Načo je nám (im) koaličná rada?

Život je oveľa bohatší, než môže predpokladať akokoľvek dokonalá ústava. Napríklad, o politických stranách je v našej ústave len okrajová zmienka, zatiaľ čo v skutočnosti hrajú v politickom živote našej spoločnosti čoraz dôležitejšiu (a často aj zničujúcejšiu) úlohu. Strany sú pred zátvorkou. To, čo je v zátvorke, o tom hovorí ústava, napríklad o zvrchovanosti občanov-voličov. Lenže občania môžu voliť len podľa kandidačných listín, ktoré im predkladajú politické strany. Alebo poslanci Národnej rady majú rozhodovať podľa svojho vedomia a svedomia, ale to, ako sa rozhodnú, im diktuje politická strana, ktorej sú členmi a ktorá má na to v parlamente poverenca, ukazujúceho svojim členom ako hlasovať.

Príkladmi by sme mohli zaplniť celý článok. Tomuto systému sa hovorí stranovláda alebo partokracia a Slovenská republika môže slúžiť ako jej exemplárny prípad. To však nie je všetko. O koaličnej rade nie je v našej ústave ani len zmienka, napriek tomu iba od nej závisí riešenie politických kríz, ktoré sa rodia práve preto, že koaličná rada vznikla, existuje a má pred sebou svetlú budúcnosť.

Nevolený orgán štátnej moci

Ideu koaličnej rady sme prevzali od Masaryka z prvej československej republiky. Lenže uňho to bol seriózny politický orgán. Koaličná rada aj u nás vznikla ako vedľajší, pomocný a poradný orgán strán vládnej koalície. Aby takáto vláda mohla fungovať, strany vládnej koalície sa musia dohodnúť na pravidlách hry, teda na koaličnej zmluve. Jej uplatňovanie a dodržiavanie kontroluje koaličná rada, zložená obvykle zo šéfov koaličných strán. V skutočnosti sa tak z koaličnej rady stáva (nevolený a ústavne nezakotvený) vrcholný orgán štátnej moci, dnes u nás akýsi vládny triumvirát. Ani neviem, či už má súčasná politológia aj odborný názov pre tento typ demokratického vládnutia.

Zatiaľ však u nás ešte stále formálne platí, že sme právny štát s dominanciou ústavy. Nech je teda koaličná zmluva akokoľvek sformulovaná (napríklad, pokiaľ ide o rozdelenie rezortov, o menovanie a odvolávanie ministrov a podobne), nemôže stáť nad ústavným rozdelením právomocí. Napríklad, že základným ústavným právom premiéra je podávať prezidentovi návrhy na menovanie či odvolávanie členov vlády podľa svojej úvahy (čl. 111 ústavy).

Preto premiér Fico konal v roku 2009 v súlade s týmto článkom, keď odvolal ministra za SNS a Slotovej strane odobral rezort životného prostredia, hoci tým porušil vtedajšiu koaličnú zmluvu; a, naopak, volil oveľa benevolentnejší postup, keď teraz požiadal predsedu SNS Danka, aby svojho nominanta na ministra školstva stiahol a nahradil niekým iným.

Okolo Danka len po špičkách

Fico, a s ním napokon aj Bugár, sa k Dankovi v tejto ním vyvolanej kríze správajú veľmi útlocitne, akoby sa báli, že by sa mohol ešte viac uraziť, naštvať či odísť k medveďom podľa Mečiarovho vzoru. Poznám to z rodiny: mal som takého švagra, okolo ktorého sme všetci chodili po špičkách, taký bol nepredvídateľný vo svojich reakciách na podnety zvonku. Danko to však aj tak príliš nekvituje a správa sa ako dotknuté vzdorovité decko, ktoré sa bráni útokmi.

Len tak si viem vysvetliť, že na Ficovu požiadavku okamžitého stiahnutia Plavčana z postu ministra tento nonšalantne odpovedá: odídem, keď to uznám za vhodné! A naťahuje svoj odchod do prvého septembra. To je predsa nehorázny postup a určite to nemá zo svojej hlavy. Všetci to však mlčky berú na vedomie. A napokon, ako sme sa neskôr dozvedeli, ani v podstate neodišiel. Zostal na ministerstve ako tieň svojej dočasnej zástupkyne.

To je ďalšia Dankova nečistá hra. Premiér od neho právom chce okamžitú náhradu za Plavčana, pretože situácia na ministerstve vôbec a s európskymi fondmi zvlášť je neudržateľná. Danko však aj tu naťahuje čas, pokiaľ si to môže dovoliť, či pokiaľ mu to dovolia. Namiesto toho, aby predložil náhradníka, alebo priznal, že ho nemá a dal premiérovi rezort k dispozícii, vymýšľa si svoje nové „podmienky“, za ktorých to spraví. Premiér trpezlivo čaká.

Triumvirát nevládne, len sa škriepi

Danko chce do koaličnej zmluvy záruky, že jeho človek bude premiérom nedotknuteľný a jeho post bude závisieť od Dankovej dobrej vôle. Takáto „záruka“ by však bola v rozpore s ústavou a okliešťovala by kompetencie premiéra i prezidenta republiky. Teda žiadna „záruka“, len niečo ako džentlmenská dohoda, podriadená ústave. Chce miesto podpredsedu vlády, hoci pôvodná koaličná zmluva nič také nepredpokladala. (Zlomyseľná otázka: ak by si ho vydupal, kde ho vezme? Aj tam by si našiel nejakého nestraníka?)

Vládny triumvirát teda – našťastie – zatiaľ u nás nevládne, len sa škriepi. Väčšinu svojej vládnej energie vyčerpáva na prekonávanie svojich vlastných, vnútorných kríz. Mantrou každého z jeho členov je: za nás nejestvuje alternatíva. Nech sme, akí sme, stále sme to najlepšie, čo Slovensko bolo a je schopné zo seba vydať! Preto, aj keď sa navzájom neľúbime, musíme držať pospolu. Aj keď si navzájom nedôverujeme, a máme na to tisíc presvedčivých dôvodov, musíme sa o našu vzájomnú dôveru stále usilovať. Sizyfovská úloha: aj im sa balvan vždy skotúľa späť.

Národ takýto vládny triumvirát nepotrebuje, nemá z neho nijaký úžitok. Je to samoúčelná mocenská hra politikov, ktorí sa navzájom držia v šachu, žiarlivo sa strážia, čakajú na chyby partnerov, aby z nich mohli ťažiť, prekárajú sa a podrážajú si nohy.

Beda, ak by sa práve tento triumvirát napokon predsa len dohodol a začal nám jednotne vládnuť.

Autor je politológ