Aký chceme štát?

Tak sme prežili ďalší Deň ústavy. Veľa nechýbalo. Nad hlavami hučali stíhačky, ústavní činitelia prednášali slávnostné prejavy. Patrilo sa, dvadsaťpäť rokov, to je už niečo. No kým v Bratislave prebiehalo blahorečenie ústavy, v Košiciach bol v cele predbežného zadržania už tretí deň väznený výtvarník Ľuboš Lorenz. Za strhnutie kosáka a kladiva z preglejky.

„Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu,“ píše sa v úvode ôsmej hlavy nášho základného zákona. Čie záujmy chránil dozorujúci prokurátor, ktorý Lorenzov pobyt za mrežami natiahol na štyri dni, netuším.

Premiér ani predseda parlamentu sa nenechali vyrušiť zo štátotvornej nálady. I poznajúc neznesiteľnú ľahkosť novelizácie ústavy, zamysleli sa nahlas, ako ju ešte sprzniť. R. Fico by v nej rád videl minimálnu mzdu, A. Danko právo na držbu zbraní.

Dáva to zmysel. Ak pracujete vo verejnej správe a váš tabuľkový plat je nižší ako minimálna mzda (aj také na Slovensku existuje), možno v slabej chvíľke zatúžite streliť si guľku do hlavy. Na jedno aj na druhé by ste mali mať ústavné právo.

Žarty bokom. Dnes je v životnom záujme Slovenska prekaziť chuť lídrom vládnych i nevládnych strán zapísať sa do dejín ďalšou novelou ústavy. Ak novela alebo nová ústava, tak určite nie teraz, a v budúcnosti iba ako výsledok tlaku či túžby zdola. Kým sa v nás objaví, môžeme si krátiť čas debatou o preambule. Keby ste mali možnosť napísať ju, čo by v nej nemalo chýbať? Túto otázku som na Facebooku položil kamarátom. Ich odpovede pretavené do súvislého textu by v úvode preambuly zneli nasledovne:

„My, občania Slovenska, spomínajúc na tisícročnú skúsenosť mierového spolunažívania s okolitými národmi, vychádzajúc z demokratického odkazu prvej Československej republiky, ctiac vzoprenie sa našich predkov proti totalitným režimom vyhlásením Slovenského národného povstania a demonštráciami v novembri 1989…“ Nasledovalo by slovo „usilujúc“, ale čo zaň?

Našli by sme zhodu na formatívnych historických udalostiach, ktoré v kolektívnom vedomí posilnia našu snahu vybudovať demokratický a prosperujúci štát. No čo k tomu? Túžime aj po štáte sociálnom? Ak áno, čo to v praxi znamená? A čo duchovno? Dalo by sa pokračovať. Najbližšia revolúcia, ktorá sa pod Tatrami odohrá, by mohla byť myšlienková. Vzoprieť sa marazmu, zastaviť vyvolávanie fašizoidných duchov minulosti a povedať si, kým sa chceme stať.