizmu nie je v ruskej pravoslávnej cirkvi ani zďaleka taký veľký odpor. Je to veľmi prekvapujúce, pretože reformácia sa od stredovekého byzantského poňatia cirkvi vzdialila oveľa viac ako katolicizmus: nie je tam mníšstvo, mariánsky kult, svätí, ostatky, ikony a podobne. Ale fóbia z pápeža je natoľko silná, že pravoslávni často brali protestantov ako spojencov v boji proti nemu. A tak sa vyhľadávalo tých niekoľko spoločných rysov cirkevnej praxe, ako je prijímanie z kalicha pre laikov či kňazské manželstvo. Ako keby protestanti boli pravoslávni, len o tom nevedia. Zvlášť v časoch slavjanofílie bol v Rusku veľký záujem o husitskú reformáciu, ktorá sa v slavjanofilskom poňatí nepodarila, pretože vraj husiti chceli Čechov vrátiť k pravosláviu. Môžeme sa tomu smiať, ale mnohí to brali a ešte aj berú vážne. Viete, čo sa mi stalo na Athose? Keď sme povedali, že sme z Čiech, spomenuli mnísi svätého Václava a spýtali sa, či sa už konečne podarilo dostať ostatky tohto pravoslávneho svätca z katolíckej katedrály.

Vážne?

Úplne. Václav je pravoslávny svätec, takže jeho ostatky nemôžu byť pochované v heretickej katedrále.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V kapitole o Mongolskej Rusi píšete o oddelení Moskvy od Európy a o začiatku zaostávania. Akého? Kultúrneho, politického? 

Predovšetkým šlo o kultúrne zaostávanie. Čo sa týka náboženstva, Mongoli ho tolerovali, prikladajúc cirkvi funkciu organizácie, ktorá bude udržiavať poriadok. Ale v čase mongolského panstva v trinástom až pätnástom storočí v Európe vznikajú univerzity, scholastika, parlamenty, prichádza mystika, humanizmus, renesancia, reformácia – v zásade všetko, čo Európu robí novovekou Európou a z čoho dodnes žijeme. V Rusku v tom čase nič z toho nie je a v tom spočíva fatálne kultúrne rozdelenie, ktoré spoločnosť začne doháňať až niekedy v osemnástom, devätnástom storočí.

Čo z toho vyjde?

Vyjde z toho ďalšie kultúrne rozdelenie. Tentoraz medzi vzdelanou a liberálne zmýšľajúcou elitou, ktorej symbolickým centrom je Petrohrad – to sú tí ľudia, ktorí hovoria lepšie po francúzsky ako po rusky, a z tohto prostredia potom vychádza všetka fascinujúca kultúra 19. storočia, literatúra, maliarstvo, hudba –, a masou roľníckeho obyvateľstva, ktorá žije naďalej v mentalite Moskovskej Rusi, nemá žiadne vzdelanie a žiadne práva.

Masa nevoľného a nevzdelaného roľníckeho obyvateľstva bola predsa aj v strednej či západnej Európe.

Bola, ale k jej oslobodeniu došlo oveľa skôr a v niektorých krajinách bolo nevoľníctvo len veľmi krátkou epizódou. A nikdy tu nebola taká strašná priepasť medzi panstvom a nevoľníkmi ako v Rusku, kde boli nevoľníci brutálne predávaní ako akýkoľvek tovar, ako gogoľovské duše. Toto sa týka aj cirkvi – náboženskej a súčasne jedinej kultúrnej inštitúcie, ktorá bola s roľníkmi vôbec v nejakom kontakte. Na Západe boli až do devätnásteho storočia cirkvi nositeľkami vzdelania. Veď české i slovenské národné obrodenie bolo do veľkej miery produktom kňazov – u nás katolíckych, na Slovensku do veľkej miery luteránskych, ktorí šírili myšlienky, gramotnosť, literatúru. V Rusku to tak nebolo. Tamojšia cirkev zostáva uzavretou organizáciou, ktorá vytvorí dojemné formy zbožnosti ako pútnictvo, sústredenie na modlitbu, ale kultúrne ľudí nijako zvlášť neťahá hore, pretože ona sama to vzdelanie nemá. Univerzity v Charkove, v Petrohrade sú už sekulárne, čo znamená, že rozdiel medzi svetským a cirkevným vzdelaním je v devätnástom storočí omnoho silnejší ako v strednej Európe. Keď sa pozrieme na spisovateľov 19. storočia, väčšinou ide o šľachtických synov, alebo sú z meštianskeho prostredia a kňazský stav zostáva až na výnimky úplne mimo. Výnimky, čo pochádzajú z kňazského prostredia, ho opúšťajú, a keď opisujú kňazský stav a cirkevné veci, je to v zlom.

Ako toto zaostávanie reflektuje vtedajšia ruská literatúra?

Veľmi bolestne. Turgenev, Gončarov, Gogoľ a plejáda ďalších to vnímajú ako traumu. Zároveň mnohí z nich zdedili vieru v ruskú vyvolenosť a majú predstavu, že Rusko môže splniť nejakú svetodejinnú úlohu, pokiaľ sa mu podarí spojiť tradičné hodnoty – pravoslávie a ľudovosť kultúry, organické myslenie, ktoré nie je individuálne, ale kolektívne – so západným vzdelaním a kultúrou, čo sa dá nájsť u Solovjeva či Berďajeva. Koniec koncov o tom svedčí aj Dostojevského slávna reč o Puškinovi. Nereligiózny Puškin, ktorý o žiadnej ruskej vyvolenosti nehovorí, je v Dostojevského vízii monumentálnym práve preto, že rozumie národnej mentalite a súčasne je schopný sa kultúrne prevteľovať, vie písať faustovské variácie či o Mozartovi. Na to by sa sarkasticky dalo odpovedať, že prevteľovať sa vie aj Goethe, ktorý sa zaoberá Byronom, priatelí sa s Francúzmi a svoju literárnu kariéru zavŕši tým, že píše variácie na čínsku poéziu. Čiže to je strašná ilúzia, ktorá však svedčí o veľkých ambíciách.

Tie ambície vzťahujú títo autori na seba ako kultúrnu elitu alebo na celý národ?

Ako kto, ale väčšinou na národ, pretože cítia, že elita je hovorcom národa, ktorý práve preto, že je nevzdelaný, ponížený, nevoľný, nemôže hovoriť za seba. Naša predstava z dvadsiateho storočia spisovateľa ako svedomia národa vychádza z tohto poňatia. Napríklad gróf Tolstoj píše o svojich mužíkoch, pretože oni písať nemôžu. Ale zároveň si ich nechá.

Ako je možné to spojiť?

To je to ruské spojovanie. Má v sebe západnú vrstvu i vrstvu tradičného šľachtica. Uvažuje o ľudskej rovnosti, oblečie si rubašku, ušije si topánky, ktoré dodnes ukazujú v jeho dome na predmestí Moskvy, ale súčasne sa majetku nezriekne, nejde do toho radikálne. To mu napríklad vyčíta Masaryk. V Hovoroch s TGM vykresľuje stretnutie s Tolstým ako veľmi rozpačité. Oplatí sa ho čítať aj dnes.

V štýle „ale v Amerike lynčujú černochov“ dodám, že aj otcovia zakladatelia Spojených štátov sto rokov predtým hovorili o rovnosti a pritom vlastnili otrokov. 

A o to viac si dnes pri rozprávaní o národných dejinách pripomínajú aj tých otrokov. Americká sloboda nebola na počiatku slobodou pre všetkých, ale postupne sa rozširovala, aj keď veľakrát bolestne, ako vidno z histórie hnutia M. L. Kinga. Bol a stále je to trvajúci proces, „krok slobody“, k stále všestrannejšej emancipácii všetkých. A toto vedomie, že sloboda je kľúčovou hodnotou, je hybným motívom amerických dejín. A keď sa tomu vládcovia krajiny spreneverujú, je to zase slobodná tlač, ktorá na to bleskovo upozorní. Preto sa o nich vie, na rozdiel od množstva svinstva, ktoré sa potichučky deje v Rusku. To sú bytostné rozdiely medzi spoločnosťou amerického a ruského typu – otvorenou a uzatvorenou.

Z knihy sa zdá, že nie ste veľmi naklonený Dostojevskému. Prečo? 

Dostojevskij je geniálny umelec, keď opisuje extrémne ľudské charaktery, ale keď začne filozofovať o svete, náboženstve a o Rusku, je to hlúpy, šovinistický, primitívny malomeštiak, plný fóbií, pohŕdania inými národmi, predsudkov. Spôsob, akým píše o Židoch, Poliakoch, katolíkoch, je skutočne nechutný. Ale je stará známa vec, že umelecký talent nezaručuje charakter.

Kde má korene eurázijstvo, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom je Alexander Dugin? 

Všetky národy v devätnástom a dvadsiatom storočí hľadajú svoj vzťah k dejinám, pýtajú sa „kto sme“, k čomu z našich dejín sa máme hlásiť? U nás sa pýtame, či sa máme hlásiť k husitstvu, alebo skôr ku katolíckej svätováclavskej tradícii. Na Slovensku je otázkou, či sa hlásiť k dejinám Uhorského kráľovstva, alebo je to niečo, čo sa vás netýka.

Niekedy to vyzerá, ako keby medzi Cyrilom a Metodom, a dvadsiatym storočím bola čierna diera.

A vidíte, keď si čítam o slovenských dejinách, pripadá mi, naopak, najzaujímavejšia slovenská baroková kultúra, to „evanjelické baroko“, ktoré vrcholí a končí sa ešte Kollárom. Akáže čierna diera? Jedna z ruských konštrukcií hovorí, že sa okrem iného majú Rusi hlásiť aj k Džingischánovmu dedičstvu: bol to tvorca univerzálnej, skvelo spravovanej ríše, vytvoril model totálneho samoderžavia. Moskovská Rus to od neho prebrala, etnicky je zmesou Slovanov a turkotatárskych kmeňov, nemá sa preto za to hanbiť, ale je to dôvod na hrdosť a vyvolenosť. Zvlášť veľký vplyv majú knihy pozoruhodného etnológa Nikolaja Gumiljova, ktorý mal teóriu, že Chazari, Polovci a ďalšie etniká postupne vplávali do ruských dejín a rusifikovali sa, a Rusko teda nie je len dedičom Kyjevskej Rusi, ale aj Chazarskej ríše, a že sa mohlo stať kryštalizačným bodom, pretože má vysokú pasionaritu, čo je bizarný termín, ktorý môžeme pomenovať ako vášnivosť či vis vitalis. Ale aj v tom sa premieta pocit vyvolenosti Rusov: Prečo sme boli úspešní? Pretože sme mali vitálnu silu, čo je tautologické vysvetlenie, ale používa sa.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nakoľko silný je pocit vyvolenosti v súčasnom Rusku? 

Podľa všetkých prieskumov sa zdá, že veľmi, čo je dané tým, že to podporuje štátna propaganda. Kto si chce hľadať iné kanály, nájde ich, pretože svet už nie je taký nepriepustný ako za Stalina či Brežneva. Ale človek sa musí snažiť, musí vyvinúť nejakú aktivitu. Ten, kto si zapne televíziu a má tam štátne programy, sa dozvie, že je Rusko vyvolené.

Na jednej strane štátne propagandistické vysielanie, na druhej vynikajúci spisovatelia, kritickí k režimu, a predsa môžu v Rusku vychádzať. 

Pretože na knihách už nezáleží toľko ako v minulosti. V čase internetu je oveľa viac ako spisovateľ nebezpečnejší bloger. Preto môže Sorokin písať a Navaľnyj je v domácom väzení, a neustále mu hrozí, že ho pošlú za mreže.

Ale spisovatelia majú nejaký dosah doma i v zahraničí. To súčasnému politickému režimu neprekáža? 

Asi tomu neprikladá takú veľkú úlohu. Myslím si, že správne vyhodnotil, že umelecká beletria dnes zasahuje menší počet ľudí a spoločenská úloha spisovateľa je oveľa menšia, než bola v Brežnevových a Gorbačovových časoch.

O čom hovoria napríklad antiutopické knihy Vladimira Sorokina či iných súčasných ruských spisovateľov? 

Premietajú súčasný život a súčasné tendencie do budúcnosti, čo je len iný spôsob, ako ich ozvláštniť, ako ich dotiahnuť niekam ďalej, hyperbolizovať ich, čo je koniec koncov jeden z tradičných literárnych postupov. Špeciálne u Sorokina to nadobúda aj prvky grotesky, čierneho humoru. Už od knihy Jevgenija Zamjatina My to má v ruskej literatúre veľkú tradíciu. Čiže samo osebe to nie je nič nové, nová je však spoločenská realita, ktorej sa to týka. Ešte generácii Solženicyna by nenapadlo ukázať syntézu komunizmu s pravoslávím. V tých časoch to boli sily, ktoré stáli proti sebe: pravoslávie je utlačované a komunizmus vládne a utláča. A vidíte, dnes to ide dohromady.

Ako došlo k tejto syntéze? 

Pretože sa v pravosláví ozvali staré tradície chápania cirkvi ako opory štátu. Cirkev dostala ponuku na akési privilegované postavenie, prednosť pred inými cirkvami, ochranu pred verejným zosmiešňovaním náboženských symbolov – to je užitočný vzájomný obchod. Pravoslávie je dnes do veľkej miery známkou lojality, tak ako ňou v minulosti bola červená knižka.

V čom podľa vás spočíval protest Pussy Riot? 

Bol namierený presne proti tomuto, prvotne proti novej podobe náboženstva, bol zameraný na dávanie sa pravoslávnej cirkvi do služieb režimu bez akejkoľvek reflexie a sebakritiky. Niežeby sa komunista nemohol stať veriacim človekom – veď ku kresťanstvu predsa patrí aj viera, že sa akýkoľvek hriešnik môže obrátiť a môže sa stať svätcom, a kresťanské dejiny sú takýchto ľudí plné. Ale je tam prítomná jedna zásadná podmienka, a tou je vyznanie viny, obrátenie a pokánie. To som však u ruských komunistov na čele s Putinom nezaznamenal. Naopak, pokiaľ ide o pamiatku gulagu, tá sa ticho vytesňuje.

Napríklad? 

V deväťdesiatych rokoch bolo niekoľko múzeí gulagu, dnes zostalo už len jedno v Perme, a aj to sa snažia zatvoriť. Preto českí rusisti okolo Člověka v tísni vytvorili virtuálne múzeum gulagu. Podobne to bolo na Solovkách, kde bolo v deväťdesiatych rokoch múzeum koncentračného tábora. Dnes je tam už znovu kláštor, ale pripomienka toho, že tam bol koncentračný tábor, je fakticky vytlačená. Problém súčasnej ruskej spoločnosti je, že o tom nebude hovoriť. Západné spoločnosti o holokauste hovoria stále, neustále sa nakrúcajú nové filmy, reflektuje sa filozoficky, literárne, umelecky. Hovorí sa o tom, čo sa stalo, kto je vinník, kto k tomu prispel už len tým, že mlčal. V Rusku sa však o gulagu už jednoducho nehovorí: čo sme si, to sme si. Ale spoločnosť, ktorá o šialenej kapitole svojich dejín, počas ktorej zahynulo dvadsať, tridsať – presne to nikto nevie – miliónov ľudí, nehovorí, jednoducho nie je zdravá.

Ako sa na to dá zabudnúť a, naopak, ako sa dá vyzdvihovať hlavný páchateľ? 

To nie je otázka ku mne… Ale vyplýva to aj z jednej inej strašlivej moskovskej tradície, a to, že o zločinoch sa nebude hovoriť. Je to tradícia už z čias Ivana Hrozného, ktorý najskôr vymyslel opričninu ako metódu, ako zlikvidovať staré bojarské rody, potom zlikvidoval aj opričninu a zakázal o nej hovoriť. Skrátka, keď sa cár rozhodne, že nejaká kapitola bude vymazaná z dejín, tak je vymazaná.

Ale o stalinských zločinoch sa predsa za Gorbačova i Jeľcina písalo, nakrúcalo, hovorilo. 

No, a teraz už nie. Áno, v knihách to nájdete, ale keď v Moskve pôjdete do Múzea moderných dejín Ruska, tam sa len veľmi zľahka pripomína, že v tridsiatych rokoch boli drobné problémy, ale inak je to veľký víťazný pochod. Zdôrazňuje sa víťazstvo nad nacizmom, ale o zmluve Molotov-Ribbentrop sa tam nehovorí. O zločinoch na iných národoch sa hovorí tiež len málo a trochu v štýle stalinského príslovia Keď sa rúbe les, lietajú triesky.

Na Slovensku i v Česku prebehla debata, či majú naši najvyšší predstavitelia ísť alebo neísť do Moskvy na oslavu konca druhej svetovej vojny. Ísť? 

Ísť na vojenskú prehliadku do krajiny, ktorá okupuje časť cudzej krajiny? To je absurdné, to je úplne popretie pravidiel.

Sovietski vojaci tu predsa zomierali. 

Roky 1944 a 1945 mali iste aspekt oslobodenia od nacistickej hrôzovlády, ale súčasne to bol aj začiatok sovietskej hrôzovlády. Nebol to počiatok žiadnej šťastnej éry, bol to počiatok druhej totality. Sovietskych obetí je človeku, samozrejme, ľúto, ale ten, kto haraší so zbraňami nad hrobmi týchto vojakov, ich zneužíva. Nechutné je práve to, že sa hovorí: keď nejdete do Moskvy, zneucťujete pamiatku padlých vojakov. Nie, zneucťuje ju Putin.

Teraz najčítanejšie