Denník N

Poliaci sa starajú o svoj zlotý, Maďari o forint, my o naše euro. Neznamená to, že sa V4 rozpadá

Lídri krajín V4 sa v otázke budúcnosti v EÚ nezhodujú. Foto – TASR
Lídri krajín V4 sa v otázke budúcnosti v EÚ nezhodujú. Foto – TASR

Pokiaľ ide o vzťahy vnútri Vyšehradu, nestalo sa nič dramaticky odlišné od toho, čo má za 25 rokov za sebou.

Autor je štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničia

Po nedávnom stretnutí premiérov takzvanej Slavkovskej spolupráce (Rakúsko, Česko a Slovensko) s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom v Salzburgu titulky médií – nielen na Slovensku – ohlasovali súmrak či prinajmenšom krízu V4.

Toto rokovanie sa (okrem iného) interpretovalo ako istým spôsobom prelomové, pretože Slovensko, ktoré sa jasne hlási k hlbšej integrácii, sa vraj ešte viac odkláňa od svojich vyšehradských partnerov. Priznám sa, málokedy predtým som dostal toľko otázok na postoj Slovenska ako teraz.

Vlastne dostal, síce v inom kontexte, ale predsa len vidím istú paralelu s dnešným dianím vo Vyšehrade a najmä s jeho budúcnosťou. Bolo to v roku 2004, tesne pred naším vstupom do EÚ, keď som v jednej verejnej debate dostal nevinne znejúcu otázku, či Vyšehrad bude pokračovať aj po vstupe štyroch krajín do Únie. Odpovedal som vtedy: „Áno, Vyšehrad bude pokračovať aj v Únii, ale bolo by naivné si myslieť, že vždy a vo všetkých otázkach budeme vystupovať ako jeden ucelený blok.“

Moja odpoveď vtedy spôsobila diplomatické napätie a dokonca oficiálny protest ministerstva zahraničných vecí jednej z krajín V4, pretože médiá a diplomatické zdroje ju interpretovali ako spochybnenie zmysluplnosti Vyšehradu zo strany Slovenska. Nechcem sa ďalej rozpisovať o tejto epizóde. Pri pohľade na súčasnú situáciu sa mi však zdá, že v ozvene tejto mojej odpovede spred viac ako desiatich rokov by bolo vhodné podeliť sa o pár myšlienok na tému, kde sa V4 z môjho osobného pohľadu nachádza v Únii dnes.

Na dnešnej diskusii o budúcnosti V4, miestami tak trochu preexponovanej, je príznačných mnoho vecí. Jedna z nich však vyčnieva pomerne vysoko nad ostatné. Je ňou snaha vidieť V4 v Únii inak, ako v skutočnosti je a môže byť. Nedá sa tiež prehliadnuť isté prekvapenie z toho, že Slovensko v tejto chvíli asertívnejšie než doteraz pomenovalo svoj záujem v Únii. Vyšehradské politické a verejné prostredie, zdá sa, nie je celkom pripravené na to, že svoj postoj k budúcnosti Únie pomenováva krajina, od ktorej sa viac-menej očakáva, že tak ako doteraz bude preferovať na prvom mieste záujem celku pred svojím vlastným.

Keď to trochu preženiem, tak aj tu sa ukazuje skúsenosť z Únie: že keď jeden štát v Únii – alebo skupina členských krajín ako napríklad V4 – vyjadrí istý názor alebo až nesúhlas, vníma sa to ako rozbíjanie jednoty Únie, zatiaľ čo keď svoj názor prejaví iný štát či zoskupenie, vníma sa to ako „zásadný postoj“ či prejav líderstva.

Podobne teraz, keď Slovensko hovorí, že je pripravené v 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie