Denník N

Strach z internetového davu

Hanobenie na internete sa šíri všade, žije naveky a v mnohom sa podobá na sociálnu kontrolu v spoločenstvách lovcov a zberačov. Potrebujeme spôsob, ako proti nemu bojovať.

James Damore, autor notoricky známeho memoranda pre spoločnosť Google, dostal svojich pätnásť minút slávy. O šesť mesiacov si len málokto z nás bude pamätať jeho meno. Ale Google si ho zapamätá – teda nie samotná spoločnosť, ktorá ho vyhodila, ale jej vyhľadávač. Po zvyšok jeho života bude každýkrát, keď sa stretne s niekým novým alebo si bude hľadať prácu, prvou a možno dokonca jedinou vecou, ktorú o ňom ľudia zistia, fakt, že napísal jeden dokument, ktorý spôsobil rozruch na internete.

Internet nevynašiel katastrofu pokazeného PR ani okamžitý vyhadzov, ktorého cieľom je takejto katastrofe zabrániť. To, čo internet zmenil, je rozsah katastrof, množstvo ľudí, ktorí sú im vystavení, a tiež chladnú, nezmieriteľnú a trvalú prítomnosť škôd, čo po sebe zanechali.

Čo by bolo kedysi

Skúste si predstaviť, že by sa Damoreho príbeh odohral pred dvadsiatimi rokmi. Je to takmer nemožné, však? Vezmite si spoločnosť podobného rozsahu a sily, ako je dnešný Google – napríklad Microsoft. Starala by sa v roku 1997 nejaká reportérka o to, že nejaký inžinier z tejto firmy, o ktorom nikdy nepočula a o ktorom nikdy nepísala, spísal memorandum, ktoré jeho spolupracovníci považujú za sexistické? Pravdepodobne nie. Oveľa pravdepodobnejšie by šlo o problém personalistov Microsoftu alebo by to skončilo len nahnevanými rozhovormi v kuchynkách firmy.

A dokonca aj keby sa o to reportérka starala, ktorý editor by taký príbeh pustil do novín? Samozrejme, pokiaľ by išlo o šéfa, niet o čom pochybovať. Ale keby išlo o náhodného inžiniera, ktorý nemá žiadnu moc nad činnosťou korporácie? Nikto by nemrhal presne danými a drahými riadkami na titulnej strane, aby písal o takej veci. A aj keby to z nejakej príčiny niekto urobil, nevenovali by sa tomu žiadne iné noviny. Možnože by inžiniera nakoniec vyhodili, možno nie, ale dostal by inú prácu a možno by sa poučil, že má byť o niečo opatrnejší, keď niečo hovorí svojim spolupracovníkom.

Nová moc

Porovnajte si to s tým, čo sa stalo v internetovej dobe. Interný dokument sa stal verejným a celý internet vybuchol zdesením z autora a celkom zničil jeho ekonomické a sociálne vyhliadky. Pochybujem, že Damore sa ešte niekedy niekde zamestná za podmienok, ktoré mal vo svojej predchádzajúcej firme. (Možno sa tak stane, keď ho nejaký jeho podporovateľ najme, aby to využil politicky.)

Tento typ súkromného donútenia, samozrejme, nie je úplne nový. Aj v minulosti stál hnev komunity množstvo ľudí ich pracovné miesta či ich firmu. Lenže vtedy išlo o miestne škandály. Len málokedy niekoho sprevádzala zlá povesť aj vtedy, keď sa rozhodol presťahovať do iného mesta. Lenže časom začalo byť aj na národnej úrovni a dlhšie ako pätnásť minút stigmatizovaných stále viac a viac ľudí. Tento proces zrýchlila káblová televízia: spomeňte si napríklad na Monicu Lewinskú v roku 1998. Lenže internet zvýšil počet vyšetrovateľov a možnosti ich dosahu ešte viac a zmenil tiež krátkodobý charakter škandálu. Nový škandál sa od starých nelíši len svojím stupňom, je to už iný druh.

Kdekoľvek sa objaví nový typ moci, musíme premýšľať o tom, ako pred ňou chrániť individuálnu slobodu.

Tradičné skupiny na internete

Keď bol Twitter ešte v plienkach, zvykla som hovoriť, že je to trochu ako moja predstava života v skupine lovcov a zberačov: zrazu ste boli zaplavení stálym prúdom konverzácie ľudí, ktorých poznáte. Po desiatich rokoch si stále myslím, že je to správna metafora, ale nie spôsobom, akým som to vtedy myslela. Vtedy som videla Twitter ako nástroj na budovanie sociálnych väzieb. Ale dnes ho vidím ako nástroj sociálneho donútenia.

Skupiny lovcov a zberačov nemajú či vlastne nepotrebujú políciu. Ich sociálna kontrola je taká mocná, že je rovnako efektívna ako zbraň priložená v hlave. Ak vás ľudia nemajú radi, nemusia sa o vás postarať, keď ste zranení, a v tom prípade zomriete. Alebo sa s vami nepodelia o jedlo, ak sa vám nevydarí lov, a vtedy zomriete tiež. Alebo sa vás budú strániť, a v tom prípade… asi viete.

Malomesto bez cností

V súčasnosti skutočne žijeme v skupine lovcov a zberačov, v nej sú však aj ľudia, ktorých vôbec nepoznáme. Je to ako najväčšie svetové malomesto preplnené vecami, ktoré spisovatelia z polovice minulého storočia na živote v malom meste nenávideli: neustálym klebetením, staraním sa do susedových vecí, malými hádkami, ktoré prerastú do celoživotného sporu. Skopírovali sme všetky najhoršie prvky života v týchto komunitách, ale bez toho, aby sme si udržali cnosti, ako je napríklad milosrdnosť, ktorú jedna ľudská bytosť prirodzene ponúka inej, keď ju vidí tvárou v tvár a môže vnímať jej utrpenie.

A samozrejme, nemôžete sa odsťahovať, pretože existuje len jeden internet, v ktorom sme uviazli do konca svojich životov.

Donútenie vyzerá stále menej a menej ako nevyhnutný, i keď niekedy s ľútosťou aktivovaný nástroj budovania miestnej komunity. Bez zmierňujúcich účinkov priameho kontaktu a bez možnosti odísť vyzerá stále viac a viac ako brutálne neosobné vládne donútenie, ten jeho druh, ktorý chceli odstrániť prvé a najvyššie americké zákony.

Načo strieľať?

Pri pohľade na to, ako internet mení súkromné donútenie, si nie som istá, že dokážeme udržať tvrdú a jasnú hranicu, ktorou klasický liberalizmus oddeľuje štátne donútenie od jeho súkromných verzií. Môžeme začať hovoriť o dvoch typoch problematického donútenia.

Prvým je vládne donútenie, ktoré je stále najtvrdšie, pretože má možnosť použiť zbrane. Ale je zároveň kontrolovateľné, pretože máme právny rámec, ktorý moc vlády obmedzuje. Druhým je masové súkromné donútenie, ktoré nemusí byť také zlé, ale i tak pred ním treba chrániť individuálne slobody. Lenže na to nemáme žiadny právny ani sociálny rámec.

Stále častejšie som svedkom konverzácií, akoby sme žili v jednom z posledných štádií komunistických režimov. Nie v tom, kde ľudí priamo strieľali, ale v tom, v ktorom zistili, že disidentov netreba strieľať, pretože stačí, ak z nich urobíte páriov bez práce, bez bývania, bez toho, že by ich chcel niekto počúvať.

Zisťujem, že ľudia, s ktorými sa o tom bavím, sú zhrození z toho, že niečo, čo povedia, nenapraviteľne nahnevá samozvaných strážcov toho, čo sa smie. Boja sa toho, že im heknú email a odlišný názor z nich urobí terč ďalšieho internetového pobúrenia. Boja sa, že nejaký ich názor bude neočakávane vyhlásený za heretický, za čo budú musieť urobiť ponižujúcu verejnú sebakritiku alebo budú riskovať, že stratia priateľov a živobytie.

Davy na sociálnych sieťach, samozrejme, nie sú také prenikavé a hrozivé ako komunistickí udavači. Ale Sovietsky zväz už neexistuje, kým s internetovými davmi žijeme, takže o ich sile musíme premýšľať.

Ako ich vôbec odzbrojiť?

Táto moc stále rastie a rovnako rastie počet subjektov, ktoré chcú vytesniť z diskusií. Keď ich nikto nekontroluje, kde to skončí? Myslím si, že v niečom, čo strašidelne pripomína niekdajšie komunistické štáty: je to miesto, kde svoje skutočné myšlienky vyjadrujete (ak ich vôbec vyjadríte) v úzkom kruhu priateľov, ktorým veľmi dôverujete. Je to miesto, kde každý považuje všetky vyjadrenia ľudí mimo tohto kruhu alebo pred týmito ľuďmi za lži. Je to miesto, kde je každá konverzácia hrou na skrývačku, pri ktorej prehráva každý. Dnes veľmi rezonuje jeden prvok z Príbehu služobníčky od Margaret Atwoodovej: obaja účastníci konverzácie v tejto antiutópii musia zostať natoľko vzájomne podozrievaví, že každý deň sa môžu rozprávať len o počasí a svojej spoločnej vernosti režimu.

Je čiastočne príjemné, že internetové davy nemajú v rukách zbrane. Ale to vyvoláva tú najznepokojivejšiu otázku: ako ich odzbrojiť?

Autorka je komentátorka Bloomberg View

© Bloomberg

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie