Libera me! Deň, keď nacisti nevedeli, či môžu tlieskať židom

Autor pracuje v Nadácii Milana Šimečku

Jednou z prvých vecí, o ktoré sa nacisti a ich kolaburujúci prisluhovači snažili, bolo vytvoriť dojem, že ich obete nie sú ľudia. Vedeli, že ak sa im to podarí, odstrihnú tým emócie a sympatie majority, ktorá by mohla mať problém s násilnosťami, čo mali nacisti v pláne. No ak prestanete vnímať obete ako ľudí, ide to všetko akosi ľahšie. Aj výčitky svedomia odznievajú rýchlejšie.

Mnohé z rasových zákonov vrátane takzvaného Židovského kódexu, ktorého vydanie si v týchto dňoch pripomíname, mali práve tento cieľ. Zakázať nejakej skupine obyvateľstva používanie rádia či hudobných nástrojov nemá nejaký významný vplyv na kvalitu života spoločnosti. No dá vám pocítiť, že ste mimo hry. Nápis na parku „židom a psom vstup zakázaný“ vám dá jednoznačne najavo, kam podľa nich v spoločnosti patríte. Napokon, takmer všetci preživší vo svojich pamätiach spomínajú na moment, keď im vytetovali číslo: „Už som nemal meno, už som nebol človek. Bol som už iba číslo.“

Takýto tlak vyvolával reakcie. V niektorých prípadoch ozbrojené, ako napríklad povstanie vo varšavskom gete, či úteky z koncentračných táborov, ako to dokázali Wetzler,Vrba, Rosin a Mordowic či Lénar a Junger. No v každodennom živote sa odohrával iný boj. Nebol zjavný, práve naopak, no bol o to húževnatejší. Bola to snaha prenasledovaných a väznených aspoň nejakým spôsobom pokračovať v predošlom živote.

Ak to podmienky dovolili, vytvorili pre deti triedy a pokračovali vo vzdelávaní. Niektorým sa podarilo prepašovať knihy a pripraviť pre ostatných verejné čítanie. Vo varšavskom gete sa v priebehu rokov podarilo vytvoriť knižnicu s približne tisíckou kníh, ktorá slúžila až do povstania, keď zrovnali geto so zemou. Podarilo sa prepašovať hudobné nástroje a vznikali hudobné telesá, ktoré držali pri živote zdanie a spomienky na život „predtým“.

Za týmito aktivitami stáli odvážni, odhodlaní a vytrvalí ľudia.

Janusz Korczak – spisovateľ, pedagóg a riaditeľ sirotinca vo Varšave, ktorý napriek tomu, že mu nacisti dali šancu, do poslednej chvíle odmietol opustiť svoje deti a držiac ich všetky okolo seba vošli spoločne do plynovej komory v Treblinke.

Hans Krása – hudobný skladateľ, bohém, obdivovateľ Stravinského a autor detskej opery Brundibár, ktorú v septembri 1943 odohrali v Terezíne v Magdeburských barakoch. Mnohí ďalší vytvorili v getách orchestre, ktoré hrali pred plným publikom po pivniciach a povalách.

Príbehy týkajúce sa akejkoľvek genocídy sa ťažko označujú nejakým vhodným prívlastkom. Naša slovná zásoba je príliš obmedzená na to, aby plne vyjadrila, čo sa dialo. Každý z príbehov je unikátny a stojí za pozornosť. No príbeh, ktorý si pripomenieme, vyznieva aj v naratíve holokaustu mimoriadne neobyčajne a silne. Odohral sa v Terezíne, mestečku 50 kilometrov za Prahou.

Terezín nebol vyhladzovacím táborom, hoci vo väčšine prípadov predstavoval prestupnú stanicu na ceste do plynových komôr. Bol to koncentračný tábor a obrovské geto. Mal slúžiť okrem iného aj ako propagandistický ťah a ukázať, aký je Hitler veľkodušný, keď daroval židom celé mesto. Nacisti tu väznili celé rodiny, a hoci im poskytli istú mieru možností organizovať si život, hrozba transportu nikdy nezmizla. Rovnako aj stráže a prísne pravidlá, ktorých porušenie sa bezohľadne trestalo. Predovšetkým Malá pevnosť si s ostatnými koncentrákmi v ničom nezadala.

V novembri 1941 sa v Terezíne ocitol aj židovský mladík a milovník hudby Rafael Schächter. Pôvodom z rumunského Brailu, vyrastal v Brne a neskôr sa presťahoval do Prahy. Aj na neho doľahli obmedzenia rasových zákonov. Počas Protektorátu prestal verejne vystupovať a živil sa výučbou hry na klavíri. Napokon ho postihol rovnaký osud ako tisíce ďalších ľudí. Zatkli ho a poslali do koncentračného tábora. No hudby sa nevzdal. Prvou operou, ktorú v Terezíne pripravil, bola Predaná nevesta Bedřicha Smetanu. Mala mimoriadny úspech a povzbudila Schächtera do spracovania ďalšej opery Hubička, takisto od Smetanu. Bedrich Borges si po vojne spomínal: „Sedel som v publiku, díval sa na Schächtera a mal som pocit, že vidím Johanna Sebastiana Bacha. Bol priam nasiaknutý hudbou, bol ako skala.“

Možno aj vďaka týmto úspechom začal Schächter uvažovať o ďalšom diele. No tentoraz to už nemalo byť iba hudobné predstavenie na odpútanie sa od každodennej reality nacistického lágra. Rafael Schächter sa rozhodol, že spracuje Requiem. Requiem je zhudobnelá kresťanská zádušná omša. Nielenže to je kresťanská omša, je vyslovene katolícka. Predstava, že sa jej chopia židia, aj s ohľadom na niekoľko storočí prenasledovania zo strany kresťanov, sa zdala neuveriteľná. V priebehu rokov zhudobnili svoju predstavu o Requiem najväčšie mená klasickej hudby: Mozart, Dvořák, Brahms, Haydn a ďalší. No bolo to Verdiho Requiem, ktoré čakal nový rozmer. Schächtera viedla jasná myšlienka: „Zaspievame nacistom to, čo im nemôžeme povedať!“

Koniec roku 1943. Nad Terezínom je ťažká sivá studená obloha. O nič teplejšie nie je ani v preplnených kamenných barakoch starej rakúskej pevnosti. Už pár mesiacov nacisti nevypravili žiadny transport, no ich hrozba bola neustále prítomná. V tábore panoval hlad a choroby. A v tomto bezútešnom prostredí sa z jednej z pivníc ozývali zvuky a tóny, ktoré akoby boli z iného sveta.

Schächterovi sa podarilo spomedzi väzňov dať dokopy 150-členný zbor. Našiel aj štyroch sólistov. Speváci sa po večeroch stretávali v pivnici a po celodennej úmornej práci pri sliepňajúcich žiarovkách a sviečkach memorovali skladbu. Schächter, neskôr Gideon Klein, sprevádzal spevákov na jedinom hudobnom nástroji, pokazenom klavíri s odlomenými nohami. Navyše mali k dispozícii iba jednu partitúru. Schächter učil postupne všetkých spevákov latinský text, ako aj jeho preklad a význam. Trikrát prišiel o značnú časť zboru, pretože nacisti obnovili transporty a deportovali ich do Auschwitzu. Schächter začal zakaždým odznova a zbor doplnil. Nakoniec hrali Requiem šestnásťkrát. Posledné predstavenie sa konalo za výnimočných okolností. V júni 1944 navštívila tábor delegácia Červeného kríža a Schächterovo dielo malo byť súčasťou show. Prítomný bol aj Adolf Eichmann, hlavný architekt konečného riešenia, spolu so suitou vysokopostavených dôstojníkov SS.

Predstava niekoľkých desiatok väznených židov, ktorí za daných okolností, v koncentráku, unisono spievajú kresťanskú/katolícku zádušnú omšu, prosia Boha o milosť, vyvoláva dodnes zimomriavky.

Dies irae, dies illa

Solvet saeclum in favilla,

Teste David cum Sibylla.

 

Onen den, den hněvu lkavý

Zruší čas, dým vzejde tmavý,

David, Sibylla tak praví.

…

Quid sum miser tunc dicturus,

Quem patronum togaturus,

Cum vix justus sit securus?

 

Co mám, běda, promluviti?

Obhájcem kdo má mi býti

Když i dobrý hrůzu cítí?

Requiem sa pomaly blížilo k svojmu koncu. Čo sa hnalo v mysliach a srdciach spevákov? Už vyše hodiny čelili pohľadom nacistických pohlavárov. Spolu s nimi aj delegácii Červeného kríža, ľudí, ktorí ich mali zachrániť. Lekárnik, prokurista, obuvník i krajčírka, pani v domácnosti, starec či študentka, bok po boku stoja na pódiu a celý čas sa dívajú do tváre svojich budúcich vrahov. Všetci zúčastnení, azda až na niektorých členov z Červeného kríža, vedeli, že toto sú posledné momenty. Že posledný tón bude ako posledné zvonenie a potom už bude nasledovať koniec. Koniec nôt. Koniec ich životov.

Notová partitúra uvádza moderato. Začne soprán, neskôr sa pod Schächterovým vedením pridá zbor. Znejú posledné slová adresované tým, ktorí ich aj tak nevypočujú: „Libera me, Domine, de morte aeterna, in die illa tremenda…“, „Uchráň ma, Pane, od večnej smrti, v tento hrozný deň…“.

Zaznie posledný tón. Ticho. Nikto sa neodváži pohnúť. Môžu nacisti tlieskať židom? Prejaviť nejaké uznanie? Všetci čakajú na Eichmanovu reakciu. Až keď ten začne pomaly tlieskať, pridajú sa aj ostatní. Čo znamená tento potlesk? Uznanie? Výsmech? V konečnom dôsledku to už nehrá rolu. Nacisti splnili sľub, ktorý si Schächter vyžiadal pred predstavením. Štvrtýkrát už zbor nerozbijú a nechajú ich všetkých pokope. Deportovali ich spolu v októbri 1944 v transporte Er. Rafael Schächter mal číslo 943.

Vďaka Schächterovmu odhodlaniu a sile ducha už nebude Verdiho Requiem nikdy znieť tak ako predtým. Bude v ňom znieť ozvena hlasov tých, ktorí aj tvárou v tvár smrti, a to doslova, stáli vzpriamene a nenechali sa obrať o to posledné, najvzácnejšie, čo im ešte zostalo. O ľudskosť.