Uspávanku premenila na nočnú moru a vystrašila už úvodom

Dôverovali jej, spoliehali sa a ona ich zradila. Pripravila ich o celý svet takou silou, s akou by do Zeme vrazil meteorit. Nie je v tom nič viac a pritom je tým vyjadrené všetko, podobne ako na prvých dvoch stranách útleho románu od Leily Slimani s názvom Uspávanka (vyd. Inaque 2017).

Tie opisujú príšernú scénu, ktorú mnohí ani nezvládnu dočítať. Nie každý si dokáže predstaviť hrôzu, ktorá sa ukrýva za prvými troma slovami: „Bábätko je mŕtve.“ A to je len začiatok, pretože autorka marockého pôvodu v prvej kapitole predstaví zdevastovaný byt, zlomenú matku a vystrašených policajtov. Je to bezcitný úvod, ktorý je vlastne záverom.

Kniha je pritom inšpirovaná skutočnou udalosťou, ktorá sa v roku 2012 odohrala v New Yorku. Pestúnku z Dominikánskej republiky odsúdili za vraždu dvoch detí, o ktoré sa starala.

Slimani tiež vychádzala z vlastnej skúsenosti, keďže detstvo v Maroku prežila po boku pestúnok.

„Keď som mala sedem alebo osem rokov, veľmi som vnímala ich zvláštne postavenie, ktoré u nás mali,“ povedala vlani pre New York Times, keď za román získala prestížnu Goncourtovu cenu. „Boli to ženy, ktoré sme na jednej strane ľúbili ako mamy, a na druhej strane boli pre nás cudzinky. Vždy ma rozcitlivela ich zvláštna pozícia, niekedy pre ich poníženie, ktorým si mohli prejsť.“

Slimani čitateľa úvodom šokuje akoby ho chcela pripraviť na to najhoršie. Avšak to má už po pár stránkach za sebou. Príbeh, ktorý sa postupne odvíja až k záverečnej scéne v úvode, je totiž často nudný a hlavné postavy sú neznáme. A potom je tu otázka, či by bol román rovnako zaujímavý, aj keby sme si úvodnú scénu odmysleli.

Umberto Eco vo svojej knihe Od hlúposti k šialenstvu píše, že vo svete sa už stalo celkom bežným, že relácie, ktoré nahliadajú do súkromia ľudí a prinášajú tie najstrašnejšie príbehy, patria medzi najsledovanejšie. Potvrdzuje to aj Uspávanka – vo Francúzsku sa z nej rýchlo stal bestseller s viac ako 76-tisíc predanými kópiami.

Milovala cudzie deti

Úvodná scéna príbehu vyvoláva zdesenie. Slimani totiž do detailov opisuje zverstvo ženy, ktorá sa mala postarať o dve deti a namiesto toho ich zabila. Nie je to však spoiler, keďže to podstatnejšie sa ukrýva medzi prvými a poslednými stranami.

Volala sa Louise a bola prototypom nešťastnice. Vydala sa za egoistického a zlomyseľného muža, ktorý bol navyše cholerik. Všetkým závidel úspech, no o ten svoj sa veľmi nestaral. Vyžíval sa v pádoch iných a namiesto hľadania práce sedel pred televízorom a vymýšľal si problémy.

Zvláštna však bola aj samotná Louise. Mala totiž radšej cudzie deti ako vlastnú dcéru. Hanbila sa za jej vystupovanie, postavu, hlučný smiech a keď bez slova odišla, Louise sa uľavilo. Zostal jej tak dostatok času na svoju prácu, ktorá bola jej záľubou. Milovala deti, ktoré boli od nej závislé. A milovala rodiny, do ktorých sa pomaly vkradla a naplnila ich svojou starostlivosťou a  prítomnosťou.

Vybrali si ju aj manželia Paul a Myriam. O to horšie bolo, že ju potrebovali na to, aby sa ich manželstvo nerozpadlo a sny spred narodenia detí sa konečne naplnili. Paul a Myriam zostali Louise očarení, bola ideálna pestúnka, ktorá sa chopila práce bez toho, aby ju o to žiadali. Okrem detí sa starala o domácnosť – varila, upratovala, prala. Premenila ich dusivý a stiesnený byt na pokojný a presvetlený priestor.

„Pôsobí neotrasiteľne. Má pohľad ženy, ktorá všetko pochopí a odpustí. Jej tvár pripomína pokojné more, v ktorom by nikto nečakal hlbiny.“

Viac sa mýliť nemohli. Okrem toho, že si bez problémov získala deti, prebrala na seba všetku zodpovednosť a bola čoraz nenahraditeľnejšia. Louise sa stala súčasťou ich života, aj keď sa niekedy správala zvláštne a nepochopiteľne.

Zobrala si na plecia celý ich svet, ktorý sa v jednej chvíli mohol úplne zrútiť. Stačilo len, aby neprišla. Louise však prichádzala každé ráno, aj vtedy, keď nemusela. Nasadla na parížske metro a počítala minúty, ktoré ju vzďaľovali od jej zatuchnutej izby a približovali k tomu krásnemu bytu – jej novému domovu.

Práve odlišnosť medzi manželmi a ich pestúnkou je na príbehu najzaujímavejšia. Kým Louise pochádza z nižšej sociálnej vrstvy a nemá takmer žiadne vzdelanie, Paul a Myriam skončili parížske univerzity, kúpili si byt a zarábali toľko, že dovolenku mohli zaplatiť aj pestúnke. A kým Louise sa starala o deti, Myriam a Paul trávili čas s priateľmi pri večeri, ktorú im pripravila.

V Paríži nie sú len zamilované páry

Podobne zaujímavo píše Slimani o Paríži. Opisy francúzskej metropoly vmiešava do textu nenápadne. Sem-tam sa mihne nejaký žobrák, inde sa objaví bezdomovec, ktorý vykonáva potrebu na ulici. Paríž totiž nie sú len zamilované dvojice pri Seine.

„V zimné odpoludnia sú parky plné tulákov, žobrákov, nezamestnaných a starých, chorých, zblúdilých, neistých. Tých, čo nepracujú, tých, čo nič neprodukujú. Tých, čo nezarábajú. Na jar sa, samozrejme, vrátia zamilovaní, tajní milenci si nájdu domov pod lipami, v zakvitnutých výklenkoch, turisti si fotia sochy. V zime je to úplne inak.“

Slimani sa vo svojej druhej knihe venuje aj xenofóbii a rasizmu vo francúzskej spoločnosti. Ako prisťahovalkyňa z Maroka to možno poznala aj z druhej strany. Opisuje rodičov, ktorí si pestúnky nevyberajú podľa ich skúseností, ale podľa pôvodu. Niektorí majú totiž strach, že ich deti začnú hovoriť po arabsky.

Multikulturalizmus je však spojený s Francúzskom a mnohé deti si s výchovou osvojujú rodnú reč pestúnky. Matky sa zas medzitým naučia variť nové exotické jedlá z kuchárskych kníh nových pomocníčok.

„Okolo toboganu a pieskoviska sa ozýva jazyk baoulé, dioula, arabčina a hindčina, ľúbostné vety sú vyslovené po filipínsky alebo po rusky. Jazyky z celého sveta prenikajú do bľabotania detí, ktoré niečo pochytia a rodičia ich to potom donútia opakovať. ,Hovorí po arabsky, fakt, počúvaj.ʻ Postupne deti zabudnú, a keď zmizne tvár a hlas pestúnky, už si nikto doma nespomenie, ako sa povie ,mamaʻ v lingalčine či na názvy exotických jedál, ktoré táto milá pestúnka varievala. ,To ragú, ako sa to volalo?ʻ“

Hoci je štýl Leily Slimani plynulý a krátke úderné vety striedajú dlhšie opisné, pozornejšieho čitateľa môže zabrzdiť niekoľko preklepov a gramatických chýb. Text by si preto zaslúžil lepšieho editora.

Boľavé materstvo

A ešte to najhlavnejšie – materstvo. To doviedlo manželstvo Myriam a Paula do krízy a bolo dôvodom na zamestnanie pestúnky. Pre starostlivosť o deti totiž Myriam stratila sebavedomie a opustila sa. Už nie je pre Paula taká krásna ako na začiatku, už je len tieň tej, ktorú si bral.

„Miluje Paula, ale jeho telo je zaťažené spomienkami. Keď do nej vniká, preniká do jej tela matky, jej ťažkého brucha, kde z jeho spermií vyrástli deti. Členitého zvlneného brucha, kde sa zabývali, kde sa rozvinuli do toľkých starostí a radostí. (…) Mala pocit, že je to nespravodlivé, strašne frustrujúce. Uvedomila si, že už nikdy nebude môcť žiť bez pocitu neúplnosti, že stále bude mať pocit, že všetko robí nesprávne, že musí svoj život obetovať iným.“

Matky sú pre Slimani ženami s prázdnym pohľadom, ktoré na lavičke cítia váhu svojho ochabnutého brucha. Materstvo je pre nich poslaním, ale zároveň s ním získavajú aj telo plné bolesti, ktoré cítiť kyslastým mliekom a krvou. Nie je to príjemný pohľad, ale preto sú tú pestúnky, ochotné pomôcť a zastúpiť inú ženu tam, kde zlyháva.

Louise sa svojej úlohy v domácnosti ujala znamenite a hoci miestami vyvolávala obavy, k upokojeniu rodičov poslúžilo najoptimistickejšie vysvetlenie.

„Samozrejme, stačilo by to ukončiť, skončiť presne tam. Ale Louise má kľúče od bytu, vie všetko, do ich života prenikla tak hlboko, že pôsobí nemožne vylúčiť ju z neho. Odoženú ju a vráti sa. Rozlúčia sa a bude klopať na dvere, aj tak vojde, bude hrozivá ako zradená milenka.“

Čo bolo príčinou?

Áno, je to tragický príbeh, to prezradí už spomenutá prvá veta. Ale medzitým nám autorka predstavuje tradičnú francúzsku domácnosť, ktorú ovládne pestúnka. Manipuluje deti, snaží sa aj buržoáznych rodičov, ale okrem toho sa o postavách nedozvieme nič. Podarilo sa im splniť si svoje sny, ale je to dosť to na to, aby sme ich pochopili?

A nakoniec, čo bolo príčinou toho strašného zločinu z prvých strán? Autorka sa síce snažila aspoň o nejaké zdôvodnenie, ale to pre takú dokonale opísanú vraždu nestačí. Napriek sľubovanej dráme z úvodnej scény tak zostal príbeh len obrazom bežnej manželskej krízy, do ktorej sa vkradla zvláštna pestúnka.