Blíži sa koniec strategického zázraku v Ázii?

Je ešte príliš skoro, aby sme vedeli, či a ako hrozba severokórejského nukleárneho a balistického programu zasiahne svet. Ale nie je príliš skoro zvážiť, čo by to mohlo znamenať pre tú časť sveta, ktorá mnohými spôsobmi išla proti histórii.

Rast ako dôsledok mieru

Spojenie „ázijský zázrak“ odkazuje na to, aký neobyčajný ekonomický rast zaznamenali za posledné polstoročie mnohé ázijské krajiny. Prvá ekonomika, ktorá sa takto vzchopila, bolo Japonsko. Aj napriek spomaleniu v posledných desaťročiach a relatívne malej populácii stále zostáva treťou najväčšou ekonomikou sveta.

Čínsky vzostup začal o niečo neskôr, ale nie je o nič menej úžasný: krajina za tri desaťročia dosiahla v priemere dvojciferný rast HDP, čo z nej urobilo druhú najväčšiu ekonomiku dnešného sveta. India, ktorá bude čoskoro najľudnatejšou krajinou, nedávno dosiahla vysoký 7- až 8-percentný každoročný rast HDP. A desať členov Združenia národov juhovýchodnej Ázie ASEAN v posledných rokoch rástlo v priemere o päť percent.

Lenže súčasný a ázijský ekonomický zázrak stojí na menej viditeľnom strategickom zázraku: na udržiavanie mieru a poriadku. Od konca vojny vo Vietname v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia Ázia vyčnieva, pretože sa jej vyhýbajú veľké konflikty vnútri či za hranicami jednotlivých štátov, čo ju odlišuje od Afriky, Európy, Blízkeho východu a dokonca aj od Latinskej Ameriky.

Tengovo dedičstvo

Táto stabilita prekvapuje o to viac, že tunajšie krajiny sú stále zahltené mnohými nedoriešenými spormi. Keď v roku 1945 skončila druhá svetová vojna, Japonsko a Rusko nepodpísali mierovú dohodu najmä preto, že obe krajiny vznášali nároky na južné Kurilské ostrovy, v Japonsku známe ako Severné teritóriá. O osem rokov neskôr skončila kórejská vojna taktiež bez formálnej mierovej dohody a odvtedy je kórejský polostrov rozdelený a po zuby vyzbrojený.

Aj dnes vytvárajú konkurenčné teritoriálne nároky – vo väčšine z nich sa angažuje Čína – v Ázii napätie. Japonsko je zapletené v spore s Čínou o súostrovie Senkaku vo Východočínskom mori. Viac ako pol tucta iných krajín vehementne nesúhlasí s čínskymi teritoriálnymi nárokmi Pekingu v Juhočínskom mori. A India má s Čínou už desaťročia spor o hranicu v Himalájach.

Napriek všetkým týmto treniciam žije Ázia do veľkej miery v mieri, sčasti preto, že žiadna krajina nechce ohroziť svoj ekonomický rast tým, že by začala ozbrojený konflikt. Tento pohľad sa najviac spája s Teng Siao-pchingom. Počas kľúčového čínskeho procesu ekonomickej reformy a otvárania sa od konca sedemdesiatych do začiatku deväťdesiatych rokov Teng explicitne zdôrazňoval dôležitosť stabilného externého prostredia, ktoré je zásadné pre domáci ekonomický vývoj. Závislosť od regionálnych obchodných väzieb, ktoré povzbudzujú rast a zamestnanosť, poskytla ďalší dôvod, prečo udržať mier.

Ale ekonomika pravdepodobne nie je jediným faktorom, ktorý je v hre. Pretože väčšina ázijských krajín je domovom relatívne homogénnych spoločností so silnou národnou identitou, šanca, že tu vypukne vnútroštátny konflikt, ktorý sa môže preliať za hranice, je relatívne malá.

A napokon, dôležitým faktorom je aj americká vojenská prítomnosť v Ázii, ktorá podčiarkuje robustný systém regionálnych aliancií USA a ktorá obmedzila potrebu ázijských krajín mať svoje vlastné vojenské programy, vynucuje si status quo a obmedzuje túžbu po vojenských dobrodružstvách.

Môže to skončiť

Tieto faktory prispeli k mieru a stabilite v Ázii, ale nie sú raz a navždy dané. Naopak, dostávajú sa pod stále väčší tlak a ohrozujú strategický zázrak, ktorý je základom ázijského ekonomického zázraku.

Čo sa zmenilo? Jedna vec: čínsky ekonomický rast umožnil krajine značne zväčšiť jej vojenské možnosti. S tým, ako Čína robí stále asertívnejšiu zahraničnú politiku – vidieť to najmä na hraničných sporoch s Indiou a na jej činnosti v Juhočínskom mori –, ostatné krajiny nechcú zostať pozadu a sú stále viac motivované zvýšiť svoje výdavky na armádu. A preto sa dnes dá skôr očakávať, že nejaká nezhoda či incident prerastie do priameho konfliktu.

Medzitým sa zdá, že Spojené štáty, ktoré jediné majú kapacitu vyvážiť Čínu, zo svojej tradičnej roly v Ázii ustupujú. Administratíva prezidenta Donalda Trumpa už USA vytiahla z transpacifickej obchodnej dohody a napáda svojich spojencov za ich nedostatočné výdavky na obranu a pretrvávajúcu obchodnú nerovnováhu. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že rastúca nepredvídateľnosť americkej zahraničnej politiky môže oslabiť odstrašujúci účinok americkej vojenskej prítomnosti v Ázii a pomknúť spojencov, aby svoju obranu vzali do vlastných rúk.

Popri ľudských obetiach

Najakútnejšou príčinou potenciálnej nestability je Severná Kórea, ktorá dnes predstavuje nielen konvenčnú vojenskú hrozbu pre Južnú Kóreu, ale aj jadrovú hrozbu pre celú Áziu, ako aj pre USA. To isté môže spôsobiť aj devastačný preventívny americký úder, ale aj keď sa USA zdržia vojenskej aktivity, rovnako katastrofálne následky môže mať, ak úder zasadí Severná Kórea. Už aj samotná hrozba takéhoto úderu môže byť destabilizujúca, ak prinúti amerických spojencov ako Južná Kórea a Japonsko, aby zvýšili svoje výdavky na armádu a zvážili svoj nejadrový postoj.

Ak nastane ktorýkoľvek z týchto scenárov, dôsledky budú ďalekosiahle. Okrem ľudských obetí by to znamenalo ohrozenie ekonomickej prosperity nielen v Ázii, ale v celom svete. Zvlášť konflikt medzi USA a Čínou by mohol otráviť najdôležitejší bilaterálny vzťah tohto storočia.

Dobrá správa znie, že nič z toho nie je nevyhnutné. Stále je čas, aby boli vlády zdržanlivé, skúšali diplomatické riešenia a zvážili politiku, ktorá by mohla ohroziť stabilitu na kontinente. Nanešťastie však žijeme v čase rastúceho nacionalizmu a nezodpovedných vodcov. Pridajte si k tomu neadekvátne politicko-vojenské usporiadanie v regióne a prídete k záveru, že múdrosť nemusí zvíťaziť nad bezhlavosťou alebo že to unikátny  a desaťročia trvajúci ázijský mier nemusí vydržať.

© Project Syndicate