Ak má niekto iný názor, je pre nás menejcenný. Ako s tým bojovať?

Všetci si pamätáme na februárové referendum, ktoré rozdelilo slovenskú spoločnosť na dva tábory, „My“ a „Oni“.

Takéto vytváranie koalícií však nie je v ničom výnimočné, pretože k nemu dochádza v rôznych formách neustále – ľudí delíme na tých, čo sú z horného alebo dolného konca dediny, na fanúšikov Slovana alebo Spartaku či na zástancov a odporcov potratov.

Prečo k tomuto fenoménu vôbec dochádza?

Súťaž o zdroje

Naši predkovia z rodu Homo žili milióny rokov v malých sociálnych skupinách, maximálne do 150 členov. Spolupracovali, aby v súboji o obmedzené zdroje, najmä potravu, uspeli.

Za týchto okolností neboli členovia iného kmeňa nič iné ako konkurenti. Inými slovami, ak boli šikovnejší a ulovili povedzme mamuta, znamenalo to, že ja a ostatní členovia môjho kmeňa pôjdeme spať hladní.

Preto máme k ľuďom z iných skupín, s ktorými sa neidentifikujeme, buď ľahostajný, alebo priamo negatívny postoj.

Príslušnosť k tomu alebo onomu „tímu“ či skupine vplýva na to, ako vnímame svet okolo seba.

Albert Hastorf a Hadley Cantril v jednej z klasických štúdií z roku 1954 premietli študentom dvoch amerických škôl vzájomný zápas amerického futbalu, v ktorom sa rozhodcovia dopustili niekoľkých kontroverzných rozhodnutí na úkor jednej strany. Študenti poškodenej strany hlásili dvojnásobok priestupkov oproti členom univerzity, ktorej hráči sa prečinov dopustili.

Lenny Bruce, americký humorista a spoločenský komentátor, zase na prvú celonárodnú televíznu debatu dvoch protikandidátov na amerického prezidenta, Johna Kennedyho a Richarda Nixona z roku 1960, spomínal takto: „Sledoval som s partiou Kennedyho stúpencov debatu. ‚Ten Nixonovi ale dáva,‘ tvrdili. Potom sme všetci prešli do iného bytu, tam boli Nixonovi fanúšikovia. ‚Ako sa vám páčil ten výprask, ktorý dostal Kennedy?‘ pýtali sa.“

Utrpenie členov „Oni“

Z obrovskej masy experimentov – vrátane tých najnovších – vieme, že ľudia sa cítia lepšie pri pozitívnych a horšie pri negatívnych udalostiach, ak sa prihodia členom ich vlastnej skupiny. Ku klasickému výskumu v tejto oblasti patrí ten od Alberta Banduru a tímu z roku 1975.

Vedci vychádzali zo známeho faktu, že ľudí, ktorí patria do cudzích skupín, s ktorými sa neidentifikujeme, považujeme často za zlých, hlúpych alebo v nejakom inom zmysle defektných. Takých jedincov niekedy dokonca neváhame opisovať spôsobom, ktorý má evokovať veľmi silné negatívne emócie.

Najextrémnejším prípadom je nacistické Nemecko, v ktorom sa Židia bežne označovali za odporné krysy. Čiže živočíchy, ktoré v nás vyvolávajú emócie hnusu či znechutenia.

Experiment od Banduru a jeho tímu mal nasledujúci priebeh. Vedci najprv ľuďom zaklamali a presvedčili ich, že výskum sleduje dopad trestania na rozhodovanie subjektov. S tým cieľom mohli ľudia udeliť jedincom elektrický šok na škále od 1 až po 10. Veľkosť šoku pritom výhradne závisela od ich osobného uváženia.

Na účastníkov experimentu potom vedci nastražili pascu a nechali ich – akoby náhodou – začuť rozhovor medzi nimi. Subjekty, ktoré dostávali šoky, vedci opisovali buď veľmi negatívne, alebo, naopak, pozitívne. Ako sa ukázalo, ľudia viacej trestali tých, ktorí patrili do skupiny opisovanej negatívne.

Tieto výsledky sú znepokojujúce. Zdá sa totiž, že sme v začarovanom kruhu – členov Oni považujeme často v tom alebo onom ohľade za menejcenných. Z toho dôvodu sme náchylnejší správať sa k nim horšie. Existuje cesta von?

Sympatia a empatia

Jedna z najdôležitejších techník spočíva v schopnosti vzbudiť k členom Oni pocity sympatie (schopnosť vnímať trápenie druhého človeka a porozumieť mu) a empatie (schopnosť vidieť veci z pohľadu samotného človeka, ktorý trpí).

Mnoho výskumov, predovšetkým od psychológa Daniela Batsona z univerzity v Kansase, ukazuje, že to ide. Napríklad v štúdii z roku 1997 Batson a tím dokázali manipuláciou uvedených emócií sympatie a empatie k členovi skupiny, s ktorou sa bežne neidentifikujeme, napríklad k žene nakazenej HIV alebo bezdomovcovi, vylepšiť postoj ľudí ku skupine ako takej.

Ak sme teda požiadaní, aby sme sa na svet pozerali okuliarmi danej osoby – bezdomovec, človek s HIV alebo aj homosexuál či moslim –, naše „srdcia sa obmäkčia“.

Vplyv literatúry

Za týchto okolností považujú mnohí psychológovia literatúru za prostriedok, ktorý k morálnemu pokroku prispel obrovskou mierou. V literárnych dielach sme sa totiž po prvýkrát mohli stretnúť s utrpením členov Oni, pozorovať veci z ich perspektívy a poznávať, že sme si veľmi podobní.

Zrejme najznámejším príkladom tohto druhu je Chalúpka strýčka Toma (1861) od americkej spisovateľky Harriet Beecher Stowe, ktorá je dojímavým príbehom o utrpení černochov južanských Spojených štátov amerických v 19. storočí.

Traduje sa legenda, aj keď zrejme nepravdivá, že americký prezident Abraham Lincoln privítal spisovateľku vo Washingtone v roku 1862 slovami: „Takže vy ste tá malá dáma, ktorá začala tú veľkú (občiansku – pozn. red.) vojnu.“ Spory o otroctvo ovplyvnili tento konflikt. K jeho zrušeniu došlo 13. dodatkom americkej ústavy v roku 1865.

Existujú aj iné prostriedky. Ľudia sa napríklad mylne domnievajú, že morálne hodnoty sú ako fakty. Inými slovami, sme presvedčení, že tvrdenie „potrat je zlý“ je rovnako faktom ako to, že „Bratislava je hlavné mesto SR“. Ukazuje sa však, že ak ľudí umelo inštruujete, aby z týchto predstáv ustúpili a morálne hodnoty nepovažovali za večné, ale, naopak, premenlivé, ich ochota spolupracovať sa zvýši.

Napríklad Erin Halperin a tím v roku 2011 ukázali, že ak si Židia a Palestínci mysleli, že opačná skupina nemá nemennú, ale, naopak, premenlivú povahu, ich vzájomné postoje smerom k mieru a kooperácii sa výrazne zvýšili.

Videli sme, že naše srdcia nesiahajú úplne všade. V globálnom svete však musíme hľadať globálnu etiku, ktorá ľudí nedelí na My a Oni. Psychológovia odhaľujú mechanizmy v pozadí procesov, ktoré nám k tomu cieľu pomáhajú, napríklad literatúra alebo korekcia našich predstáv na morálku.