Denník N

Prečo sú Rusko a Európa také rozdielne a čo s tým má pravoslávna cirkev

Dostojevskij je geniálny umelec, keď opisuje extrémne ľudské charaktery, ale keď začne filozofovať, je to hlúpy malomeštiak, plný fóbií, hovorí autor knihy Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity.

Martin C. Putna (46) je český literárny historik a profesor na Fakulte humanitných vied Karlovej univerzity. Venoval sa najmä dejinám katolicizmu v českej kultúre, ale aj antike, či téme ruského exilu. Je publicistom  a autorom viacerých kníh vrátane oceňovanej Václav Havel. Duchovný portrét  v rámcu české kultury 20. století. Český prezident Miloš Zeman mu odmietol udeliť titul profesor a až po protestoch akademickej obce mu titul udelil minister školstva. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Martin C. Putna (46) je český literárny historik a profesor na Fakulte humanitných vied Karlovej univerzity. Venoval sa najmä dejinám katolicizmu v českej kultúre, ale aj antike, či téme ruského exilu. Je publicistom a autorom viacerých kníh vrátane oceňovanej „Václav Havel. Duchovný portrét v rámci české kultury 20. století“. Český prezident Miloš Zeman mu odmietol udeliť titul profesor a až po protestoch akademickej obce mu titul udelil minister školstva.

Prednedávnom vám vyšla ďalšia v dlhom rade kníh: Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity. Vyzerá to, že je dobre načasovaná.

Má to dva rozmery. Jeden ide veľmi hlboko do histórie, pretože som v deväťdesiatych rokoch na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej prednášal na katedre rusistiky predmet staršia ruská literatúra. Pretože som ho po poprednej komunistickej súdružke našiel v hroznom stave, rozhodol som sa, že napíšem niečo ako skriptá. Nestalo sa, život ma viedol inam, ale z tých čias mi zostalo veľké množstvo materiálu, o ktorom som si hovoril, že ho niekedy dám dohromady. Druhý rozmer je, že prišiel Majdan a ruská okupácia Krymu, a ukázalo sa, že je to „zpropadeně“ aktuálny materiál. Odložil som všetko ostatné a ani nie napísal, ale zapísal som knihu.

Zaoberali ste sa Ruskom, ale ešte skôr, v roku 2009, ste vydali Obrazy z kulturních dějin americké religiozity. Prečo najskôr Amerika?

Rusistiku som vlastne študoval nedobrovoľne. Chcel som študovať latinčinu, ale zhodou okolností sa v osemdesiatych rokoch dala študovať len v kombinácii s rusistikou. Bolo to niečo, ako keď chcete šunku, ale musíte si k tomu zobrať aj slaninu. Ale keď sa v upadajúcom Sovietskom zväze začali otvárať archívy a začali sa vracať exiloví autori, bolo to už zaujímavejšie. Ale k Amerike: vydal som sa tam preto, že som mal pocit, že môj obraz sveta je nedokonalý. Keď na Ameriku hľadíme len z diaľky, nemôžeme dobre rozumieť tomu, čo sa tam deje. Stretával som sa s pozitívnymi i negatívnymi stereotypmi, bola to Bushova éra, keď sa zdalo, že Ameriku ovládne ultrakonzervatívny evanjelikálny smer. Tak som požiadal o štipendium Fullbrightovu nadáciu a vydal som sa tam. Rok som tam čítal americkú náboženskú literatúru a chodil som do najrôznejších kostolov: niekedy som po sobote v synagóge v nedeľu stihol ešte tri bohoslužby. Keď som potom pripravoval ruskú knihu, bolo to s vedomím, že ju pripravím podobným spôsobom, teda že to nebude súvislý opis dejín, ale vybrané obrazy.

V čom sa americká náboženská scéna líši od ruskej?

Ruská je oveľa dlhšia – má za sebou viac ako tisíc rokov a dominuje tam jedno náboženstvo, teda pravoslávie. Amerika je, naopak, zaujímavá tým, že za pomerne krátke dejiny sa tam vytvoril spôsob koexistencie najrôznejších konfesií, takže je na nej zaujímavá náboženská pluralita. V americkej knihe zodpovedá každý obraz jednej denominácii, ruská ide viac podľa chronologickej línie a sú to skôr vybrané kapitoly z dejín.

Čo majú spoločné?

Pokúsil som sa ukázať ruskú náboženskú scénu ako menej monolitnú, než sa obvykle súdi. Áno, pravoslávie je dominantné, ale jednak to nie je jediné náboženstvo – boli tam vzťahy s katolicizmom, je tam gréckokatolícka cirkev, je tam judaizmus – a aj samo pravoslávie je oveľa menej monolitné, než sa zdá.

Na čom to vidno?

Keď sa na to budete pýtať pravoslávnych, povedia vám, že ich náboženstvo je stále rovnaké. Z pohľadu dogmatickej teológie je to pravda – od čias patristiky sa tam dokopy nič nestalo – i obrad do veľkej miery skutočne vyzerá tak, ako vyzeral v ranej Byzancii, ale z hľadiska kultúrnych dejín sa zmenilo veľmi veľa. Predovšetkým už samo ruské pravoslávie je veľkou transformáciou toho gréckeho, veď vznikalo v úplne inej spoločenskej situácii. Prešlo zo spoločnosti, ktorá bola veľmi vzdelaná a kultivovaná – vyššie vrstvy boli zvyknuté pracovať s platónskou filozofiou a kresťanskú teológiu si preložili do jazyka platónskych pojmov, bolo to náboženstvo pre ľudí, ktorí, aby som tak povedal, rozumejú hudbe a literatúre –, na Rus, ktorá bola vo veľmi archaickej fáze vývoja. Bolo tam veľmi rané pohanstvo, založené skôr na uctievaní duchov a predkov, a ešte len začalo rozvíjať niečo ako svoj Olymp, antropomorfnú mytológiu. Tamojší obyvatelia si pravoslávie veľmi pozmenili: zachovali dogmatickú sústavu i obrad, ktorý však do veľkej miery vnímali ako magický – taký, ktorý musí byť zachovaný úplne presne, pretože inak nefunguje.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Teda keď sa niečo zmení v liturgii, je to problém?

Áno, magický obrad znamenal, že keď neprebehne presne podľa pravidiel, božstvo sa hnevá a namiesto požehnania prináša prekliatie. Zmena teda nie je možná, a to práve preto, že miestni tomu veľmi nerozumeli. Jeden z problémov ruskej spoločnosti bol vo veľmi nízkej úrovni vzdelanosti, čo sa až oveľa neskoršie začalo trochu doháňať v Litovskej Rusi či v petrovských reformách. Ale klasická Moskovská Rus nemala žiadne poriadne školské vzdelanie, skôr mala až nedôveru k školstvu, ktoré predstavovalo Západ a racionalitu, ktoré nepotrebovali. Vzdelanie bolo niečím, čo nie je žiaduce, pretože by to komplikovalo obraz sveta.

V kapitole o Kyjevskej Rusi píšete o cyrilometodskom dedičstve, na ktoré sa odvoláva aj slovenská ústava, a tvrdíte, že bolo pre Rusko danajským darom. Prečo?

Pretože grécki misionári nenaučili Kyjevskú Rus po grécky.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Teraz najčítanejšie