Denník N

Denník Moniky Kompaníkovej: Trocha optimizmu v smutnom týždni

Aj v uplynulom smutnom týždni sa dali nájsť dôvody na trochu radosti.

Minulý týždeň bol mimoriadne smutný, odišli traja vzácni ľudia. Počasie je na figu, spoločensko-politické dianie tragikomické, cesty ešte stále nikto po zime neupratal. A predsa sa niečo pekné nájde.

Navštívili sme spolu s Tomášom Janovicom Základnú školu Narnia v Pezinku. Je marec, to je čas na dievčatká myslieť zas, ako napísala Elena Čepčeková v rozprávke, s ktorou syn uspel na Hviezdoslavovom Kubíne. Je marec – poberaj sa starec, ako hovorila moja triedna učiteľka a je marec mesiac knihy.

V pezinskej škole sme našli dve plné triedy detí z piatich ročníkov, oblečených ako postavičky z rozprávok. Boli pokojné a disciplinované, no nikto na nich nemusel kričať, aby také vydržali byť hodinu a pol. Našli sme tam usmiate pani učiteľky, ktoré aj napriek tomu, že mali na hlavách tykadlá a klobúčiky – lebo aj ony prišli oblečené ako z rozprávky – mali prirodzenú autoritu a kričať zjavne nezvykli.

Keď vyzvali deti, aby sa pýtali, čakali sme pomalý rozbeh, zvyčajný ostych a strach, neisté pohľady upreté na učiteľky a otázky na papierikoch, no tieto deti sa nebáli spýtať na čokoľvek a kládli naozaj neobvyklé otázky, na aké človek u tretiakov či štvrtákov zvyknutý nie je – keďže sme obaja absolvovali už množstvo školských debát, dovolili sme si porovnávať.

Jedna slečna na konci debaty zdvihla ruku a povedala – ja sa nechcem nič spýtať, ja vás chcem len povzbudiť, aby ste ešte písali. Neskôr prišli ďalšie deti povzbudiť nás, aby sme písali viac, aby sme napísali ešte nejaké knižky. Na odpadnutie.

Jeden chlapček prišiel s otázkou, či verím v Boha. Lebo on verí a je veľmi šťastný, že aj ja verím v Boha, lebo jemu pomáha, a tak bude aj mne. Druhý chlapec bol zo živého spisovateľa taký vykoľajený, až sa triasol a prezradil, že ho to stretnutie posmelilo a uvažuje, že aj on bude spisovateľom. A poďakoval sa za tú možnosť byť tam chvíľu s nami.

To je vlastne všetko. Nič závažné sa neudialo, len sme zažili silný pocit optimizmu a radosti po návšteve zariadenia, ktoré sa v posledných rokoch takmer výlučne spája so slovami ako podvyživený, podfinancovaný, prebyrokratizovaný, frustrovaný, či nedocenený. Zažili sme novú generáciu múdrych, primerane sebavedomých, spontánnych, tvorivých a ohľaduplných detí a o učiteľkách nehovoriac. Ja ďakujem za tú možnosť byť tam chvíľu s nimi a počúvať.

Teraz najčítanejšie