Denník N

Zahalili oči sochám a bojujú za ÚPN: Stále nám pripomínajú, že my sme za socializmu nežili

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Iniciatívu mladých ľudí Pamätaj si mnohí všimli po tom, ako červenou páskou zahalili oči sochám. Juraj Šeliga, ktorý je hovorcom iniciatívy, zdôrazňuje, že neobhajujú šéfa Ústavu pamäti národa Ondreja Krajňáka, ale ústav ako taký.

Juraj Šeliga (27) sa narodil v Dolnom Kubíne. Venuje sa ústavnému právu a právnej teórii. Študoval morálnu a právnu filozofiu v Kolégiu Antona Neuwirtha, je absolventom politických vied na John Jay Institute vo Filadelfii v Spojených štátoch. Aktuálne dokončuje doktorát na Právnickej fakulte TU v Trnave. Pôsobí ako hovorca iniciatívy Pamätaj.

Hovoríte, že ste mladí ľudia a nie politici. Že vám len záleží na odhaľovaní minulosti tejto krajiny. Kto teda vlastne ste?

Mnohí z nás sú študenti vysokých škôl a niektorí sme tesne po škole.

Vy osobne?

Práve si robím doktorát z ústavného práva na Trnavskej univerzite.

Poznali ste sa už predtým, alebo vás spojila až iniciatíva?

Sme síce z celého Slovenska, ale väčšina študovala tu na západe – či už v Bratislave, alebo v Trnave. Chodili sme aj do Kolégia Antona Neuwirtha, čo je ročný program počas vysokej školy. To nás spojilo. A okrem toho, ak sa človek zaujíma o veci verejné, tak si automaticky uvedomuje, nakoľko je dôležité, aby sa história neopakovala. O to viac, keď tu dnes máme kopec extrémizmu a zjednodušenia typu, že nie som historik, tak o holokauste nič neviem. Alebo že za komunizmu bolo lepšie. Nehovoríme o čierno-bielom videní, lebo tak sa história vnímať nemá, ale na druhej strane je veľmi dôležité, aby mladí ľudia poznali históriu. A rovnako podstatné je, aby sa zaujímali o dianie, pretože stále počúvame, že mladí sa o nič nezaujímajú.

Máte pocit, že vaši rovesníci sa zaujímajú o to, čo sa tu deje?

Ako kto. Ja som z Oravy a niektorí moji bývalí spolužiaci si sami od seba neotvoria knihy o histórii, aby ich študovali. Keď si však spolu sadneme na pivo a bavíme sa, tak ich to zaujíma a pýtajú sa. Keď niekam prídeme na stretnutie ako iniciatíva Pamätaj, hoci aj s politikmi, tak na nich vidieť, že nás nevedia zaradiť. Rozmýšľajú, do ktorej škatuľky patríme. S tým, že sme vraj „krajňákovci“, teda stúpenci súčasného šéfa ÚPN, sa napríklad stretávame stále. Pýtajú sa, či sme nejaká mladá politická akadémia. Keď im vysvetlíme, že naozaj nám ide len o históriu a inštitúciu ÚPN ako takú, tak začnú počúvať a ich reakcie sú na 90 percent pozitívne.

Video: Richard Stanke rozpráva príbeh Alfreéda Wetzlera

Stále vás teda podozrievajú, že ste nevznikli len tak, ale je za vami nejaká politická strana?

Áno. Alebo nás obviňujú, že sme vznikli z iniciatívy niektorých zamestnancov ÚPN, ale tak to naozaj nie je. Šéfa ÚPN Ondreja Krajňáka som napríklad videl po prvý raz naživo tento týždeň počas verejnej diskusie. Nikdy sme sa s ním nekoordinovali ani neradili. Vôbec nejde oňho.

Musíte stále vysvetľovať, že spúšťačom iniciatívy bola novela zákona koaličných poslancov, ktorá má zmeniť fungovanie ústavu, zosadiť jeho šéfa do pozície člena správnej rady a že by mala po novom rozhodovať rada ako kolektívny orgán?

Presne. Toto „podhubie“ mladých ľudí tu bolo dlho. A naozaj nás do istej miery vyprovokovali aj hlasy, že mladí sa o nič nezaujímajú. Tak sme si povedali, že kedy, ak nie teraz sa treba ozvať?

Inšpirovali vás študenti, ktorí organizovali protikorupčný pochod?

Samozrejme, že ich vnímame. My sme sa však o ÚPN a o históriu krajiny zaujímali aj predtým. Je však dobré, že sa mladí ľudia zaujímajú o spoločenské dianie a angažujú sa.

Z čoho platíte svoje aktivity?

Podporujú nás mnohí ľudia, ktorí veria, že verejná a odborná diskusia o činnosti ÚPN je dôležitá a táto novela nerieši inštitucionálny, ale personálny problém. Evidencia všetkých darov je verejne dostupná na transparentnom účte.

Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Prečo je tá novela vlastne taká zlá?

Navonok všetci hovoria, že im ide o transparentnosť a lepšie fungovanie ústavu. Po prvom prečítaní je však zrejmé, že ide o riešenie personálneho problému. Novelou riešia napäté vzťahy v ústave, čo zdôrazňovali aj na rokovaní ľudskoprávneho výboru parlamentu. A zdá sa mi, že SNS sa týmto zámerom ani netajila a verejne o tom hovorila. My si však myslíme, že ak ide o napätie medzi správnou a dozornou radou a šéfom ústavu, tak sa to nemôže riešiť novelou.

Funguje inak ÚPN dobre a plní si svoju úlohu?

Ústav tu už funguje pätnásty rok, takže čas na nejakú reflexiu tu naozaj je. Vzťahy v ústave nie sú dobré. Takže áno, treba sa nad tým zamyslieť. Možno aj v ÚPN by sa mali zamyslieť nad tým, či všetko robia dobre a či netreba rozšíriť obdobie, ktoré skúmajú.

Napríklad?

Dnes sa venuje obdobiu od vzniku vojnového slovenského štátu po rok 1989. Nemalo by to byť od Mníchovskej dohody po zánik Štátnej bezpečnosti? Mnohí predsa hovoria, že ŠtB skartovala zväzky. Alebo napríklad v ústave nie sú zväzky Verejnej bezpečnosti, ktorá často pomáhala a robila nadprácu pre ŠtB. Ak treba napätie v ústave riešiť, aby sa neopakovalo v budúcnosti, treba na to širšiu odbornú diskusiu. Teraz navrhnuté riešenie totiž spája všetkých v správnej rade, ktorí majú spolu problémy, do jedného kolektívneho štatutárneho orgánu, aby členovia správnej rady rozhodovali o všetkom spoločne.

A to nie je riešenie?

Absolútne nie. Veď takto by mali rozhodovať aj o tom, komu podpíšu pracovnú zmluvu či dovolenku. Ak sa Krajňákovi vyčíta, že míňa veľa na právne služby, menil riaditeľov a že nepočúva správnu radu, a naopak, on sa bráni, že rada nepočúva jeho, tak dobre – aby sa to neopakovalo v budúcnosti, poďme sa baviť o efektívnejšom systéme. Predkladatelia novely hovoria, že kolektívne riadenie je demokratickejšie. Nám potom vyčítajú, či ako mladí nechceme demokraciu, pretože takéto riadenie je podľa nich demokratickejšie. Všetci však vieme, že to je o systéme bŕzd a protiváh. Veď inak to môže byť ľahko zneužiteľné.

Ako?

Stačí, ak sa z deviatich dohodnú piati, že niečo nepodporia. Nič neprijmú, ostane vákuum. Kto potom podpíše upratovačke dovolenku? Ako sa rozhodne o smerovaní ústavu, o koncepcii Múzea zločinov komunizmu? A to nehovorím, ako som si pri sledovaní výročných správ všimol, že ústav je najviac mediálne prezentovaný pri súdnych sporoch.

Čo tým chcete povedať?

Ako pri navrhnutom spôsobe riadenia zaručíte, že ak niekto zažaluje ÚPN, ten sa bude aj brániť? Pretože ÚPN nežaluje, len sa bráni. Veď ak by sa tie spisy ŠtB nebránili, načo sú? Nehovorím, že je to biblia, no na druhej strane je to určitá reflexia histórie.

Prečo teda koalícii tak prekáža dnešný šéf ústavu Krajňák? Veď to bol Smer, ktorý ho do funkcie presadil.

To je niečo, na čo úplne neviem odpovedať. Ani nad tým nepremýšľame. Ak politici majú pocit, že on je tým najväčším problémom ÚPN, mali by ho chlapsky vyzvať, aby odstúpil.

Vám sa zamestnanci z ústavu ozvali a povedali vám, že naozaj je Krajňák problém a v ústave je napätie?

Problémom je, že v ústave je viacero skupín. Nehovorím, že som expertom na vzťahy v ÚPN, ale fakt je taký, že jedna skupina hovorí „A“, druhá „B“. Je tam napätie. Veď si zoberte, že tam pôsobí štyri alebo päť odborových organizácií. Celkovo je tam okolo 60 zamestnancov. Už to o niečom svedčí. Opakujem, ak im prekáža Krajňák, nech ho vyzvú, aby nerobil zle, ale nech nerobia novelu, ktorá je šitá horúcou ihlou.

Čo by pre ústav znamenalo, ak by novela prešla v navrhnutom znení? Teda okrem toho, že Krajňák by skončil vo funkcii.

Ťažko sa mi chce veriť, že deväť ľudí, ktorí majú spoločne niečo riadiť, to bude vedieť robiť efektívne.

A výčitka, že by vlastne nemohol pokračovať v aktivitách, ktoré robí dnes?

Áno, spor je aj o vypustení slovíčka „najmä“ pri definovaní, čo má ústav robiť. To slovíčko má pritom praktický dosah. Vďaka nemu môže robiť napríklad Festival slobody. A ten nie je len o histórii, ale naopak, spája minulosť so súčasnosťou a využíva nato umenie, čo je pre mladých veľkým lákadlom. Rovnako ako téma Múzea zločinov komunizmu. Je otázkou, či má byť v sústave múzeí alebo pod ÚPN. To všetko je na diskusiu. Nemalo by to však byť tak, že niekto pripraví novelu a povie, že takto to bude, lebo je tam personálny problém, ktorý rýchlo vyriešime a okolo ktorého ešte urobíme nejakú vatu, aby to tak nevyzeralo.

Mali ste možnosť vystúpiť na ľudskoprávnom výbore parlamentu. Aké ste mali vtedy pocity?

Prekvapilo nás, že sme dostali len päť minút, keď aj poslanci volajú po diskusii. Na druhej strane tomu rozumiem, pretože poslanci majú aj inú prácu. Snažili sme sa teda v skratke vysvetliť, o čo nám ide, a presvedčiť ich, že nie sme politici, ale mladí ľudia, čo volajú po širokej odbornej diskusii.

Počas výboru vám predseda poslaneckého klubu Smeru Martin Glváč vytkol, vraj kde ste boli doteraz. Kde ste boli?

Celé leto sme písali politikom vrátane prezidenta Andreja Kisku, premiéra Roberta Fica a predsedu parlamentu Andreja Danka a žiadali ich o stretnutie. Prišlo nám to teda nefér. Za dva dni sme vyzbierali viac ako 1500 podpisov, aby sme sa mohli stať súčasťou pripomienkovacieho konania, a poslali sme naše hromadné pripomienky. Ministerstvo spravodlivosti k nim napísalo, že sú na úvahu predkladateľov, keďže ide o poslaneckú iniciatívu.

Ktorá zo strán zareagovala?

S Mostom-Híd sme si vymenili nejakú komunikáciu, ale ani oni nešli do hlbšej diskusie. Smer, prostredníctvom predsedu klubu Glváča, zareagoval až na výbore. Chápem, že bolo dovolenkové obdobie a riešili aj vládnu krízu. Ich argument, že sme tu doposiaľ neboli, bol však veľmi nefér. Je však pravda, že pozornosť väčšiny sme upútali až po tom, ako sme začali zahaľovať sochám oči.

Foto z Facebooku iniciatívy Pamätaj.

Čo ste takouto formou kampane chceli povedať?

Chceli sme ukázať, že sme mladí ľudia a že si nezakrývame oči pred minulosťou. Takýto spôsob nám prišiel vhodný.

Objavili sa však aj výčitky, že poškodzujete sochy.

To je omyl. Vo videu, v ktorom sme ľudí vyzvali na túto akciu, sme zdôraznili, že nechceme poškodzovať sochy. Veď to bol kus látky, ktorý sa dal jednoducho dole. A aj na našich stránkach sme sa s ľuďmi bavili, že ak je socha príliš vysoko, nech to radšej nerobia. Bezpečnosť musí byť na prvom mieste.

Koľko sôch malo nakoniec previazané oči?

Neviem presne, ale sú to desiatky. Ujalo sa to po celom Slovensku. Ľudia sa zapájali.

Inšpirovali ste sa pri tom nejakou akciou v zahraničí?

Nie, bol to čisto náš nápad. Chceli sme urobiť niečo, aby sme na tú iniciatívu upozornili, ale zároveň sme nechceli zachádzať do extrémov. Išlo nám o to, aby naša iniciatíva zarezonovala a bolo to autentické. Nápad, že mladí si nechcú zakrývať oči, nám prišiel dobrý.

Pre kampaň ste nakrútili aj videá, v ktorých vystupuje Richard Stanke či Emília Vášáryová. Bolo ťažké ich presvedčiť?

Richard Stanke si s nami sadol a rozprával sa s nami, aby pochopil, o čo nám ide. Potom povedal, že súhlasí a že je to dobrý nápad, ktorý treba urobiť. To isté bolo aj s pani Vášáryovou, ktorá chcela vedieť, že nie sme politická iniciatíva a či to nerobíme na podporu konkrétnej osoby.

Video: Príbeh Ireny Kavaschovej

Akú odozvu mali tie videá?

Niektoré majú aj vyše stotisíc zhliadnutí. Šíria sa cez sociálne siete a všimli si ich aj médiá. Je dôležité, že takto vlastne aj mladí spoznávajú konkrétne ľudské príbehy. Napríklad príbeh Hartmuta Tautza, ktorý bol chalan v našom veku a roztrhali ho psy na hraniciach. Keď človek vidí jeho príbeh, uvedomí si, že ak sa to tu zvrhne, môže sa to stať aj dnes. Alebo príbeh Ireny Kavaschovej. Úprimne poviem: keď je toho „hejtu“ na našu iniciatívu už priveľa, tak si spomeniem na tieto príbehy a presvedčí ma to, že robíme správnu vec.

Čo vám vyčítajú?

Samozrejme, sú to výčitky typu, že nás platí Soros, až po to, že to robíme na objednávku politikov a niekoho z ÚPN. Vyčítajú nám, že sme vtedy nežili, tak tomu obdobiu nemôžeme rozumieť. Ak si však niekto naozaj prečíta, o čo nám ide, tak pochopí, že voláme len po odbornej diskusii, aby sa neriešil personálny problém novelou.

Mali ste na rokovaní výboru pocit, že poslanci vás poznajú, alebo aspoň kampaň s tými sochami či videá s osobnosťami?

Vieme, že v Moste-Híd si to všimli. Ako to bolo inde, neviem. Niektorí poslanci naše emaily asi čítali, no nereagovali.

Hovorili ste, že po výbore sa vám ozval Martin Glváč. Stretli ste sa?

Áno, na druhý deň po výbore sme za ním prišli a rozprávali sme sa o tom, kto sme a o čo nám ide. Na stretnutí bola aj Martina Šimkovičová (poslankyňa, ktorá odišla z hnutia Sme rodina, jedna z predkladateľov novely – pozn. red.). Glváč opakoval, že im ide o inštitúciu. Tak sme povedali, že ak ide naozaj len o to, tak začnime širokú odbornú diskusiu, pretože sa to dá urobiť lepšie. Bolo to však krátke stretnutie.

Ako sa skončilo?

Že Smer porozmýšľa.

Hlasovanie o novele má byť už v stredu. Poslankyňa Mosta-Híd Edita Pfundtner pripravila pozmeňujúci návrh. Pomôže niečomu?

Ak ide o verziu, o ktorej sa hovorilo, ale nebola ešte oficiálne predstavená, tak stále tam ostáva to deväťčlenné riadenie správnou radou. A to je problém. Argumentoval som tým aj pred poslancami a verím, že sa to nikdy nestane, ale predstavte si, že voľby vyhrajú extrémisti. Pýtal som sa, či sa neboja, že cez svoje nominácie do správnej rady následne celé ÚPN obsadia.

Ako reagovali?

Urobte všetko pre to, aby Kotleba nevyhral.

Napriek tomu veríte, že do stredy nejaká odborná diskusia prebehne?

Smer povedal, že porozmýšľa. Viem, že to môže vyznievať naivne, ale verím tomu, že ak im ide o vec, tak nevidím dôvod, prečo by nemali o tom rozmýšľať a novelu stiahnuť.

Vyčítajú vám, že ste počas komunizmu nežili. Koľko rokov ste mali v Novembri 1989, keď režim padol?

Narodil som sa krátko po tom.

Ako u vás doma vnímali tento historický zlom?

Ako pozitívum. A to nehovorím len za seba, ale za všetkých mladých z našej iniciatívy. Poznáme mnoho príbehov o tom, že vtedy ľudia trpeli, a to nielen v tom, že nemohli chodiť do kostola. Ide napríklad aj o to, ako ľuďom brali pôdu, alebo o menovú reformu, pri ktorej komunisti znehodnotili úspory. Nehovoriac o slovenskom štáte. Moja babka mi hovorila, že keď brali židov, mnohí už vtedy v dedine vedeli, že to nie je dobré a že sa už nevrátia. Čo hovorím, je, že my mladí sme to nezažili, ale tie prípady sú známe a vieme o nich. Stále hovorím, že históriu treba poznať, aby sa neopakovala.

Ako vnímate to, že stále vo verejnom živote pôsobia ľudia, ktorí spolupracovali s ŠtB?

Nechcem nikoho obhajovať, ale možno boli medzi nimi aj takí, ktorí podpísali spoluprácu v slabej chvíli alebo ich do toho klamstvom „natiahli“. Samozrejme, sú tam aj takí, ktorí donášali vedome, a to treba otvorene pomenovať. Nevidel by som to však čierno-bielo. Napríklad ak premiér Robert Fico hovorí, že pred rokom 1989 tu nebola čierna diera, a za tento výrok sa mu dostalo kritiky, neobhajujem ho, ale v niečom má aj pravdu. A to v tom, že aj vtedy tu žili ľudia. Aj za slovenského štátu tu ľudia žili. Treba rozlíšiť medzi ideológiou, ktorá valcuje celý štát, a jednotlivými ľudskými príbehmi. Možno to vyznie alibisticky, no to je tá potrebná miera citlivosti – a koniec koncov, to by mal robiť ÚPN.

Slovensko

Teraz najčítanejšie