Denník N

Poradila známemu, ako sa dostať za hranice, vo väzení došla pri práci o nohu

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Helenu Kociánovú v komunistickom väzení nešetrili: niekoľko dní ju vypočúvali, mučili ju, spávala na zemi bez prikrývok, až ochorela. Po operácii dostala infekciu. Neskôr pri práci na družstve prišla o nohu.

Borský Svätý Jur je pomerne veľká obec uprostred Záhoria v blízkosti rakúskych hraníc. Práve tu sa 20. novembra 1933 narodila Helena Kociánová, rodným priezviskom Maxianová.

Fungoval tú čulý kultúrny život; miestni ochotníci, ku ktorým patrili aj Helenini rodičia, chodievali hrať divadlo až do Viedne.

V čase druhej svetovej vojny však mali obyvatelia obce úplne iné starosti. Helena Kociánová spomína na odchod miestnych Židov. Otec sa zapojil do odboja a matka tajne nosila potraviny sovietskym zajatcom.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Helena si živo vybavuje aj oslobodenie Borského Svätého Jura, keď sovietski vojaci hľadali miestnych Nemcov a pritom takmer zastrelili jej staršieho brata Ľudevíta.

Po oslobodení Helena dokončila základnú školu a túžila pokračovať na strednej. Mala sen, že raz bude reštaurátorkou obrazov. Rodičia však nemali na školu peniaze, a tak sa išla učiť za predavačku.

Stačilo málo, aby skončila v base

Vo februári 1948 v štáte prevzala moc komunistická strana. Helena Kociánová po vyučení pracovala v obchode v Borskom Svätom Jure. Došlo tu k nedorozumeniu, ktoré popudilo miestnych funkcionárov.

Dostala vraj za úlohu upraviť výklad obchodu pri príležitosti 1. mája tak, aby to zodpovedalo významu Sviatku práce. Súčasťou výkladu bola československá štátna vlajka. Aby nepadala, zaťažila ju tromi knihami, ktoré jej podal vedúci. Názvy kníh vraj hovorili jasne: Chceme žiť – Ďaleko od Moskvy – Vo výšinách mrakodrapov.

Žiaľ, hneď si to všimlo niekoľko ľudí. Helenu Kociánovú preložili do Bratislavy. „A odvtedy ma sledovali. To som sa neskôr dozvedela z rozsudku,“ vysvetľuje.

Helena potom pracovala ešte v niekoľkých obchodoch, dokonca aj ako vedúca. Na konci mája 1952 mala nastúpiť do Zväzu slovenských spotrebných družstiev. Prešla trojmesačným školením v Trávnici, ale deň pred nástupom do zväzu, 28. mája, si po ňu domov prišli príslušníci ŠtB. Tvrdili, že sú zo zväzu družstiev a že s nimi má ísť na služobnú cestu do Košíc.

„Takýmto podfukom ma vytiahli z domu. Mama im ešte nakrájala údené mäso a ponúkla, nech si vezmú. V aute ma potom viezli spútanú so zaviazanými očami,“ rozpráva.

Vôbec vtedy netušila, prečo ju zatkli. Až neskôr sa dozvedela, že dôvodom bolo to, že v Bratislave poradila svojmu známemu Ivanovi Bonzelovi, ako by sa mohol dostať za hranice. Poznala v Borskom Svätom Jure istého Štefana Maďara, ktorý mal kontakty na prevádzača. Povedala o ňom Bonzelovi – a stratila niekoľko rokov slobody.

Helena Kociánová pred uväznením. Foto – Post Bellum

Od bolesti škriabala omietku

Štyria muži ju spútanú odviezli na chatu ŠtB v Harmónii. O mieste, kde ju niekoľko dní vypočúvali, toho dnes nedokáže veľa povedať. „Pamätám si len, že to bola jedna veľká miestnosť, kde stál asi štyri metre dlhý stôl.“

Vyšetrovatelia sa jej neustále pýtali na konkrétne mená ľudí z protištátnej skupiny. Helena Kociánová však žiadne nepoznala. Prikázali jej robiť drepy, kým nezačne hovoriť.

„Bolo to v čase, keď som mala mesiačiky, a začala som tam hrozne krvácať. Už som bola celá mokrá. Potom mi jeden z príslušníkov ŠtB doniesol balík vaty.“

Asi po troch dňoch previezli Helenu Kociánovú na policajné riaditeľstvo v Bratislave na ďalšie výsluchy. „Na cele sa celú noc svietilo, a keď som zaspala, tak ma zobudili. Jeden vyšetrovateľ bol slušný, ale druhý na mňa vytiahol pištoľ. Vraj ma zastrelí, ak nebudem hovoriť. Vyvíjali na mňa psychický nátlak. Mala som silné bolesti. A to bolo aj tým, že som nemala nič na seba a bola tam hrozná zima,“ spomína si Helena na niektoré detaily.

Bolesti boli také silné, že ju po týždni väznenia odviezli do nemocnice. Okamžite išla na operačnú sálu a lekári jej odstránili slepé črevo. Ale ukázalo sa, že išlo o zlú diagnózu. Bolesti v skutočnosti spôsobilo podchladenie a zápal obličiek.

V nemocnici dlho nezostala a hliadka ju eskortovala späť do väznice. „Spala som tam na zemi. Podlaha bola taká špinavá, že sa z nej dalo blato odlupovať.“

V dôsledku zlých hygienických podmienok sa jej do nezahojenej rany dostala infekcia. Od bolesti škriabala omietku zo steny. Do cely jej navyše nasadili udavačku.

Neskôr Helenu Kociánovú preložili na inú celu. „Tam už bol francúzsky záchod, z ktorého som pila vodu. Musela som si však toaletu najskôr vyumývať, mali sme len dva litre vody na všetko.“

22. októbra 1952 sa so skupinou Krutý a spol., kam zaradili aj Helenu Kociánovú, konalo súdne pojednávanie. Vtedy osemnásťročná dievčina o tejto údajnej protištátnej skupine nič netušila, napriek tomu zo súdu odišla s päťročným trestom.

Po prekonanej infekcii neustále trpela silnými bolesťami, ale súd na jej zdravotný stav nebral ohľad.

Po rozsudku bola najprv vo väznici v Rimavskej Sobote, kde ju zaradili na ťažké práce v práčovni a v poľnohospodárstve. Následne ju poslali do väznice v Sučanoch a potom do nápravno-pracovného tábora v Želiezovciach, kde v priestoroch bývalého poľnohospodárskeho areálu odsúdené ženy pracovali väčšinu roka v poľnohospodárstve.

Na ten deň sa nedá zabudnúť

Jedného dňa za Helenou Kociánovou prišla spoluväzenka, aby ju varovala pred veľkým nebezpečenstvom. Dokonca ju vraj upozornila, že si má dať pozor na nohu, a nakoniec jej z dlane vyložila budúcnosť. „Všetko, čo povedala, sa splnilo,“ tvrdí Helena.

Na druhý deň 12. júla 1955 ju poslali na mlátenie repky v hospodárstve Karolína. Na najťažšiu prácu na stroji mláťačky vtedy určili väzenku Helenu Kučerovú. Nosila však veľmi silné okuliare, a tak dozorca namiesto nej na stroj poslal inú, postaršiu ženu.

„Pani sa pozrela tak, že ma to úplne deprimovalo. Ten jej pohľad hovoril, ako je nešťastná, že tam musí ísť. Ponúkla som sa, že už som to doma robila a že tam pôjdem namiesto nej. A tak som si svoj osud sama zvolila. Jednoducho som tam musela ísť. Len veľmi nevšímavý človek by tej panej nepomohol.“

Mláťačka nebola poriadne zabezpečená. Pri práci na stroji sa Helene náhle za chrbtom uvoľnil príklop a ona spadla dovnútra stroja. „Špagát z príklopu sa odtrhol. Spadla som tam takto – nohou a rukou. To je taký šok, že bolesť ani nemáte čas vnímať. Nemáte. Samozrejme, že som revala, ale ja si to nepamätám. Zvrátila som sa dozadu, poklop som odtlačila svojím telom. Niekto tam zhodil remeň, takže mašinu zastavil. Vytiahli ma z mláťačky a podali nosidlá, že ma budú spúšťať. V živote som nemala väčší strach, že im pri tom spúšťaní spadnem. Hneď tam došla doktorka Vídová a pichla mi nejaké ‚oblbováky‘. Musela som byť mimo, pretože si pamätám, že rozprávali, nech ma oblejú studenou vodou,“ rozpráva Helena Kociánová.

Pred hroznou smrťou ju zachránil jeden zo zamestnancov. Celou silou ju držal, aby ju stroj celú nerozsekal.

Nasledoval prevoz do nemocnice v Nitre, ale Helena tak silno krvácala, že sa sanitka musela zastaviť v nemocnici v Želiezovciach a potom v Leviciach, kde primár Fraštatský nariadil okamžitú operáciu.

Dozorkyňa – Čierna Anča, ktorá išla s Helenou v sanitke, s tým však nesúhlasila. Príkaz vraj znel jasne: odviezť väzenku do Nitry.

„Primár povedal, že to nie je možné, že to neprežijem. Upozorňoval ju, že podľa vodiča nie je sanitka v takom stave, aby do Nitry dokázala dôjsť. Fraštatský bol proti tomu, aby ma tam viezla. Ale ona stále opakovala, že má príkaz, musí ma tam doviezť.“

Len čo sa dostali za Levice, sanitka sa pokazila a zostala stáť v poli. „Celý čas som bola v sanitke a sama som si povoľovala a uťahovala remeň. Dievčatá mi ešte dali na cestu vodu s citrónom a to som po ceste cucala. Asi mi zachránilo život, že som do seba dostala nejakú tekutinu. Doviezli ma teda do Nitry, rýchlo na röntgen a odtiaľ rovno na sálu. Bolo 12.30, nešťastie sa stalo ráno.“

Prišla o nohu

V Nitre Helene Kociánovej nohu pod kolenom amputovali. Keď sa prebudila z narkózy, noha ju silno bolela. „V nohe mi silno šklbalo, a tak som to povedala sestre. A ona mi hovorí: ‚Dievčatko, tam už ťa nemá čo bolieť. Ty už nemáš nohu, ty si o ňu prišla.‘“

Helena to prijala statočne a bola rada, že jej lekári zachránili aspoň zranenú ruku.

Hoci po operácii trpela obrovskými bolesťami, nedostávala anestetiká. Nebola schopná sa ani pohnúť, ale vo dne v noci ju v izbe strážila väzenská dozorkyňa. Aj primár jej dával rôznymi spôsobmi najavo, že preňho nie je dôležitou pacientkou.

„Pri preväzovaní mi obväzy trhal ako psovi. Cukla som nohou, nejako som sa ho dotkla a hneď začal revať, vraj čo si to dovoľujem, že som len väzeň.“

Kociánová sa vtedy dočkala úplne nečakanej podpory. Na izbe ležala s vážne chorou Annou Lenártovou, manželkou vysokého komunistického funkcionára a neskoršieho predsedu vlády Jozefa Lenárta. Často chodil ženu navštevovať a raz sa Heleny Kociánovej zastal.

„Videl, čo so mnou robia. Od bolesti som si spodné zuby ‚oškrípala‘. Lenárt im potom hovorí: ‚Aj keď je to väzeň, tak každý väzeň má svoje ľudské práva a vy by ste sa toho mali držať,‘“ spomína Helena. Lekári jej odvtedy začali podávať morfium.

Neskôr Helena prešla väzenskými nemocnicami v Brne, Bratislave a v Ružomberku. Noha jej stále hnisala a musela preto ísť ešte na niekoľko operácií. Takmer rok nevyšla z nemocničných budov.

Počas návštevy bratov sa dozvedela, že ju mali podmienečne prepustiť – 13. júla 1955, teda na druhý deň po úraze.

Druhá šanca bola po doliečení. Vtedy však bola proti jej vlastná matka, ktorá údajne povedala, že ju môžu prepustiť, až keď bude úplne zdravá.

Karol na ňu čakal

Helenu Kociánovú prepustili na slobodu 30. mája 1956 a previezli ju na civilné oddelenie do Brna. „Keď som došla domov, tak bolo vidieť, že tam nie som vítaná.“

Niekto však z jej návratu predsa len mal radosť – Karol Kocián. Celé štyri roky jej do väzenia posielal listy. Helena ho poznala už od detstva, bol od nej o desať rokov starší. „Keď som bola ešte mladá, tak často opakoval, že si na mňa počká.“

Po jej návrate sa začali schádzať. Silno veriaca Helenina rodina však nemala dobré vzťahy s ľavicovo zmýšľajúcou rodinou Karola Kociána a postavila sa proti ich vzťahu. „Karol sa ich vraj spýtal, či Pána Boha videli, a to bol ten kameň úrazu. Hlavne mama bola proti, otec ani toľko nie.“

Matka potom svojej dcére všemožne bránila, aby sa s Karolom schádzala. Došlo to tak ďaleko, že rodičia dcéru nepúšťali ani k lekárovi.

Ešte v roku 1956 preto odišla z domu a presťahovala sa do českých Mikulovíc na Jesenicku, kde v tom čase žila jej sestra. Karol ju nasledoval a onedlho sa vzali.

Trpká životná skúsenosť jeho ženy spôsobila, že Karol na začiatku 60. rokov dospel k záveru, že vystúpi z komunistickej strany. Helena Kociánová nemohla nájsť slušné zamestnanie. Karol pracoval v lisovniach, kde sa denne dostával do styku s jedovatým fenolom.

Na následky otravy touto látkou v roku 1986 predčasne zomrel. Helena manželovu smrť niesla veľmi ťažko.

Foto – Post Bellum

Povodne aj úradníci

Ani pád komunistického režimu nepriniesol Helene Kociánová koniec životných skúšok. V roku 1997 postihli Mikulovice bleskové povodne. Z domu obklopeného rozvodnenou riekou unikala so svojimi synmi na poslednú chvíľu. Rieka nakoniec pol domu a stodolu strhla a poškodila záhradu. Helena dávala všetko dlho a ťažko do poriadku.

Helena žiadala aj o preukaz ZŤP a nárok na sprievodcu, keďže je invalidná a odkázaná na vozík. Pahýľ jej nohy sa však o niekoľko centimetrov míňa s legislatívou a na pomoc od štátu nárok nemá. Vníma to ako nespravodlivosť.

„Všetko je o ľuďoch a každý človek by sa mal snažiť, aby jeho svedomie zostalo čisté. Aby sa pred svojimi potomkami nemusel hanbiť,“ dodáva Helena Kociánová.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie