Depresívny sprievodca Jelšavou: len Berkut, minulosť a beznádej (fotogaléria)

Niečo vyše tritisíc obyvateľov, viac než 25-percentá nezamestnanosť. Takmer polovica Rómov. Mnoho z nich prišlo v 90. rokoch z východu, od Košíc. Niekto vykupoval ich byty, oni lacno nakúpili prázdne domy v Jelšave. Ostali po miestnych, ktorí sa vo veľkom poberali preč. Nebolo tu čo robiť už vtedy.

Kedysi obchodné centrum Uhorska a od 14. storočia mesto – významné banícke. Nemeckí kolonisti tu ťažili a spracúvali železnú rudu.

Hovorí sa, že kým boli vojaci, tak sa ešte ako-tak dalo. Tí sovietski prišli sami v šesťdesiatom ôsmom a vytrvali 23 rokov.

Tisícpäťsto mužov dostalo vlastné bytovky, mali tu rodiny, ich deti chodili v Jelšave do školy. Oddelene od miestnych, s vlastnými učiteľmi. A kšeftovalo sa, vraj aj so zbraňami. Preč z Jelšavy sa im nechcelo a ani pre miestnych nikdy neboli okupanti.

Rozdelila sa federácia a prišla slovenská posádka. Skončila v roku 2005, z mesta odišiel posledný život, kasárne sa stali nepotrebné. Chceli tam fabriku, nepodarilo sa. Chceli tam väznicu, ani to sa nepodarilo.

Nemajú mestskú políciu, ale majú Berkut. Nie skutočných ťažkoodencov, čo pálili do demonštrantov v Kyjeve, ale pozostatok neúspešnej investície.

Rusi sľubovali novú továreň na kremík, nakoniec tu založili len malú esbéesku. Berkut. Výrobnú linku namiesto toho spustili v Moskve.

Ale Kotleba tu dal raz prácu. Svojmu bratovi, keď mu strážil výjazdové rokovanie.

Úpadok fyzicky cítiť. Renesančné domy s klenbami, opustené, vybrakované, bez omietky. Niektoré stále obývané.

Krivé ulice, vydláždené chodníky. Pootvorená brána, prázdny dvor, pustý gánok a spadnutá strecha. Vysoká vysušená tráva a kopa tehál v pozadí. Zadné uličky – čo to mohlo byť? Fara? Evanjelické lýceum. 

Bolo to mesto mnohých remesiel. Svoje cechy mali kováči, garbiari, kožušníci, gubári, furmani, obuvníci, čižmári, tkáči, súkenníci, krajčíri, hrnčiari, povrazníci či zvonkári.

Námestie republiky. Za lepší život v Jelšave! bledne kedysi farebný nápis na bráne opusteného centra voľného času pre mládež. Hneď vedľa chátra Cyklo Mix. Za ním budova vôbec prvej lekárne na Gemeri. Všetko kedysi hrdé meštianske domy. Niekde sa aspoň žije z minulosti, tu sa minulosť žije.

Papiernictvo a autosúčiastky so spustenými roletami, zrejme už dosť dlho. Fungujúce sa od zatvoreného nelíši, ťažké mreže sú úplne všade.

Nejaké potraviny, záložňa a herne. Zábavné centrum a Gold Entertainment Center. Po dlhšom čase má mesto aspoň jednu reštauráciu, pizzeriu. Vývarovňu špeciálnej školy využívali aj zamestnanci mesta.

Slovenský Bronx, píšu niektorí. Prvé mesto na Slovensku, kde Rómovia tvoria väčšinu. No a? Problém je niekde úplne inde.

Bývanie sa dá kúpiť za 10-tisíc. Alebo aj lacnejšie. „Predám rodinný dom v Jelšave, je v exekúcii vo výške 6 000 eur a ja chcem 2 000 eur. Dom je obývateľný.“ Inzerát z júna 2017. Miestne krimi? „Z vrecka nohavíc mu vzali tabatierku s tabakom a po tom, čo začal kričať o pomoc, ho pustili a ušli. Spôsobili mu škodu 6 eur.“

Takmer každý šiesty obyvateľ okresu bol v roku 2015 odkázaný na dávky v hmotnej núdzi. Krízu sme ani nespozorovali, pretože ju máme roky. Toho času slová primátora. Osobné vlaky zastavili v máji 2011. Akčný plán, samozrejme, existuje.

Na kopci nad mestom je cintorín. Staré židovské náhrobky trčia zo zničenej pôdy po intenzívnej ťažbe. Pod nimi sa stále pochováva. Na jednej strane komíny, na druhej odkalisko a pred vami mesačná krajina. Kým emisie oxidu uhlíka i dusíka vo vzduchu sa na Slovensku celkovo znižujú, tu pred pár rokmi  skokovo narástli. No magnezit dáva prácu.

V pozadí vidno masív Dúbravy. Vyzerá to, akoby niekto odhryzol z hory, to sa však len jej vrchol zosunul v dôsledku ťažby. No ložisko patrí k najväčším na svete.

Bránu futbalového štadióna zdobí kované logo magnezitky. Vždy aj poslednú stranu mestského mesačníka Jelšavan. Šachový klub? Magnezit Jelšava. Mikroregión Magnezit, znie oficiálny názov.

Námestie republiky. Mierka okolitého sveta tu nesedí. Monumentálny dvojvežový kostol sv. Petra a Pavla na jednej strane a Coburgovský kaštieľ na druhej. Pocit vnútri chrámu nie je veľmi odlišný ako v takom kostole Márie Magdalény v Paríži.

Kaštieľ kedysi strážil pes, vraj bol ale rád, ak ktosi vôbec došiel, tak veľa neustrážil. Kaštieľ, ako mnohé iné na Slovensku – odchádzajúca história priamo pred očami. Tak sme si zvykli, tak to je už normálne.

Po sovietskych delostrelcoch zostal kanón pred bránou a červená hviezda na pamätníku. Čudné písmená nad bránou? Skratka poľnohospodárskej školy, lebo to z kaštieľa urobili nositelia červenej hviezdy. Na opravu nikdy nebude, eurofondy sú lotéria, záujemcovia len sľubujú. Zachraňuje to len nadšenie pár ľudí.

Neďaleký Muránsky hrad láka, no svoj má aj Jelšava. A dokonca nie iba jeden. Ten starší sa už v listine z roku 1299 sa spomína ako spustnutý. Z druhého sa zachovalo pár múrov stratených v lese.

Mesto na európskej gotickej i železnej ceste, to znie hrdo. No papier znesie. Aj úradníci v Bratislave vidia v regióne nevyužitý potenciál na cestovný ruch, všimli si pamiatky i husté lesy. Len o pár strán ďalej hovorí akčný plán o nevyužitej príležitosti na ťažbu. Tak ako teda?

Mestský mesačník generuje dookola – bola vianočná besiedka, rozdala sa potravinová pomoc, dobrovoľní hasiči súťažili, svadba, výsledky oblastných futbalových súťaží. Začarovaný kruh, z ktorého nejde vystúpiť. Depresia. Vitajte v Jelšave.