Denník N

Politici vytvorili okolo schránok dobre zorganizovaný chaos – a vyhovuje im

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Nadácia Zastavme korupciu spracovala analýzu toho, ako sa vyvíjali postoje politických strán k protischránkovej legislatíve. Vyplýva z nej, že na úrovni vlády a parlamentnej väčšiny k serióznemu pokusu o riešenie problému zatiaľ ešte nedošlo.

Autor pracuje v Nadácii Zastavme korupciu

Z témy schránkových firiem urobil politickú agendu predseda Smeru. Na začiatku volebného roku 2010 – napriek tomu, že jeho vláda mala za sebou viaceré kauzy s firmami tohto druhu – zaútočil práve cez schránkové firmy na SDKÚ.

Palica na SDKÚ

Robert Fico na dvoch mimoriadnych tlačovkách vysvetľoval, čo je pravým účelom schránkových spoločností – že majú skryť pokútne transakcie a ich reálnych aktérov pred zrakmi verejnosti. V januári 2010 hovoril o Slovensku ako o prvej krajine, kde sa preukázalo, že „na politickej scéne je strana, ktorá dvakrát riadila vládu a ktorá s vysokou pravdepodobnosťou prala špinavé peniaze cez fiktívne firmy v daňových rajoch a cez účty v zahraničných bankách“. Čím, samozrejme, myslel stranu Mikuláša Dzurindu.

On sám niekoľko mesiacov predtým o spoločnosti Ibertax, známej z kauzy mýtneho tendra, hovoril, že „štát v súčasnosti nemá právo skúmať, kto stojí za spoločnosťami prihlásenými do tendrov“. Pritom rozdiel medzi spoločnosťami zapletenými do financovania SDKÚ, o ktorých si ako premiér zistil všetko, a spoločnosťami, aké sa objavovali v kauzách jeho vlády a ktoré údajne nemal právo skúmať, nebol vôbec žiadny.

Prázdny sľub

SDKÚ pred voľbami 2010 urobila zo schránkových firiem bod volebného programu: „Zabezpečíme, aby sa na verejnom obstarávaní a iných zmluvných vzťahoch so štátom, ako aj s podnikmi, v ktorých má štát majetkovú účasť, a so samosprávami nemohli zúčastňovať firmy, ktorých vlastníci nie sú identifikovateľní. Už žiadna Interblue ani Ibertax nebude na občanoch Slovenska zarábať stovky miliónov eur.“ Strana si dala aj termín, dokedy sľub splní, ak sa stane vládnym subjektom: do sto dní. Sľub nielen nesplnila, ale jej najvyšší predstavitelia obhajovali prax, ktorá s ním bola v príkrom rozpore.

Po zistení, že spoluvlastníkom firmy Nitra Invest, ktorá profitovala z prenájmu budovy pre košických daniarov, je aj cyperská schránková firma TPE Holding, premiérka Iveta Radičová ako členka SDKÚ novinárom pripomenula, že „Cyprus je členom Európskej únie“. Čím povedala, že spolupráca so schránkovou firmou nikoho automaticky nediskvalifikuje.

Príznačné je, že politici rôznych strán charakterizovali schránkové firmy ako problémové a diskvalifikujúce iba vtedy, keď boli previazané s ich politickými oponentmi.

Prázdna novela

Po voľbách v roku 2012 sa téma schránkových firiem objavila pri posudzovaní finančnej pomoci Cypru z eurovalu. Premiér Robert Fico vtedy tvrdil, že Slovensko bude žiadať od Cypru zverejnenie skutočných vlastníkov schránkových firiem, ktoré získali zákazky na Slovensku: „Bude to pre nás pomerne významná požiadavka pri diskusiách o pomoci Cypru.“ Opäť išlo len o proklamáciu politického postoja, po ktorej nenasledovali žiadne praktické kroky.

Rovnako propagandistický charakter mala aj novela zákona o verejnom obstarávaní, prijatá na konci roku 2012. Minister vnútra Robert Kaliňák vtedy vyhlásil, že vďaka novele dostane z tendrov schránkové firmy či spoločnosti s pochybnými majiteľmi. Zabezpečiť to malo ustanovenie, že záujemca o strategickú zákazku je povinný predložiť zoznam všetkých svojich spoločníkov a všetkých akcionárov, ktorí vlastnia najmenej 30 percent akcií spoločnosti. Ako sa ukázalo, toto ustanovenie nemalo protischránkový účinok.

Keď na konci roku 2014 prepukol škandál s extrémne predraženým nákupom CT prístroja v piešťanskej nemocnici a štyria opoziční politici dostali opakovane do ulíc nezanedbateľný počet ľudí, predseda vlády Robert Fico okrem personálnych opatrení prišiel so „zásadnou“ zákonodarnou iniciatívou. Opäť ohlásil prijatie takej novely, ktorá vytlačí schránkové firmy zo súťaží o verejné zákazky.

Novela premiéra

Už samotný spôsob, akým návrh novely pripravil a poslal do parlamentu, signalizoval, že znovu ide len o politickú hru. Návrh presadil premiér vo vláde za niekoľko dní, a to bez meritórnej odbornej i verejnej diskusie. Zásadná debata sa nemohla udiať ani v parlamente, lebo poslanci rokovali o novele v skrátenom legislatívnom konaní. Vládna strana jednoducho potrebovala čo najskôr prijať normu, ktorú by mohla vydávať za účinný krok proti schránkovým firmám. Novela neriešila vecný problém, ale prostredníctvom nej si Smer riešil svoj politický problém: protesty na uliciach.

Jadrom Ficovej novely zákona o verejnom obstarávaní je paragraf 26a, podľa ktorého sa obstarávania nemôže zúčastniť „právnická osoba, ktorá má sídlo v štáte, ktorého právny poriadok neumožňuje preukázať, ktoré fyzické osoby v nej majú kvalifikovanú účasť“. Podľa dôvodovej správy sa tým malo zabezpečiť, „aby sa verejného obstarávania mohli zúčastňovať iba právnické osoby so známou vlastníckou štruktúrou“.

Proti opodstatneným námietkam, že takýto zákon je nielen neúčinný a neefektívny, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj v rozpore s právom Európskej únie, vládni poslanci v parlamente „zabojovali“ dvoma spôsobmi. Najskôr masívne reprodukovali názor premiéra Fica, že „je lepšie mať takýto zákon, ako nemať nič“.

A potom aj oni podporili uznesenie parlamentu, ktoré zaväzovalo vládu, aby do konca marca 2015 pripravila taký návrh, ktorý zabezpečí „efektívnejšie a transparentné nakladanie s verejnými prostriedkami pri verejnom obstarávaní a nakladaní so štátnymi aktívami, majetkom štátu a majetkom územnej samosprávy“. Dôsledky na seba nenechali dlho čakať.

Zbytočný zákon

Od 1. marca 2015 tu platí zákon, ktorý sa vonkoncom netýka schránkových firiem a ich „konečných užívateľov výhod“, ak svoje obchody so štátom robia mimo verejného obstarávania. Čo je väčšina obchodov.

Ficova novela nevytvára tlak ani na osoby, ktoré reálne stoja za schránkovými firmami vo verejnom obstarávaní, pretože vyžaduje len odkrytie formálnych vlastníkov. „Odhaľuje“ tak iba nastrčené figúry, biele kone, ktorých účelom je odhaľovať sa a erdžať. Ako „vlastníci“ sa tu predvádzajú čudné postavy a robia to s potešením, lebo vedia, že im nič nehrozí. Nik ich neobťažuje požiadavkou, že ak sú „konečnými užívateľmi výhod“, tak by mali konečne odviesť aj dane zo svojich výhod.

Zásadný nedostatok novely priznal v parlamentnej rozprave aj samotný predkladateľ návrhu – minister spravodlivosti Tomáš Borec: „Musím povedať tiež, že aj tento návrh, ktorý teraz máme na stole a ktorý pripravila vláda, ide nad rámec pravidiel európskeho obstarávania, pretože určitým spôsobom zamedzuje vstupu na trh verejného obstarávania v Slovenskej republike firmám, ktoré pochádzajú z európskeho priestoru.“ To bol aj hlavný dôvod, prečo prezident republiky Andrej Kiska vrátil normu, ktorú poslanci schválili v decembri 2014, do parlamentu. Ale vládni poslanci na konci januára 2015 jeho veto prehlasovali.

Vpustený a vypustený

Ficova novela, ktorá „riešila“ schránkové firmy prostredníctvom paragrafu 26a, bola platná a účinná trinásť dní, keď sa do pripomienkového konania dostal návrh, ktorý celý paragraf 26a zo zákona vypúšťa (!) s odôvodnením, že takáto právna úprava „je problematická z pohľadu smerníc EÚ v oblasti verejného obstarávania“.

Paragraf, ktorý sa na konci januára 2015 do zákona dostal a ktorý tvoril jeho podstatu, má byť – podľa návrhu z polovice marca – kompletne vypustený. Namiesto toho, aby sa zákony proti schránkam prijímali po dôkladnej odbornej a verejnej diskusii, sa tu iba prijímajú a vzápätí vypúšťajú kľúčové paragrafy, čím sa imituje legislatívne riešenie vážneho problému.

Ak by sa hľadal učebnicový príklad, ako sa zákony prijímať nemajú, protischránková legislatíva druhej Ficovej vlády môže slúžiť ako vzor.

Kauza Váhostav

Teraz najčítanejšie