Extrémizmus? Čo to vlastne je?

Na slovo „extrémizmus“ narážame v poslednom čase doslova na každom kroku: v titulkoch mediálnych správ, v analýzach expertov i v postrehoch komentátorov, vo vyjadreniach politikov i občianskych aktivistov. Hemží sa na sociálnych sieťach, skloňuje sa v kaviarňach, pohostinstvách a neraz aj pri rodinných stoloch.

Napriek tomu sme však doteraz nemali presnejší obraz o tom, ako o extrémizme zmýšľa slovenská verejnosť a jej jednotlivé súčasti. Túto medzeru sa Inštitút pre verejné otázky pokúsil vyplniť reprezentatívnym výskumom. Zber údajov realizovala agentúra FOCUS v dňoch 13. 7. – 24. 7. 2017 formou osobných rozhovorov. Výberovú vzorku tvorilo 1025 respondentov, ktorí reprezentujú populáciu SR vo veku nad 18 rokov.

Výskum priniesol kľúčové zistenie, že nástup extrémizmu a rozširovanie jeho vplyvu na Slovensku vnímajú občania ako nebezpečný trend. Takmer tri štvrtiny (71 %) v ňom vidia závažný problém, ktorý ich osobne znepokojuje.

Ako verejnosť chápe pojem extrémizmus

Spontánne odpovede respondentov na otvorenú otázku, čo si pod týmto pojmom predstavujú, možno zhrnúť do 12 kategórií vystihujúcich atribúty či prejavy extrémizmu (tabuľka 1).

Ako ukazuje tabuľka 1, pojem extrémizmus je v predstavách ľudí sýtený najmä troma obsahmi: násilím a agresivitou, často skupinového charakteru (37 % respondentov); netoleranciou a nenávisťou voči nositeľom bližšie nedefinovanej inakosti (27 %); rasizmom, nacionalizmom, xenofóbiou, presvedčením o nadradenosti bielej rasy (22 %).

Ďalšou najčastejšou asociáciou je ĽSNS a jej predseda Marián Kotleba, ktorý pre 12 % stelesňuje dnešné vydanie extrémizmu na Slovensku. Na otvorenú otázku o tom, čo im napadne, keď počujú slovo „extrémizmus“, odpovedali respondenti často jedným slovom – „Kotleba“. Rovnakým 12 percentám respondentov sa extrémizmus spája s fašizmom, nacizmom a hrôzami druhej svetovej vojny.

Osem percent ľudí vníma extrémizmus predovšetkým ako externý jav, ktorý sa odohráva za hranicami Slovenska – splýva im tak s medzinárodným terorizmom, predovšetkým s násilím radikálnych islamistov. Naopak, ďalších osem percent vidí v extrémizme jav vyvolávajúci domáce ohrozenie: spochybnenie demokratického režimu, prozápadného smerovania a porušovanie zákonov nášho štátu.

Šesť percent respondentov vníma extrémizmus najmä cez špecifický výzor a symboly jeho vyznávačov odkazujúce na fašizmus a nacizmus (holé hlavy, hajlovanie, gardistické čižmy a uniformy, hákové kríže a pod.).

Napokon päť percent respondentov si spája extrémizmus s náboženskou intoleranciou, fanatizmom a sektárstvom, ktoré sú podľa nich opäť primárne znakmi medzinárodného terorizmu.

„Extrémizmus je len umelá bublina“!?

Niektoré odpovede však naznačujú odlišné chápanie extrémizmu, ktoré je menej kritické až apologetické. Vyjadrujú spôsob myslenia tej približne 13-percentnej časti verejnosti, ktorá nevidí v nástupe extrémizmu znepokojujúci trend.

Pre sedem percent respondentov predstavuje extrémizmus iba akýsi neutrálny jav, bežnú odchýlku od normy, neštandardné správanie, „vybočenie z radu“; ktoré samo osebe neprináša nijaké spoločenské nebezpečenstvo.

Z ďalších šiestich percent odpovedí vyžaruje spochybňovanie kritického chápania extrémizmu, ako aj obhajoba ľudí označovaných za extrémistov. Zároveň títo respondenti neraz za extrémistov pokladajú „zabehaných“, „štandardných“ politikov neschopných riešiť problémy, prípadne stotožňujú extrémizmus s neuspokojivým stavom spoločnosti.

A napokon, pre tri percentá respondentov sú extrémistami príslušníci niektorých menšín, predovšetkým migranti, cudzinci a Rómovia.

Uveďme na ukážku niekoľko spontánnych odpovedí odrážajúcich snahu respondentov zbaviť pojem extrémizmus negatívneho obsahu, bagatelizovať, relativizovať či „rozmazať“ jeho obsah.

„Neviem, čo také zlé robia extrémisti. Majú iné názory, hodnoty.“

„Bránia si svoju národnosť, kultúru, tradície – tých považujete za extrémistov? Hlúposť!“

„Podľa médií je extrémistom slovenský národovec, sympatizant Ruska, ten, kto odmieta buzerantov a feťákov, kto viac sympatizuje so Slovenskom ako s Európskou úniou či s USA.“

„Žiaden extrémizmus tu nie je, je to len umelá bublina. Tzv. extrémisti sa len snažia riešiť otázky rómskej komunity a sú za to odsudzovaní.“

„Extrémizmus je, keď je niekto stíhaný za svoj názor. Extrémizmus je, že sem chodia robiť Srbi a všelijakí cudzinci a naši ľudia sú bez práce. Že žijeme z úbohých dôchodkov. Že máme zlý stav zdravotníctva.“

„Extrémizmus je to, čo robí Fico a ľudia mu to žerú… Robert plus Robert.“

Povedz mi, koho volíš…

…, a ja ti poviem, ako chápeš extrémizmus. Aj takto by sa dalo zhrnúť zistenie o vplyve politických preferencií na chápanie extrémizmu (tabuľka 2). Ako sa dalo očakávať, v interpretácii toho, čo je extrémizmus, sa od priemeru populácie najvýraznejšie odlišujú prívrženci Kotlebovej strany.

Dominuje medzi nimi presvedčenie, že ľudia, čo sú označovaní za extrémistov, v skutočnosti presadzujú tie správne, pozitívne hodnoty, ide im o dobro spoločnosti, národa, prípadne „bielej rasy“ (32 % prívržencov ĽSNS oproti 6 % z celku populácie). Pre nich sú naopak extrémistami tí druhí – ostatní politici, ktorých vinia za neuspokojivý stav spoločnosti, médiá, ktoré „vyrábajú bubliny a hoaxy“, prípadne niektoré „nevítané“ menšiny.

V očiach priaznivcov ĽSNS sa na rozdiel od priemeru populácie extrémizmus zriedkavejšie spája s násilím (23 % prívržencov ĽSNS oproti 37 % z celku populácie); s nenávisťou, netoleranciou voči inakosti (21 % oproti 27 %), ako aj s rasizmom, nacionalizmom a xenofóbiou (16 % vz. 22 %). Pojem extrémizmus im iba veľmi zriedkavo evokuje stranu, ktorú podporujú (2 % oproti 12 %) – s označením za extrémistov je teda stotožnená iba minimálna časť z nich. Paradoxne však, ako sme videli vyššie, až tretina z nich vlastne extrémizmus ako politický prúd obhajuje.

Hoci vplyv politických preferencií je najvýraznejší, za pozornosť stoja aj niektoré rodové a vekové špecifiká. Pohľad žien a mužov na extrémizmus je v mnohom podobný. Predsa si však nemožno nevšimnúť, že muži volia častejšie neutrálne interpretácie, podľa ktorých je extrémizmus iba „bežnou odchýlkou od priemeru“ či vyjadrením odlišného názoru (9 % mužov vz. 5 % žien). Častejšie obhajujú kotlebovcov a obviňujú z extrémizmu ostatných, najmä vládnych politikov (8 % mužov : 4 % žien). Táto rodová odlišnosť korešponduje so skutočnosťou, na ktorú poukázali viaceré povolebné výskumy – že ĽSNS nachádza zvýšenú podporu práve v mužskej časti verejnosti.

Z vekových rozdielov stojí za zmienku najmä fakt, že najmladšia generácia (18 – 24) zriedkavejšie pokladá predstaviteľov ĽSNS za extrémistov (7 % oproti 12 % v celej populácii). Pripomeňme, že práve oni túto stranu v nadštandardnej miere volili a i naďalej ju podporujú: stelesňuje pre nich najvýraznejší odpor voči panujúcemu „systému“, s ktorým sú nespokojní.

Lakmusový papierik: postoj k SNP

V súvislosti s nástupom extrémizmu sa hlasnejšie ozýva varovanie pred rizikom, aké pre našu spoločnosť predstavuje slabo vyvinuté historické vedomie širokej verejnosti. Preto sme si položili otázku, či sú názory na súčasný extrémizmus ovplyvnené hodnotením Slovenského národného povstania.

Výskum umožňuje porovnať pohľad dvoch názorových skupín: na jednej strane výraznej väčšiny ľudí (85 %), ktorí sú hrdí na SNP pre jeho protifašistický charakter, a na strane druhej okrajovej skupiny ľudí (9 %), ktorí SNP odsudzujú, lebo v ňom vidia povstanie proti vlastnému štátu. Vidieť z nej, že ľudia stotožnení s demokratickým odkazom Povstania hodnotia extrémizmus kritickejšie než tí, čo SNP odsudzujú, čím sa nepriamo hlásia k tradíciám fašistického vojnového slovenského štátu.

Postoj k SNP je teda akýmsi lakmusovým papierikom, umožňujúcim usudzovať aj na názory na súčasný extrémizmus.

Bolo by dobré, keby nás aj toto čiastkové zistenie povzbudilo – ako rodičov, starých rodičov, učiteľov, osobnosti z médií, kultúry, športu i z ďalších oblastí verejného života – k tomu, aby sme sa pri výchove a vzdelávaní našej mládeže, ktorá nie je imúnna voči vábeniu extrémizmu, inšpirovali osvedčenou starou múdrosťou: historia est magistra vitae. Hľadajme imaginatívne spôsoby, ako jej priblížiť časy, keď si extrémizmus na Slovensku aj vďaka nevšímavosti, ľahostajnosti a nedostatku odvahy mlčiacej väčšiny po dlhé roky vyberal nemilosrdnú daň v podobe straty slobody a poníženia ľudskej dôstojnosti či dokonca v podobe najkrutejšieho údelu – straty ľudských životov.

A samozrejme, usilujme sa ako aktívni občania tlačiť politikov k tomu, aby nestupňovali roztrpčenie verejnosti a neprovokovali „tekutý hnev“, ktorý je vodou na mlyn tým, čo volajú po „vláde pevnej ruky“, napríklad v podobe uniformovaných extrémistov.

Autorka je sociologička

Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný Inštitút pre verejné otázky (prezident IVO – PhDr. Grigorij Mesežnikov).