Denník N

Ako sme sa postavili k sochám: Symboly zločinov a trest pre umelcov

Ľuboš Lorenz odstránil z pomníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach kosáky a kladivá z preglejky. Tri noci za to strávil vo väzení. . Foto - TASR
Ľuboš Lorenz odstránil z pomníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach kosáky a kladivá z preglejky. Tri noci za to strávil vo väzení. . Foto – TASR

Od pádu komunistického režimu ubehlo už takmer 28 rokov, ale Slovensko stále rieši otázku, čo s jeho symbolmi. Ľuboš Lorenz sa preto dostal až do väzby.

Mnohé komunistické symboly padli už krátko po revolúcii, tie menej významné sa udržali dodnes a zopár ďalších pripomienok komunistickej minulosti vzniklo. Ich existencia a osádzanie polícii neprekáža, keď však výtvarník Ľuboš Lorenz odstránil z pamätníka druhej svetovej vojny v Košiciach kosáky a kladivá, hneď z toho bola väzba.

Neboli to ani pôvodné symboly, tie už predtým niekto ukradol. Nebol to ani Lorenzov prvý pokus upozorniť radikálnym gestom na našu komunistickú minulosť a jej druhý život. A nebolo to ani prvýkrát, čo tento človek za svoj čin symbolicky zaplatil.

Ale nech už ho považujeme za idealistu alebo exhibicionistu, prvýkrát sedel vo väzbe za niečo, čo podľa všetkého trestným činom nie je. Naopak, kosák a kladivo sú symbolmi totalitného režimu, ktorý sme pred vyše štvrťstoročím odmietli a ktorý naše zákony považujú za protiprávny.

Na druhej strane však stojí nie celkom zanedbateľný argument, že tieto symboly boli tiež symbolmi armády, ktorá v druhej svetovej vojne oslobodzovala aj Slovensko od fašizmu.

A aby to bolo ešte komplikovanejšie, do tretice treba dodať, že toto oslobodzovanie zároveň výrazne pomáhalo tomu, aby jednu totalitu rýchlo nahradila druhá, i keď vtedajšie Československo si komunistickú vládu zvolilo aj dobrovoľne.

Symboly útlaku nie sú naším špecifikom

Nie je to však nijaká výnimočná situácia, ktorá sa týka len Slovenska. Problémy so symbolmi starých režimov majú aj iné postkomunistické krajiny alebo dokonca aj krajiny, ktoré o komunizmus ani nezavadili.

Na Ukrajine ohlásili, že odstránili už všetky sochy Leninov. foto – tasr/ap

Príkladom tých prvých je Ukrajina, kde v posledných rokoch strhli viac ako tisícku sôch prvého sovietskeho diktátora Vladimira Iľjiča Lenina. Sovietsky zväz sa rozpadol už koncom roku 1991, no jeho pripomienky tam vydržali aj napriek obrovským stratám na ľudských životoch, ktoré tomuto národu spôsobil komunistický režim, až dodnes. Až Majdan a ruská invázia a okupácia ukrajinských území pohli tamojšiu politickú reprezentáciu a obyvateľstvo k tomu, aby urobili to, s čím sme sa my do veľkej miery vyrovnali už krátko po roku 1989.

Svoju symbolickú kauzu má však aj Nemecko, a to ani nie jeho bývalá komunistická časť. V máji sa vojenská univerzita v Hamburgu rozhodla zvesiť fotografiu bývalého sociálnodemokratického kancelára Helmuta Schmidta, ktorého meno škola nesie, pretože na fotke mal oblečenú uniformu Wehrmachtu. Nanešťastie, jedinú, akú kedy nosil.

Veľmi sporné pamätníky svojej totalitnej minulosti majú v Španielsku i v Japonsku. Valle de los Caídos – Údolie padlých, je komplex, ktorý nechal v blízkosti Madridu vybudovať diktátor Francisco Franco na pripomienku obetí občianskej vojny z rokov 1936 – 1939. No pripomínajú sa tu len obete vtedajšej víťaznej strany, kým mnohí potomkovia republikánov dodnes nevedia, kde sú hroby ich predkov a proti Údoliu padlých protestujú.

Japonská svätyňa Jasukuni venovaná všetkým vyše dvom miliónom ľudí, čo padli v druhej svetovej vojne za cisára Hirohita a jeho krvilačných generálov, vyvoláva vášne skôr v zahraničí. Vždy, keď sa do nej odváži nejaký japonský politik, s odvolaním sa na vojnové zločiny sa ohlásia krajiny južnej a východnej Ázie, ktoré Japonci okupovali.

Najnovšie vyvolávajú aj v USA spory sochy a vlajky pripomínajúce Konfederáciu a občiansku vojnu. Kým ešte v deväťdesiatych rokoch Bill Clinton a Al Gore bez problémov viedli predvolebnú kampaň aj s konfederačnou vlajkou, dnes sa z nej aj vinou Trumpa a vlny bieleho nacionalizmu stal pre mnohých neprijateľný symbol, nech už v ich meste viala aj predchádzajúcich stopäťdesiat rokov.

Tento stručný výpočet neznamená, že naše kosáky a kladivá či busty predstaviteľov komunistického či fašistického režimu nie sú problém. Naopak. Je to však pripomienka, že symboly útlaku dokážu pretrvať aj desaťročia, často zostávajú nepovšimnuté a sproblematizovať ich či upozorniť na ne dokáže až nejaký viac či menej radikálny čin či udalosť, ktorý s nimi môže súvisieť len okrajovo.

Pod červenou hviezdou

Ale späť na Slovensko, ktoré bolo pre zmeny politických režimov a štátnych útvarov v uplynulom storočí eldorádom obrazoborcov a staviteľov nových oficiálnych symbolov.

Začalo sa to už po prvej svetovej vojne a vzniku prvej Československej republiky, keď z našich miest a obcí začali miznúť maďarskí turulovia, stĺpy vztýčené na oslavu tisícročia od príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, sochy Márie Terézie a vôbec všetky pripomienky bývalej monarchie, ktoré rýchlo nahrádzali Štefánikove busty, Masarykove školy, Štúrove ulice a námestia a štátne znaky s českým levom so slovenským dvojkrížom na hrudi.

O dvadsať rokov neskôr začali miznúť Masarykovia a k Štefánikom pribúdali Hlinkovia a neskôr dokonca Hitlerovia. O ďalších sedem rokov, po skončení druhej svetovej vojny, to všetko putovalo v lepšom prípade do depozitu, v horšom do šrotu. Zostali tu maximálne štúrovci, dostatočne dlho mŕtvi a dostatočne politicky znesiteľní na to, aby ich niekto odstraňoval.

Stalinova socha na Námestí SNP. foto – tasr

Najtesanejšou historickou udalosťou sa už čoskoro stalo Slovenské národné povstanie, ktorého skutočnú podobu však zakrývala hypertrofovaná úloha Komunistickej strany Slovenska. Tá si začala krajinu symbolicky značkovať sochami Lenina, Josifa Stalina, Klementa Gottwalda i mnohých iných nižšie postavených činiteľov.

A nielen to. Už krátko po komunistickom prevrate v roku 1948 došlo na pokyn povereníka vnútra Daniela Okáliho k premenovaniu šiestich stoviek miest a obcí. Na juhu boli maďarské názvy často nahrádzané slovenskými ekvivalentmi či názvami odvodenými od mien slovenských dejateľov, vo zvyšku krajiny mizli z názvov najmä svätí.

Zmena symboliky bola zavŕšená v roku 1960, keď nová ústava vyhlásila, že sme už konečne vybudovali socializmus. Názov krajiny sa zmenil na Československú socialistickú republiku, levovi v štátnom znaku pribudla nad hlavou červená hviezda a namiesto dvojkríža mu na hrudi začala pod Kriváňom plápolať partizánska vatra.

Pamätníkov druhej svetovej vojny síce nebolo toľko ako pripomienok prvej svetovej vojny, ktoré možno dodnes nájsť takmer na každom cintoríne, boli však o dosť veľkolepejšie a oveľa lepšie umiestnené – či už v Bratislave, v Banskej Bystrici, v Prešove, v Košiciach i všelikde inde.

A nad tým všetkým i nad školami, úradmi i podnikmi pribudli červené hviezdy a kosáky s kladivami – teda symboly spojenia robotníckej a roľníckej triedy, symboly komunistickej ideológie, symboly Sovietskeho zväzu, s ktorým sme boli spojení na večné časy a nikdy inak, symboly, pod ktorými bojovali sovietski vojaci, čo nás v rokoch 1944 a 1945 oslobodzovali od jednej totality a zároveň prinášali novú. A ešte treba dodať, že to boli vojaci, ktorých nasledovníci nás pod tými istými symbolmi od roku 1968 do roku 1991 údajne zachraňovali pred kontrarevolúciou, no v skutočnosti nás len okupovali.

(Takmer) všetko ide preč

Niet divu, že s pádom komunistického režimu prišla aj ďalšia vlna strhávania starých symbolov a ich nahrádzania novými či staronovými. Z vlajky sme síce nemuseli vystrihovať znak z čias komunizmu, ako to koncom decembra 1989 robili rumunskí demonštranti. A ani zo štátnej hymny sme nevyhodili celý text, ako to pre istotu urobili Rusi. Ale zmena prichádzala rýchlo a bola dostatočne rozsiahla, aby o našom rozchode s minulosťou nemohlo byť pochýb.

Najviditeľnejšie bolo odstraňovanie najviditeľnejších pamätníkov komunistickej ideológie a praxe – trebárs Gottwalda a jeho perepúte či príslušníka Ľudových milícií v Bratislave alebo obrovskej Leninovej hlavy v Žiline. A k tomu padali budovateľské nápisy, hviezdy, kosáky a kladivá.

Ešte začiatkom roku 1990 sa na jednu symbolickú akciu odhodlal prezident Václav Havel, ktorý vo Federálnom zhromaždení nečakane požadoval zmenu štátneho znaku i názvu republiky.

Nechtiac tým vyvolal takzvanú pomlčkovú vojnu, ale o tom, že sa aj takto majú odstrániť odvolávky na socializmus, nepochyboval s výnimkou zarytých komunistov azda nikto.

Niektoré obce sa po roku 1989 vrátili k pôvodným názvom. Z depozitov sa znovu začali vracať Štefánikovia, Hlinkovi pribúdali ulice, po smrti hlavy obrodného procesu v strane a spoločnosti Alexandra Dubčeka sme si začali pripomínať jeho i niektoré iné násilím zapudené postavy našej histórie.

Popritom sa však niekde kyvadlo zhuplo až tak ďaleko, že si časť spoločnosti začala spomínať aj na predstaviteľov fašistického režimu, čoho prvou a určujúcou pripomienkou bolo odhalenie pamätnej tabule prezidentovi vojnového štátu Jozefovi Tisovi v Bánovciach nad Bebravou.

Tiso už nie, Stalin ešte áno

Všetko toto boli do veľkej miery spontánne rozhodnutia jednotlivcov, spolkov a nižších úradov, ktoré sa takto rozhodli rozísť sa s minulosťou. Na mnohých miestach z toho istého dôvodu vyrástli aj pamätníky obetiam komunistickej justície, Štátnej bezpečnosti či pohraničníkov.

No v roku 1996 sa do veci vložil aj slovenský parlament, ktorý v zákone komunistické symboly označil za protiprávne. Lenže všetko to bolo len akoby. A tak sme v čase, keď sme aproximovali naše právo k právu Európskej únie, no praktickými krokmi sme sa od členstva skôr vzďaľovali, tiež vyhlásili komunistický a fašistický režim a ich symboly za protiprávne, no v praxi sme ich až tak vážne nezatracovali. Teda minimálne tie komunistické, ktoré sa nám javili a stále javia ako prijateľnejšie.

Slovenská národná galéria lákala na výstavu sochou Stalina. foto – tasr

Keď napríklad v roku 2002 vstúpila do parlamentu Komunistická strana Slovenska, nevyvolalo to ani zďaleka takú ostrú a zdesenú reakciu, ako keď do Národnej rady vpochodovali obdivovatelia vojnovej Slovenskej republiky.

Keď premiér Robert Fico opakovane hovoril vety typu, že sa nikto (!) nemusí hanbiť za to, ako žil pred rokom 1989, nevyvolalo to ani zďaleka také odsúdenie, ako keď si arcibiskup Ján Sokoli pochvaľoval vojnovú životnú úroveň, takú odlišnú od okolitých krajín.

Keď návštevníkov Slovenskej národnej galérie vítala socha Stalina v nadživotnej veľkosti, ozvalo sa zopár hlasov proti, diktátorovi zafarbili ruky červenou, ale galéria to prežila bez väčšej ujmy.

Dá sa tomu rozumieť, i keď nie súhlasiť – komunistický režim skončil na rozdiel od toho fašistického dávno po svojej najbrutálnejšej fáze a mnohí si z neho pamätajú najmä drobné ústrky, obmedzenia a „len“ pokazené životy a nie vyslanie 70-tisíc ľudí do vyhladzovacích táborov a režim, ktorý bol do konca Hitlerovým spojencom, a proti ktorému povstala značná časť národa.

Problém nie je vo výtvarníkoch

Čo sa týka trestnoprávnej roviny totalitnej symboliky, štát, konkrétne polícia, prokuratúra a súdy, sa zaoberá skôr fašistickými a nacistickými insígniami, uniformami či numerológiou, a aj to dosť nedôsledne.

Verejnú debatu viac strhnú časovo a miestne obmedzené bitky o tabule a sochy. Ďurčanského busta v Rajci, „panteón“ na cintoríne v Čakajovciach, Biľakov pamätník v Krajnej Bystrej, zamýšľaná Husákova tabuľa v bratislavskej Dúbravke – všade išlo najmä o spor miestnych s aktivistami, ktorým sa ich nevkus nepáčil. A aj keď zasiahla polícia, ani objednávateľa, ani toho, kto chcel dielo poškodiť, doteraz nedala do väzby. Najnovší Lorenzov prípad je preto výnimočný.

Štát na jednej strane hovorí, že je tu niečo, čo nemožno v demokracii tolerovať, pretože ide o propagáciu hnutí potláčajúcich práva, ktoré si demokratický štát váži. Vieme, že to nerobí tak drasticky, ako sa k tomu nedávno odhodlal ukrajinský či poľský štát, ale má to napísané v zákone, ktorý platí.

Na druhej strane vidíme, že štát svoj zákon nevynucuje dôsledne, občas dokonca vôbec. A teraz sa ukázalo, že minimálne jeden jeho orgán netrestá za totalitný symbol. Naopak, trestá človeka, čo tento symbol odstránil, využívajúc pritom zákon, ktorý mal trestať skôr futbalových chuligánov, no k nim je veľakrát tolerantnejší, ako bol k Lorenzovi.

I keď sa niekomu akcie Ľuboša Lorenza a Petra Kalmusa nemusia páčiť, považuje ich za teatrálnych exhibicionistov, ktorí sa len snažia pritiahnuť na seba pozornosť, základný problém určite nie je vo výtvarníkoch. Ten prvý spočíva v tom, že štát nedodržuje vlastný zákon. Ten sa však dodržovať musí, alebo ho treba zmeniť. Druhý problém je v miestnej polícii a v okresnej prokuratúre, ktoré konali nad rámec či skôr proti zákonu. A v tom prípade musia teraz konať ich nadriadení.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Teraz najčítanejšie