Denník N

Velitelia si mysleli, že oslobodenie Mikuláša bude jednoduchšie

Armáda pochoduje oslobodeným Mikulášom. (Nízky vojak v strede otočený tvárou je Ján Iľanovský.)
Armáda pochoduje oslobodeným Mikulášom. (Nízky vojak v strede otočený tvárou je Ján Iľanovský.)

Pavel Chrapčiak z Liptovského Mikuláša mal v januári 89 rokov. Jeho kolega brigádny generál Ján Iľanovský bude mať v apríli o štyri roky viac. Bojovníci sedia v generálskej obývačke s uniformou plnou vyznamenaní zavesenou za chrbtom a spomínajú, ako to bolo pri oslobodzovaní Liptovského Svätého Mikuláša.

Generál Iľanovský, kmeňové číslo 6277, číslo padáka PD-6 19091. Všetko má zaznamenané. Príslušník 2. československej samostatnej paradesantnej brigády a inštruktor paradesantného výcviku prežil dukliansku operáciu, boje o Mikuláš a dostal sa s armádou cez Prahu až do Pardubíc.

V duklianskej operácii ho zranili do hlavy, ale keď sa v nemocnici dozvedel, že brigádu presúvajú z frontu na Slovensko, ušiel a pripojil sa k jednotkám. Keď vstúpil do oslobodeného Mikuláša, mal 23 rokov. Major Kučera, komisár partizánskej skupiny Stalin, ho odfotografoval v skupine vojakov pred gymnáziom.

„Najviac si cením vojenský kríž a toto,“ vytiahol spomedzi tridsiatky vyznamenaní to s nápisom za oslobodenie Prahy.

Prieskumník a spravodajca

Ján Iľanovský nebol počas bojov o Mikuláš hocikto. Plnil špeciálne spravodajské úlohy a po vojne patril do protibanderovskej skupiny Matej. Po zajatí legendárneho Volodymyra Ščehylského alias Burlaka a údajnej agentky Ofélie, Oľgy Chanasovej, patril medzi strážcov, ktorí banderovcov prepravili z osady Jánošíkovo do Košíc.

„Nikoho som nesmel počúvať, len Jarka Sedláčka. Bol náčelníkom II. spravodajského oddelenia štábu. Ani ma nezapísal do stavu živených,“ spomínal generál.

Sovieti pri oslobodení Mikuláša.
Sovieti pri oslobodení Mikuláša.

Bol to práve rotmajster Iľanovský, ktorý ešte v januári roku 1945 priniesol skúsenému náčelníkovi štábu zboru a neskoršiemu ministrovi obrany Bohumírovi Lomskému mapy s podrobne zakreslenými nemeckými obrannými pozíciami v Mikuláši.

„Priniesol som len nákresy na ‚pauzáku‘. Mapy, na ktoré sa prikladal, som spálil kvôli bezpečnosti. Lomský ich chytil a skrčil. Hovorím: ‚Preboha, veď tam sú presné záznamy.‘ Boli tam nakreslené zákopy, humná s ukrytou technikou, aj také detaily, ako dvanásť guľometov na každých päťdesiatich metroch,“ opísal situáciu a pokračoval.

„Odpovedal mi: ‚Nerob paniku. Keď sme oslobodili Prešov, Spišskú Novú Ves až po Mikuláš, čo by sme robili s takým krcálkem.‘ Hovorím mu: ‚Dobre, krcálek, ale má dvanásť kilometrov od Poludnice po Baranec.‘ (To bola šírka bojového údolia.) Mal som pocit, že Lomský podcenil, ba priam ignoroval naše informácie.“

Iľanovský
Rotmajster Ján Iľanovský.

Iľanovský okrem zdravotníckeho materiálu a potravín zabezpečil a doručil jednotkám milión dvestotisíc korún, hoci úloha bola 800 tisíc. Aj predseda HSĽS dal 120 tisíc „a čerta vedel, pre koho to je“. V tom čase stál rožok v Mikuláši dvadsať halierov a kilogram chleba okolo dvoch korún.

„Tisícku som dostal za odmenu.“ Bankovku má dodnes odloženú.

Mikuláš oslobodili dva razy

Velenie armády si myslelo, že oslobodenie „takového krcálku“ ako Mikuláš bude jednoduchšie a na konci januára už budú mať aj Ružomberok.  Prvý raz vošli do mesta jednotky Svobodovho 1. československého armádneho zboru a Sovieti až 3. marca roku 1945, ale nie posledný. O Mikuláš prišli a druhý raz pochodovali ulicami až o ďalší mesiac a jeden deň.

Nikto presne nevie, koľko vojakov zahynulo v bojoch o mesto. V dobových dokumentoch sú čísla, ale tie presnejšie sú v prílohách, ktoré sa stratili. Navyše hlásenia sa robili raz za mesiac a uvádzali straty. Straty sú mŕtvi, zranení, zajatí aj nezvestní. Všetkých dohromady ich bolo 4563.

Počas dvoch mesiacov zahynulo podľa odhadov od 770 do vyše 900 Čechoslovákov. „Sovietskych, to vie len Pán Boh,“ dodali pamätníci. Iľanovský neskôr povedal, že po vojne exhumovali a neskôr previezli na cintorín Bôrik do Žiliny 824 sovietskych vojakov.

Presné počty padlých a ich rozdelenie na československých a sovietskych problematizujú aj povojnové exhumácie lokálnych pohrebísk. Hroby označené krížmi v azbuke na rôznych miestach v okolí Mikuláša exhumovali civilisti, ktorí neovládali azbuku, takže aj tu mohlo dôjsť k nepresnostiam.

V osemnástke išiel bojovať

Pavel Chrapčiak bojoval v SNP a až do oslobodenia mesta. Osemnásťročný chlapec dovtedy pracoval v brašnárstve. Keď Nemci začali brať chlapov na kopanie zákopov na priľahlých kopcoch, odchádzal k partizánom.

P. Chrapciak
P. Chrapčiak.

„Keď som prichádzal do Mikuláša, obecný sluha už bubnoval štatárium, zákaz vychádzania – od ôsmej večer do šiestej rána nikto nesmel vychádzať von,“ spomína Chrapčiak.

Armáda v tom čase bola už pri Okoličnom, teda asi tri kilometre od stredu mesta. Mikuláš oslobodili prvý raz 3. marca 1945.

„Oslobodili Poprad, vedeli sme, že čoskoro bude aj Mikuláš. Najprv sovietska armáda a 1. československý armádny zbor oslobodili Okoličné. Do jedenásteho marca bojovali v uliciach Mikuláša,“ hovorí.

Mikuláš mali oslobodiť v januári

Historik Vaněk desiatky rokov strávil štúdiom v archívoch a snaží sa poodhaliť neznáme fakty, známe analyzovať a dať ich do súvislostí.

Front sa pri Mikuláši zastavil na dlhé mesiace. Prečo? Hlavnými smermi útoku Červenej armády boli Varšava – Berlín a Budapešť – Viedeň. Slovensko bol len pomocný smer.

Vojaci v Mikuláši.
Vojaci v Mikuláši.

„Nebolo letectvo, tanky, zásobovacie trasy boli dlhé, navyše sa začínala ostravská operácia a toto bol len operačný úder, aby odpútali sily od Ostravy,“ myslí si historik. Československé jednotky mali prenasledovať ustupujúcich Nemcov. Podľa operačných plánov mali 30. januára oslobodiť Mikuláš a o deň neskôr Ružomberok.

„Bojová úloha svedčí o tom, že velenie zboru nepoznalo situáciu pred sebou,“ hovorí historik. Nemci vybudovali efektívne obranné postavenia na výšinách pri Liptovskom Mikuláši veľmi rýchlo. Za tri dni stáli zákopy, bunkre aj dva až tri rady mínových polí.

Československým jednotkám chýbali informácie o nepriateľovi pre nedostatok prieskumníkov. Po opakovaných neúspešných útokoch bola situácia skutočne zlá. Ludvík Svoboda a veliteľ Ján Satorie vydali rozkaz vziať zajatca – jazyka za každú cenu. Úspešní mali byť povýšení o jeden stupeň a čakala ich jednorazová mimoriadna odmena tri litre vodky a tristo cigariet.

Iľanovský so Svobodovou dcérou Zoe.
Generál Iľanovský so Svobodovou dcérou Zoe.

Mesto udržali iba týždeň

Historické fakty rozbíjajú zjednodušenú predstavu o oslobodení mesta: zaútočili, vytlačili nepriateľa, vstúpili do mesta ulicami lemovanými ľuďmi so zástavkami a kvetmi a pokračovali v oslobodzovaní Slovenska.

Liptovský Mikuláš bol takmer vyľudnený po evakuáciách. Spomína si na to aj generál Iľanovský. Oslobodzujúce jednotky držali v marci najmä stred mesta, o okolie bojovali so striedavými úspechmi a neúspechmi vyše týždeň.

Rozhodujúci moment pre udržanie mesta proti dobre vyzbrojeným Nemcom boli výšiny Nicovô a Háj, ktoré sa nepriateľovi podarilo obsadiť.

„Musíte sa tam ísť pozrieť, aby ste pochopili, o čom hovoríme. Všetko bolo zamínované v dvoch radoch. Na Háji mali päť ťažkých guľometov a mohli ostreľovať. Vojaci sa museli plaziť – keď vystrčili hlavu, strieľali,“ povedal Pavel Chrapčiak.

Na Háj a Nicovô sa dá vyjsť autom po ceste, ktorú vybudovali pre vojenský cintorín. Oldřich Vaněk ukazuje z kopca na lúky pod sebou a na mesto, v ktorom by ste pomocou lepšieho ďalekohľadu rozoznali, čo majú ľudia v uliciach oblečené.

„Tu, kde stojíme, Nemci vybudovali kvalitnú obranu. Predstavte si, že je zima, sneh a na ňom sa pohybujú čierne body. Odtiaľto mali smery útokov, aj Mikuláš, ako na dlani,“ ukazoval na údolie okolo seba.

O strate mesta existujú rôzne verzie, ale aj mýty a dohady. Jeden variant hovorí o zlej koordinácii československých a sovietskych vojsk aj o slabom výcviku a výzbroji jednotiek, ktoré nedokázali čeliť dobre vyzbrojeným Nemcom.

Zničené Iľanovo.
Zničené Iľanovo.

„Sovietskych vojakov mali na obranných pozíciách vystriedať naši. Niektoré jednotky však odišli skôr, takže niektoré úseky neodovzdali vôbec. Do toho útočili na mesto Nemci. Železničná stanica počas jedného dňa desaťkrát zmenila držiteľa,“ hovorí historik.

Keď veliteľ 1. pešej roty Adolf Černý spomínal na boje o Liptovský Mikuláš z desiateho až jedenásteho marca, hovoril o tom, že od sovietskych vojakov neprevzali všetky úseky a v meste zostali sami.

Údaje Červeného kríža neskôr sumarizovali straty v týchto dvoch dňoch. V meste padlo 28 sovietskych, vyše sto československých vojakov a 27 civilistov.

„Nikto nevedel, kde je nepriateľ a čo je naše. Veľa vojakov nemalo skúsenosti a absolvovali len základný výcvik… Šírila sa panika a poplašné správy o útoku Nemcov. Nariadili ústup z Mikuláša,“ povedal Černý.

Od oslobodenia mesta 3. do 11. marca stratili naše jednotky takmer 2100 ľudí. Do dobytého Liptovského Mikuláša prišiel na tri dni aj minister vnútra Alexander Mach. Propagandisti zo Slováka a Gardistu šírili informácie o boľševickom drancovaní, znásilňovaní a odvlečení ľudí na neznáme miesta.

Vaněk si myslí, že pravdepodobne tu vznikol mýtus o tom, že mesto padlo preto, lebo sovietski a československí vojaci sa masovo opíjali v mikulášskej likérke. Vyvracajú to Vaněk aj Chrapčiak.

„Nemožno vylúčiť, že niektorá jednotka sa k časti uskladneného liehu skutočne dostala – podľa historických dokumentov tam boli aj po vytlačení Nemcov z mesta stále uskladnené tisícky hektolitrov. Príčiny straty mesta však boli čisto vojenské,“ hovorí historik.

Kapitánka Emília Kyselová povedala, že Rusi sa v Mikuláši dostali k alkoholu, „trochu sa napili a strieľali“.

Vaněk tvrdí, že ľudská pamäť je nespoľahlivá, a dokladá to denníkom jedného z obyvateľov domu na námestí. Ten si za január poznačil, že námestím sa hrnuli tetky, dievky, chlapi i ženy s vedrami, z ktorých vojaci rozdávali lieh. V tom čase v meste neboli sovietski ani československí vojaci.

Nemci opustili Mikuláš

Útok na Liptovský Mikuláš sa začal tridsiateho marca. Mesto druhý raz oslobodili po ťažkých bojoch v okolí 4. apríla 1945. Československé jednotky zistili, že divízia nemeckých granátnikov v noci opustila mesto a stiahla sa k Ružomberku, pretože im hrozilo obkľúčenie. Osloboditelia vošli do vyľudneného Mikuláša.

Adam Kriško z Iľanova si posledné dni pobytu Nemcov zapísal do denníka. Druhého apríla si poznačil, že večer počul o plánovanom odchode Nemcov, lebo im hrozí obkľúčenie. Na druhý deň už zapísal, že odišlo vojsko, vozy, tanky aj kanóny.

„Naostatok nám chceli zobrať aj poslednú kravu…“

Kriško vstal ráno 4. apríla a nevidel ani jedného Nemca. O pár hodín sledoval Rusov, ako sa hrnú spoza vrchu.

Generál Iľanovský spomína, že tri hodiny po vstupe do Mikuláša pochodovali ďalej. Už vtedy sa vzájomne ubezpečovali, že o chvíľu budú takto pochodovať Prahou. A v máji aj pochodovali.

Mikuláš pri Vrbici

Boje o Liptovský Mikuláš patria medzi najťažšie v histórii oslobodzovania Slovenska. Niektorí ich prirovnávajú k bojom pri Dukle. Napriek tomu vždy zostávali v tieni, napríklad bratislavských osláv oslobodenia.

„Bratislava je hlavné mesto,“ zdôvodnil historik Oldřich Vaněk, ktorý sa oslobodením Liptovského Mikuláša zaoberá 30 rokov.

Exhumácia padlých.
Exhumácia padlých.

Vaněk hovorí, že Moskva akosi zabudla „jasať“ po oslobodení Mikuláša, hoci oslavovala aj menšie mestá. Pravdepodobne to spôsobili geografické neznalosti.

„V sovietskych hláseniach je, že armáda oslobodila Liptovský Mikuláš pri Vrbici,“ zasmial sa, pretože Vrbica je časť Mikuláša. Jedným dychom však dodáva, že každé porovnávanie je relatívne a najmä: nie sú to ligové tabuľky.

„Aj o Polom boli strašné boje,“ dodáva. „Ani mi Polom nespomínaj. Tam ma zranili,“ zasmial sa generál Iľanovský.

Bojovník ukazuje jazvy po zraneniach a ku každej si prikladá veľké kovové úlomky, ktoré mu vytiahli z tela. Na nohy, na ruky, hlavu… Pod lakťom má viditeľnú priehlbinu a dlhú jazvu. Ruku mu chceli amputovať, ale zachránila ho mladá sovietska ošetrovateľka. Črepiny si uložil do vitríny spolu s ďalšími desiatkami vyznamenaní, ktoré sa na uniformu nezmestili.

Historik: Rusko neviňme, Poľsko sme napadli s Nemeckom prví

Slovensko

Teraz najčítanejšie