Denník N

Kdo to tu rídzí?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Zodpovednosť za školstvo leží na pleciach nás laikov, notorikov internetových, krčmových či domácich debát. Neuhýbajme, lebo sa budeme musieť zmieriť s tým, že nie minister školstva je korunovaný hlupák.

Kdo to tu rídzí? pýta sa ten ukrivdený v jednom starom vtipe, ktorý sme si s priateľmi pre jeho absurdnú poetiku a obskúrny inventár obľúbili už dávnejšie a toto leto na účely krátenia chvíľoddychu znova oprášili. Nepatrí sa školský rok začínať starým vtipom, viem. Ale čo už, keď na viac nemáme sily? A kto by sa čudoval? Veď to, čo sa deje so slovenským školstvom, to je hlboko pod otlčeným dnom, na ktorom sa povaľujú staré vtipy.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sme si na konci prázdnin mohli vydýchnuť. Ďalší z utešene sa predlžujúceho radu bezradných a neschopných ministrov školstva bol zo svojho úradu s neúprimnou vďakou vypoklonkovaný, ďalšia z ohlasovaných reforiem školstva sa pomaly ale isto chystá zaľahnúť do hrobu večného zabudnutia. Učitelia budú môcť chvíľu pokojne, bez naivných očakávaní na zlepšenie, učiť. Nádeje na zásadný posun v oblasti vzdelávania sa rozplývajú, tlak voľneje, i oživujú nádeje, ako hovorí klasik klasikovatý, hviezdometný, meďou obitý, sedemramenný. Aj keď je to len nádej, že bude chvíľu pokoj na skutočnú pedagogickú prácu. Ale to sme už zase v inom starom vtipe. No nielen preto nám nie je vôbec do smiechu. V reálnom živote žiakov, rodičov a učiteľov je totiž toľko blenu, že to pre spoločenský organizmus predstavuje mnohonásobné prekročenie život ohrozujúcich dávok.

Vinní sme my

Potiaľto diagnostika pocitov dlhoročného učiteľa a začínajúceho sa školského roka. Nadýchnime sa teda a poďme ďalej. Niekam, kde je aspoň malá šanca na to, že tieto slová nájdu prajné ucho. Poďme teda tam, kde podľa nie nevýznamnej časti pedagogickej verejnosti má debata o budúcnosti vzdelávania u nás zmysel. Poďme do rodín, do kaviarní, do krčiem, vrátane parlamentného bufetu. Nie, tentoraz sa neusilujem o lacné žarty. Myslím to vážne. Výnimočne vážne. Dokonca tak vážne, že počas prázdninových debát s priateľmi som jednu zaslúžilú a dlhoročnú kolegyňu, ktorá to medzitým, podľa jej slov predovšetkým kvôli dlhodobej nekompetentnosti nadriadených riadiacich orgánov v školstve, zabalila. Nechtiac som ju možno aj urazil, keď som jej odporoval. Ona je presvedčená, že za neutešený stav školstva sú zodpovední hlavne oni – ministri a ministerky školstva, metodické a inšpekčné centrá, autori učebníc a – lajdácki, či neschopní učitelia. Prosto tí, ktorí vzdelávací systém stelesňujú, za pôsobenie v ňom berú peniaze.

Na prvý pohľad, ba dokonca aj na druhý, sa s ňou nedá nesúhlasiť. Lenže zo zorného uhla, z ktorého vníma súčasný stav vzdelávania autor, je to trochu inak; skutočný problém je v tom, že aj keď vyššie menovaní majú svoj nezanedbateľný podiel na úpadku úrovne vzdelávania u nás, aj podľa toho najprísnejšieho metra sú len – spolupáchateľmi. Skutočnými vinníkmi sme my: rodičia, občania, verejní činitelia, ktorí štvrť storočia volíme, či tolerujeme tých, ktorých volíme a keď ich už zvolíme, naivne si myslíme, že veď oni predsa vedia, čo majú robiť, keď už raz sedia v tom parlamente či na ministerskej stoličke.

Lenže bez zrozumiteľne naformulovanej a dostatočne naliehavo a záväzne artikulovanej spoločenskej objednávky sa nikam nepohneme. A čo je ešte dôležitejšie – kým si neuvedomíme, že je to úloha pre každého z nás, nie pre tím expertov zostavený politicky bezvýznamným a kompetenčne prakticky bezmocným vládnym úradníkom, budeme sa vždy znova a znova dostávať na to miesto v bludisku, ktoré sme si už trikrát, päťkrát, sedemkrát, poznačili. Ide len o to, kto to kedy vzdá. Áno, aj experti a poradcovia sú v tomto procese dôležití. Ale v správnom poradí a v primeranej miere spoločenskej závažnosti.

Je to na nás

Lebo zodpovednosť leží na našich pleciach. Na pleciach laikov, žičlivých aj ufrflaných notorikov internetových, krčmových či domácich debát. Neuhýbajme, prosím, lebo sa budeme musieť zmieriť s tým, že nie minulý či budúci minister školstva je korunovaný hlupák. Ako sa spieva v jednej populárnej piesni spievanej s knedľou v krku – byť v koži hlupáka a hlupák nie je to isté. Ale ani tú osliu kožu nezáujmu nemusíme nosiť do smrti, keď už sa stalo, že nám vládnu tí a takí, ktorí, povedané jazykom rozprávky, z ktorej sme si prímer požičali, od dobroty spochabeli. Lebo ja som presvedčený, že Slovensku sa darí, ako sa darí, nestratiť zdravý rozum nie vďaka, ale napriek tejto vládnej koalícii.

Zdá sa to byť absurdné? No tak si len pre poriadok pripomeňme, že výtlak politika, či jeho strany je priamoúmerný počtu odovzdaných hlasov. Je teda v našich rukách, či nabudúce opäť budeme voliť stranu, ktorá nemá vo chvíli, keď sa uchádza o hlasy voličov, reálneho kandidáta na tento kamikadze post. Na prvý pohľad je to teda také jednoduché, až je to zarážajúce. Máš ministra školstva? Dám ti hlas. Nemáš? Dám ho tomu, kto má kandidáta, ktorý ma dokázal presvedčiť. Naivné? A prečo potom vnímame podľa tejto šablóny posty ministrov financií, zahraničných vecí, vnútra… Príkladov v našich novodobých dejinách je habadej. Kvôli čomu teda opakovane pristupujeme na politickú hru, v ktorej tradične najslabšia (lebo najbezradnejšia) zložka vládnej koalície dostane ministerstvo školstva a svojho kandidáta na post ministra vyťahuje na poslednú chvíľu ako podradný kúzelník zajaca z klobúka? Lebo nie je rozdiel byť v koži hlupáka a hlupák?

Nemôžeme sa vykrúcať

Cestu, vo svojom postoji k momentálnej a zároveň dlhodobej situácii na ministerstve školstva, naznačil pri poverovaní Gabriely Matečnej prezident republiky Andrej Kiska. Aj keď v jednej veci si dovolím polemizovať s ním – veci netreba robiť rýchlo, ale poriadne. Za nás, ktorí si uvedomujeme určujúcu mieru spoločenskej spoluzodpovednosti každého občana, ergo potenciálneho voliča za stav v školstve a vzdelávaní na Slovensku, poznamenávam, že radšej budeme bez ministra až do konca funkčného obdobia tejto vlády, než by mala SNS opäť raz poškrabkať po truhlici, pozmetať po múčnici. Lebo veríme, že poverená ministerka má hádam aspoň toľko súdnosti, že bude do procesu vzdelávania zasahovať čo najmenej. Nič viac preň urobiť nemôže.

Ale možno sa nám takýto tón, takéto prenášanie zodpovednosti za stav v školstve na občana, nepáči. Možno nás ten virvar okolo jedného smiešneho ministra už unavuje. Máme na to právo, veď svojich starostí máme vyše hlavy. Lenže dovoľte mi pripomenúť, len tak, pre názornosť, jednu historickú paralelu, ktorú, prosím, neberte doslovne; vedci vyskúmali, že obyvatelia Pompejí boli fakticky mŕtvi dávno predtým, než ich zasypal popol Vezuvu. Otrávili sa olovom z potrubia, ktoré do mesta privádzalo životodarnú vodu. Aké ponaučenie z tohto príkladu vyplýva pre človeka v 21. storočí? Vymeňme už to jedovaté potrubie, vymaňme sa z názorového stereotypu, podľa ktorého sú fungujúca škola, kompetentný učiteľ a dobrá známka niečo automaticky nárokovateľné. Bez našej produktívnej spolupráce to nepôjde.

Ale je tu aj možnosť, že sa neradostnému a zdanlivo beznádejnému stavu v našom školstve prispôsobíme. Ako krajina v okolí ukrajinského mesta Pripjať po jadrovej havárii. Približne toľko isto, teda viac než štvrťstoročie, trvá agónia slovenského školstva. Už ani nekope. Už len preplo na režim minimálneho odporu. Alebo na iných miestach zmutovalo do obludných morfém. Verte mi, že niet príčetného učiteľa či riaditeľa, ktorý by 4. septembra 2017 pred svojím vstupom do triedy očakával nejakú reálnu a zmysluplnú pomoc od nadriadených orgánov. Na učiteľa kašľať, ten sa nejako vynájde. Ale ide o naše deti a vnúčatá. Naše. Urobme niečo pre ne.

Aby tento text nebol len vyplakávaním na vykradnutom hrobe, dovolím si zhrnujúco skonštatovať, že na začiatok bude úplne stačiť, ak si uvedomíme, že téma vzdelávania sa týka každého z nás. Dokonca aj v prípade, že sme bezdetní. Lebo v takom prípade je práve spoločenstvo domu, ulice či obce tým organizmom, ktorý bude dobre cieleným vzdelávaním natoľko kultivovaný, že ho nenechá zožrať osamelosti.

Ale aj toto je už stará pesnička. Lenže si treba uvedomiť, že ten, kto to tu naozaj, ale naozaj rídzí, nie je ani predseda somnambulný parlamentu, ani na prasknutie nadutý predseda vlády, ale občan. Tak nechápem, prečo by sa mal otáčať, vytáčať a vykrúcať, keď naňho niekto ukáže prstom.

Autor je spisovateľ

Teraz najčítanejšie