Denník N

Líbya – krutá pasca pre ľudí na úteku

Utečenky stoja v rade na zdravotnú starostlivosť. Foto – Lekári bez hraníc
Utečenky stoja v rade na zdravotnú starostlivosť. Foto – Lekári bez hraníc

Jednou z častých otázok týkajúcich sa pátracích a záchranných operácií v Stredozemnom mori je: prečo sa lode nevracajú do Líbye, odkiaľ vyplávali? Odpoveď je: pretože Líbya nie je bezpečnou krajinou. Pozrime sa podrobnejšie na životy ľudí na úteku v tomto štáte.

Autorka je tlačová koordinátorka českej kancelárie Lekárov bez hraníc.
Článok napísala pre denník Denník N a Referendum

Na mnohých miestach v Líbyi pokračujú ťažké boje medzi milíciami, ekonomika sa zrútila, politická situácia je veľmi nestabilná, Líbyi sa snažia vládnuť dve rôzne vlády, kontrola územia je roztrieštená. Právo neexistuje.

Ľudia na úteku čelia násiliu a zneužívaniu – či už únosom za výkupné, nútenej práci, sexuálnemu násiliu, alebo nútenej prostitúcii. Mnohých držia v zajatí. Vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine nie je veľa tých, čo by im pomáhali – humanitárnych organizácií.

Lekári bez hraníc sú jednými z mála. Okrem iného poskytujú lekársku a humanitárnu pomoc utečencom vo viacerých líbyjských detenčných centrách. Vďaka tomu môžu poskytnúť priame svedectvo o tom, s čím sa v nich zadržiavaní ľudia na úteku stretávajú.

Dá sa to zhrnúť do nasledujúcich bodov:

Utečenci, migranti a žiadatelia o azyl sa ocitajú v líbyjských detenčných zariadeniach po zadržaní pri nočných raziách, na kontrolných stanovištiach alebo jednoducho na ulici (často sú vytiahnutí z taxíka na semafore). Niektorí tam skončia po tom, ako ich líbyjská pobrežná stráž zadrží v Stredozemnom mori a vráti späť.

Keď sa tam ocitnú, nevedia na ako dlho. Utečenci, migranti a žiadatelia o azyl sú v Líbyi dlhodobo zadržiavaní bez možnosti uplatnenia svojich práv. Sú bez styku s vonkajším svetom a nemajú sa na koho obrátiť s prosbou o pomoc. Často ani nemôžu oznámiť svojim blízkym, že žijú. To, samozrejme, ovplyvňuje ich duševné zdravie – mnohí z nich majú samovražedné myšlienky, poruchy spánku, záchvaty paniky, depresiu, úzkosť a príznaky posttraumatického stresového ochorenia.

Nové detenčné zariadenia vznikajú takmer cez noc a zadržaní sú často nútení pracovať na ich stavbe alebo úpravách. Niekedy preto, aby si kúpili cestu von. Rovnako náhle, ako vznikajú nové centrá, staré zanikajú. Niektorí ľudia sú presúvaní medzi rôznymi zariadeniami, presťahovaní na neznáme miesta alebo jednoducho zmiznú. V krajine neexistuje právny systém a prakticky nikto nedohliada na to, aby zadržiavaní neboli mučení a zneužívaní.

Väčšina zadržaných má strach hovoriť o násilí a zneužívaní, ktorým čelia. Lenže tímy Lekárov bez hraníc pravidelne liečia strelné zranenia alebo zranenia spôsobené bitím. Násilie nepáchajú len dozorcovia, ale niekedy aj iní zadržaní, ktorých strážnici poverili kontrolovať poriadok v jednotlivých celách.

Lekári bez hraníc v líbyjských detenčných zariadeniach mesačne ošetria vyše tisíc ľudí. Väčšinou trpia chorobami, ktoré sú dôsledkom podmienok v táboroch. Teda ochoreniami dýchacích ciest (zlé vetranie), akútnymi zažívacími nemocami, infekciami močových ciest, kožnými nemocami, ako je svrab, úradujú tam blchy a vši (nehygienické podmienky, nedostatok čistej vody).

Bez vzduchu a denného svetla

Mnohé z centier sú preplnené, denné svetlo do nich nepreniká a ventilácia nie je zabezpečená. Detenčné centrá sú často v budovách bývalých tovární alebo skladov, ktoré nie sú prispôsobené dlhodobému pobytu mnohých ľudí. V niektorých je tak veľa utečencov, že sa počas spánku nemôžu ani natiahnuť (čo vedie k bolesti kostí a svalov). Je tam zlý prístup k toaletám a sprchám, ktoré sú tiež v strašnom stave.

„Umyvárka“ v detenčnom centre západne od mesta Misrata. Foto – Lekári bez hraníc

Bez stravy musia zadržaní vydržať niekedy aj viacero dní. Prídely sú nevyhovujúce kvalitou aj množstvom. V priebehu uplynulého roka Lekári bez hraníc liečili najmenej päťdesiat dospelých, ktorí trpia akútnou formou podvýživy.

Správcovia detenčných zariadení v Líbyi negarantujú ľuďom prístup k lekárskej starostlivosti. Poskytuje ich hŕstka humanitárnych organizácií. Robia to vo veľmi obmedzených podmienkach, nie vždy majú voľnú ruku v rozhodnutí, ktorých pacientov a ako rýchlo môžu ošetriť. Niekde sa k nim nedostanú vôbec.

Detenčné zariadenia sú pod kontrolou rôznych strán a tak ako sa na danom území mení rozloženie síl, striedajú sa aj správcovia centier. Lekári bez hraníc musia od začiatku rokovať znova a znova.

Okrem toho pašeráci a ozbrojené skupiny držia ľudí na úteku na rôznych farmách, v skladoch, bytoch alebo domoch. Obrovské množstvo utečencov, migrantov a žiadateľov o azyl v Líbyi sa (aj počas cesty z rodnej krajiny) stretlo so sexuálnym násilím, mučením alebo obchodovaním s ľuďmi.

Menej ľudí, ktorí v súčasnosti prekonávajú Stredozemné more, nie je úspech

Nedávny úbytok počtu ľudí, ktorí utekajú cez Stredozemné more, nemožno oslavovať ako úspech. Sú zadržiavaní v neľudských podmienkach líbyjských detenčných centier alebo v rukách pašerákov. Nielenže to nie je riešenie, ale snaha presunúť ľudí späť do Líbye je krutá. Samozrejme, každá krajina má právo chrániť svoje hranice, no zároveň sa väčšina krajín zaviazala poskytovať ochranu (azyl) tým, ktorí ju potrebujú. Vynechajme teraz otázku, kto má alebo nemá právo na azyl. Každý má právo o azyl aspoň požiadať. A urobiť to v bezpečnej krajine. Takou Líbya nie je.

Aj to je dôvod, prečo Námorné záchranné koordinačné centrum v Ríme, ktoré koordinuje pátracie a záchranné operácie humanitárnych organizácií v Stredozemnom mori, plavidlá sa zachránenými utečencami posielalo a posiela do najbližších takzvane bezpečných prístavov – do Talianska. Súčasné úsilie o to, aby európske peniaze pomáhali zadržiavať utečencov v Líbyi, je opakom ochrany zraniteľných ľudí.

Lekári bez hraníc preto žiadajú, aby utečenci prestali byť svojvoľne zadržiavaní v detenčných zariadeniach, ktoré nespĺňajú žiadne medzinárodné normy. Cieľom je poskytnúť im dôstojné podmienky a ochranu pred násilím a zneužívaním. V neposlednom rade treba vytvoriť právne a bezpečné spôsoby, aby mohli žiadať o azyl v bezpečných krajinách. To je, napokon, aj najlepšie riešenie pre Európu, ako mať migráciu pod kontrolou, odrezať pašerákov ľudí od tučných zárobkov a zároveň rešpektovať práva ľudí na úteku.

Teraz najčítanejšie