Ondrej Štefánik: Cez neveru sa dá o sebe všeličo nové dozvedieť

„Človek musí dokázať komunikovať sám so sebou. Vedieť najmä sebe povedať, prečo robí tie a tie veci,“ tvrdí ONDREJ ŠTEFÁNIK. V románe Som Paula sa práve vďaka komunikácii dokonale prevtelil do jednotlivých postáv. Opatrne nahliadol do všetkých kútov ich duší, aby sa napokon zavŕtal aj do tej čitateľovej.

 

Niektorí spisovatelia sa snažia vžiť do ženy, ale sú nepresvedčiví. To nie je prípad Pauly. Je to totiž nádherne vykreslená ženská postava. Bolo pre vás náročné vojsť do ženského sveta?  

Paula je rovesníčka, žije v tom istom svete a čase ako ja. Náročnejšie by bolo písať postavu z iných svetov, z inej doby, čiže vytvárať bytosti, s ktorými nemám skúsenosť a nedelím sa s nimi o podobné zážitky. Ak je mojím jediným kontaktom s postavami len neosobné vzdelanie o ich bolesti, oživoval by som len zbierku faktov, o ktorých by som vedel, že nedokážu v mojich rukách vyrásť v plastického človeka. Počas písania, ale aj predtým, som s Paulou intenzívne komunikoval, aj v situáciách mimo jej románového príbehu. Ožívala práve týmito rozhovormi, zobrazovala sa mi jej minulosť, vďaka čomu som mohol Paulu aj ľahšie vymedziť, porozkladať v texte na fragmenty tak, aby neutrpela jej plynulosť. Možno sa mi to nepodarilo, neviem, snaha bola. S Paulou som hovoril viac ako s inými postavami v románe, dokonca častejšie ako so skutočnými ľuďmi. Musel som uveriť, že existuje, že prežila život, ktorý sa odohrával aj mimo jej literárneho diania. Namáhavé, ale o to záživnejšie, bolo z Pauly odstraňovať seba. Vznikla predsa z mojich pozorovaní, prežívaní, frustrácií, radostí, vznikla už z hotového človeka. Rozprávala mojím hlasom, a to ma mimoriadne rozčuľovalo. Postupne sa však prerozprávala do vlastného hlasu a vtedy som vedel, že sa môže rozvíjať. U Pauly, na rozdiel od iných postáv, to bolo najprv ako nakladanie hliny na zmotaný drôt. Tá masa hliny bez tvaru, to ste vy, autor. Udierate hlinenú guľu latou, kropíte vodou, odrezávate nadbytočné kusy hliny, tvoríte Paulu, ťahá vás to do autoportrétu, ale to nevadí, stačí si dôrazne pripomenúť, že nemodelujete seba. Dôležité je, aby sa dal výsledok pozorovať a plne rozoznávať z každého uhla, v každom svetle. Musí byť vidieť aj v tme. Je jedno, odkiaľ na ňu nazeráte, ale zo všetkých strán musíte vnímať bradu aj temeno zároveň. Ste si istý, že tá vec pred vami je živá, zraniteľná, plastická, má oči, uši, výraz, povahu, minulosť, budúcnosť, životaschopnosť. V textoch, akým som sa doposiaľ venoval, vznikajú hlavné postavy delením mojich buniek. Nie je to nijako prevratný postup, je to osvedčené. Poodrezávam myšlienky, ktoré mi trčia z mozgu, vyliezajú z hlavy, odrezky hodím do poznámok, tie narastajú do príbehu, rozmnožujem sa, prenášam svoje vlastnosti a spomienky do nových životov. Ak to znie príliš sebestredne, tak dodávam, že takéto rozmnožovanie je typické pre vývojovo najnižšie druhy.

Rozprávali ste sa o Paule aj s niekým iným?

Rozprával som sa o všetkých postavách, nielen o Paule. Rozprával som sa o nich sám so sebou. Snažil som sa debatovať o postavách aj so svojimi najbližšími, ale bola to jednostranná komunikácia, neopätovaná konverzácia. Ako keď chcete vyznať niekomu lásku. Stokrát to aj urobíte, ale len v sebe, pretože dopredu viete, čo vám na to človek povie. Odradí vás, zruší. Dialóg prebehol, ale len vo vás. To je nevýhoda empatie. Nedozviete sa od ľudí žiadne dobré rady, lebo ich postrehy poznáte vopred. Možno neskôr zistíte, ako ste sa vo svojich predpokladoch mýlili, pretože ste si zamieňali svoju tichú pýchu, márnomyseľnosť a nechuť z neuznania s prozreteľnosťou. I tak uprednostňujem, keď viem, čo si o sebe myslia postavy navzájom, než to, čo si myslí o mojich rozpísaných postavách môj inteligentný sused, potenciálny čitateľ.

Kniha nie je len o Paule, ale napríklad aj o Dávidovi. Jeho starý otec sa snaží preniknúť do detského sveta pomocou fantázie. Robí to mnoho starých rodičov či rodičov. Kedy je to ešte prínosné a kedy to už dieťaťu viac škodí?

Imaginácia sa nedá importovať. Dá sa jej pomôcť žiť, podporovať ju, ale mnohí rodičia ju rozvíjajú príliš programovo a ani si neuvedomujú, akí sú pritom otravní, zbytoční, ale aj desiví, keď s úsmevom znásilňujú detskú fantáziu a kreativitu v presvedčení, že dieťa je bez ich nadpráce prirodzene odsúdené na život v nude. Ale práve v nude vzniká jeho zanietenie, v nude buduje svet. Dieťa je v skutočnosti veľmi plachý, ale vynaliezavý tvor, dá sa ľahko vystrašiť, ale vie byť kreatívne aj s minimom podnetov a nástrojov. Žije v obrovskom pestrom svete, ktorý my môžeme vnímať ako pustý, nepodnetný alebo priveľmi obyčajný. Najviac deti znervózňuje agresivita dospelých, ktorú nesprevádza jasné násilie, ani minimálny pocit viny, ale očividne dobrý úmysel vyviesť detičky z fádnej nudy dní, z ich prirodzeného prostredia.

Snaha starého otca napokon prerastie až do šialenstva. To sa však tak trochu schováva v každej z postáv. Máme všetci v sebe šialeného hada, ktorý môže kedykoľvek ukázať svoju silu?  

Isteže áno. Ale výchova, literatúra, miera očakávaní a spokojnosti, domov, kamaráti, sloboda, nezávislosť, pokoj, sociálne pomery, to všetko spolu tvorí jednu ťažko priestrelnú prevenciu.

Vo vašom románe miestami vyznieva nevera ako bežná súčasť života. Prečo ľudia utekajú pred riešením partnerských problémov?

Ako vravievali niektorí existencialisti: potrebujete druhých ľudí, aby ste pochopili štruktúry svojho bytia. Žiaľ, niektorí ľudia vás k tomuto pochopeniu neprivedú a vaše ontologické štruktúry nie sú dostatočne objavené a pochopené. Najmä tí, ktorí vám príliš dlho dýchajú na chrbát, tí už o vás nevedia vôbec nič. Ak sa teda tak veľmi túžite