Mária Súkeníková
Dvíham zástavku, veľký výdych. Hral sa veľmi intenzívny futbal, bola som rada, že si konečne môžem chvíľu oddýchnuť. Netušila som, že moju tak zreteľnú úľavu zachytáva kamera namierená práve na mňa.
Bolo to na mojich prvých majstrovstvách Európy, hralo sa vo Fínsku. Nemky proti Nórkam, stav 0:0. Nemky sa už tešili z gólu, keď si všimli, že som im ho pre ofsajd neuznala.
Vyrojili sa na mňa, no nič im to nebolo platné. Bola som si istá, neoblomne som stála. Nemky aj tak nakoniec vyhrali.
Na Nemky som mala šťastie, rozhodovala som im aj dvakrát na majstrovstvách sveta v Kanade.
Videozáznam nakoniec ukázal, že som mala pravdu. A video s touto situáciou potom púšťali na seminároch ako študijný materiál.
Ťažké chvíle
Chyby robíme aj my, rozhodcovia. Keď už spravíte chybu, musíte na ňu hneď zabudnúť, inak sa budú nabaľovať ďalšie ako snehová guľa. Viem, o čom hovorím.
Po našich sporných verdiktoch sa vždy veľa špekuluje, že niekomu nadržiavame.
Nie je to pravda. Ja som nikdy nezažila snahu o ovplyvnenie výsledkov. Ani v nižších súťažiach, vo vyšších už vôbec nie, tam sa to absolútne neoplatí. Na zápas idem vždy s jednou myšlienkou – nepoškodiť ani jeden tím. Či idem pískať Slovanu, alebo Zlatým Moravciam. Nech do rána umriem, ak klamem, ale chyby nerobím naschvál.
Ak ju spravím, dôvod je jednoducho ten, že som niečo spravila zle – mala som chybné postavenie alebo som podcenila situáciu.
Pred pár rokmi som v našej najvyššej súťaži ako asistentka rozhodovala zápas Trnavy s Banskou Bystricou.
Pri útoku Banskej Bystrice som nezdvihla zástavku, hoci som mala. Nebol za tým žiadny úmysel, zle som stála a nevšimla som si hráča. Keď som zistila, že som spravila chybu, rozpútalo sa peklo.
Neviem, kde sa ten hráč zobral. No a keď si rozhodca nie je niečím istý, tak to skrátka neodpíska. Keby aspoň z toho nepadol gól…
Priznávam, situáciu som podcenila. Myslela som si, že mám na chvíľu „veget“. No niečo také nikdy nesmiete spraviť. Nikdy neviete, kedy sa lopta vráti. Áno, odflákla som to, ale také reakcie som si naozaj nezaslúžila, ľudia sú niekedy veľmi zlí.
Bola som v novinách, diskutéri o mne písali nepekné veci na internetových fórach, na zväz chodili anonymy plné vulgarizmov na moju adresu. Opäť som veľa plakala.
Pokiaľ ste to nikdy nezažili, nemôžete vedieť, ako takéto komentáre dokážu človeka zraniť. Nemám hrošiu kožu.
Trnava napokon vyhrala, po mojej chybe teda nepadol rozhodujúci gól. Išlo o moju prvú chybu v najvyššej súťaži, riadne som si ju odpykala, dostala som dištanc.
Mária Súkeníková
Mám 41 rokov, žijem v Turanoch pri Martine. Futbalovou rozhodkyňou som sa stala, keď som mala 27 rokov. Postupne som sa od pískania žiačikom prepracovala až do najvyššej slovenskej mužskej súťaže, v ktorej som jedinou ženou. Rozhodovala som aj na všetkých dôležitých medzinárodných ženských turnajoch – majstrovstách Európy, majstrovstvách sveta aj na olympiáde.
Obrovskou poctou pre mňa bolo, keď ma za minulú sezónu vyhlásili za tretiu najlepšiu asistentku našej najvyššej súťaže. Predo mňa sa dostali Slyško a Balko, čo sú ozaj veľké rozhodcovské kapacity.
Boli hrdí na ženu rozhodkyňu
Futbalovou rozhodkyňou som sa stala ako 27-ročná, teraz mám tesne po štyridsiatke. Nemala som žiadny koníček. Oco sa celý život u nás v Turanoch motal okolo futbalu ako funkcionár.
V našom okrese bolo málo rozhodcov, dokonca medzi nimi nebola žiadna žena. Povedala som si, že sa na to dám.
Vtedy som dokonca ani nepoznala futbalové pravidlá, vedela som len vykrikovať z tribúny na rozhodcu. To sa mi teraz asi vracia.
Pravidlá už ovládam do bodky, čo je však často aj nevýhodou, pretože vidím, že mnoho ľudí ich nepozná. Pri televízore často chytám nervy.
Nikdy som nehrala futbal, dokonca som na základnej aj strednej škole bola oslobodená od telocviku pre šelest na srdci. Už som však v poriadku.
Musela som sa naučiť cítiť kontakty, šľapáky a posúdiť, či ide o normálny súboj alebo faul.
Prišla som do mužského sveta, nepociťovala som však žiadne podceňovanie. Skôr naopak, ľudia z nášho oblastného zväzu boli radi, že sa do toho pustila žena.
Veľmi hrdý bol na mňa otec, všade sa chválil. Škoda, že sa nedožil vrcholov mojej kariéry – rozhodovania v najvyššej slovenskej súťaži a na majstrovstvách sveta, Európy či na olympiáde.
Každý rozhodca musí začať od najnižšej možnej úrovne, svoje prvé zápasy som rozhodovala žiačikom. Postupne som začala rozhodovať dorastencom a napokon aj mužom v okrese Martin. U nás je najnižšia súťaž siedma liga.
Prvé zápasy boli veľmi náročné, nebola som si istá, či vlastne viem rozhodovať. Veľa som plakala, chcela som s tým skončiť.
Spomínam si na svoje prvé zápasy. Hráči si vždy na nových rozhodcov dovoľujú, skúšajú, kam až môžu zájsť. Bolo to veľmi náročné, hnusní boli hlavne diváci.
V každom zápase sa mi stalo, že som rozhodla opačne – skrátka som nevedela situácie posúdiť, malo som málo skúseností. Teraz si to už môžem priznať.
Preplakala som veľa večerov, chcela som s tým skončiť. Zostala som však pri rozhodovaní, pomaly som postupovala do vyšších súťaží, mala som podporu od zodpovedných ľudí.
Viem to vôbec? Nerobím hráčom viac škody ako úžitku? Nemala by som to radšej nechať tak? Spočiatku som mala veľké pochybnosti. Tie sa postupne stratili, no nikdy som sa ich úplne nezbavila.
Mužské limity
Na Slovensku nemáme žiadneho profesionálneho rozhodcu, všetci to robíme ako koníček popri našich riadnych zamestnaniach. Inak sa nedá. Ja som bola dlhé roky účtovníčkou, teraz pracujem na STK-čke.
Mám úväzok na päť a pol hodiny denne, ranné a poobedné služby. Podľa práce si prispôsobujem tréningy.
Trénujem päťkrát do týždňa, niekedy aj dvojfázovo, šiesty deň je regenerácia (plávanie či masáž) a siedmy deň je zvyčajne zápas. Futbalom žijem stále.
Každý rozhodca musí štyrikrát do roka prejsť skúškou kondície. Spočiatku som behávala ženské limity, čo je o čosi jednoduchšie.
Čím viac som kariérne stúpala, tým viac som začala cítiť, čo si myslia moji mužskí kolegovia: „Ak chceš byť s nami, zabehni naše limity!“
Komisia rozhodcov rozhodla, že ak chcem byť súčasťou najvyššej súťaže, musím aj ako žena zabehnúť mužské limity. Neprotestovala som, vedela som, že je to úplne oprávnené. Nemala som inú možnosť, ako zamakať a zvládnuť to. Napokon sa podarilo.
Skúšky sa robia na štvorkilometrovej trati. Za pätnásť sekúnd musíte zvládnuť šprint na 75 metrov, potom chôdzu na 25 metrov za dvadsať sekúnd. Štyridsaťkrát za sebou. Ženy majú limity o dve sekundy voľnejšie.
Som tehotná
Na posledných skúškach som však už nebola. Začiatkom apríla mám termín pôrodu. Mám 41 rokov a budem mať druhé dieťa. Tesne po maturite som porodila dcéru Sarah, ktorá je už dospelá a žije v Rakúsku.
Na malého súrodenca sa veľmi teší. Síce to bude moje druhé dieťa, ale prvé môjho manžela. Jaro je stále aktívny futbalista, hráva v miestnej súťaži. V mladosti hral aj za Žilinu, neskôr v nižších futbalových súťažiach a bol futsalovým reprezentantom.
Dieťa sme odkladali už nejakých sedem rokov. Boli takéto majstrovstvá, hentaké majstrovstvá, potom zas olympiáda. No ale teraz to už nemôžem odkladať, bola som na všetkých dôležitých akciách, už nemôžem zažiť viac.
V medzinárodnom futbale síce pre rozhodcov neexistuje vekové obmedzenie, no v najvyššej slovenskej súťaži je limit 45 rokov.
A je verím, že mi to zdravie dovolí a vrátim sa!
Teraz sa síce nemôžem veľmi hýbať, aj lekárka mi striktne zakázala rozhodovať. V prvých troch mesiacoch ide v mojom veku o najviac rizikové obdobie.
Prihlásila som sa však do fitka na cvičenie pre tehotné. Asi to bude trápne, skákať tam na fitlopte. Neskôr určite pôjdem k súkromnej trénerke, budem cvičiť, aby som nepribrala a spevnila si svalstvo.
Nadávajú nám
S manželom žijem v rodičovskom dome. Rozhodovala som mu zápasy, keď sme ešte neboli spolu. Vtedy mi moje chyby vedel vysvetliť veľmi stručne a jasne. Dokonca aj keď mu teraz rozhodujem priateľské zápasy, vie sa spravodlivo naštvať.
Inak mi však veľmi pomáha, ako futbalista pozná situácie z vlastnej skúsenosti. V televízii si pozerá zápasy, ktoré rozhodujem, potom ich spolu hodnotíme. Keď už do nich nie je zainteresovaný, tak mi zrazu hovorí, že som určite rozhodla správne. Smejeme sa na tom.
Hráči si správanie rozhodcov často vysvetľujú ako arogantné, tvrdia to však pod emóciou. Rovnako drzí môžu byť aj hráči, ja som ešte arogantného rozhodcu nezažila.
S hráčmi máme normálne vzťahy, veď mnohí rozhodcovia sú bývalí futbalisti. Rozhodujeme dlhé roky, preto je logické, že s viacerými sa poznáme.
Počas zápasu však idú kamarátstva bokom. Hráči vám v návale emócií povedia všeličo, no treba to brať trochu s rezervou.
Teraz rozhodujem vo vyšších súťažiach, tam nebývajú veľké problémy so správaním hráčov voči rozhodcom. Futbalom sa živia a sú si vedomí, že keby to prehnali, dlhšie si potom nezahrajú pre disciplinárny trest.
Horšie je to však v nižších súťažiach, v ktorých si rozhodca vypočuje všeličo. Raz som robila hlavnú rozhodkyňu v Povinej na Kysuciach. Odpískala som faul v strede ihriska, na čo jeden z domácich hráčov zareagoval vulgárnosťami najhrubšieho zrna.
Z fleku som mu dala červenú kartu – také niečo si nemôže dovoliť. Zatlieskali mi dokonca aj jeho spoluhráči, ukázalo sa, že chlapík sa vrátil po predošlom treste.
Rozhodcovia si však vypočujú veľa urážok aj od divákov, a to nielen na internetových fórach. Preto chodím rada rozhodovať na väčšie štadióny, na ktorých nemáte taký bezprostredný kontakt s divákmi.
Horšie je to na menších štadiónoch, na ktorých sú od vás diváci len niekoľko metrov a počujete úplne všetko.
Zopakujem to, čo som už písala – nikto z nás nerobí chyby naschvál. No zmýliť sa môže každý.
Text vznikol po rozsiahlom rozhovore reportéra Michala Červeného s Máriou Súkeníkovou.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
