Denník N

Jedna kvapka chutí ako celé more

Foto - ČTK
Foto – ČTK

V rubrike Zabudnuté knihy dnes predstavujeme menej známe dielo Dominika Tatarku Človek na cestách.

Nie som si istý, či jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov Dominika Tatarku treba nejako špeciálne predstavovať, ale predsa to skúsim. Patrí totiž k autorom, o ktorých si myslíme, že ich vlastne dôverne poznáme, a potom vysvitne, že ovládame iba zopár faktov. Zdá sa nám, že predsa máme v malíčku všetky Tatarkove knihy a nakoniec zistíme, že práve o tej, o ktorej bude dnes reč, vôbec netušíme.

Život plný zlomov

Dominik Tatarka sa narodil ešte za Rakúsko-Uhorska v roku 1913 a umrel tesne pred pádom komunizmu, v máji 1989, bolo mu teda súdené prežiť významné turbulencie nepokojného dvadsiateho storočia. Pochádzal zo siedmich detí chudobnej roľníckej rodiny z dediny Plevník-Drienové pri Považskej Bystrici. Je obdivuhodné, že sa dokázal odpútať od svojho prostredia a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe vyštudoval odbor slovenčina – francúzština. Potom v rokoch 1938 – 39 navštevoval dokonca parížsku Sorbonnu, čo významne poznačilo jeho estetiku a písanie. V štyrid­siatych rokoch pracoval ako stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny v Žiline a v Turčianskom Svätom Martine, vstúpil do KSČ a zúčastnil sa SNP. Po vojne pôsobil ako štátny úradník, redaktor v niekoľkých novinách a časopisoch, ako výtvarný redaktor vo vydavateľstve a filmový scenárista.

Po úvodnom očarení komunizmom postupne začal vystupovať na povrch jeho individualizmus a slobodomyseľnosť. V päťdesiatych rokoch preto musel dokonca vykonať sebakritiku za „zvyšky naturalizmu“ vo svojej tvorbe. Od roku 1964 sa stal profesionálnym spisovateľom.

Zakázaný a prenasledovaný

Na konci 60. rokov sa výrazne angažoval za presadenie spoločenských zmien, bojoval za právo človeka na slobodu, vystupoval proti okupácii Československa „spriatelenými armádami“ a stal sa kritikom režimu.

Demonštratívne vystúpil z komunistickej strany a súdruhovia sa mu odvďačili vyškrtnutím zo Zväzu slovenských spisovateľov – v absurdnej dobe, ktorá vtedy vládla, to prakticky znamenalo zákaz publikovania. Pracoval teda ako pomocný robotník v Štátnych lesoch – čo bolo obľúbené odkladisko nepohodlných, vrátane Alexandra Dubčeka – neskôr potom žil ako invalidný dôchodca. Komunistický režim ho aktívne prenasledoval, odobrali mu pas, jeho knihy boli stiahnuté z knižníc a pultov kníhkupectiev.

Začal teda spolupracovať s disidentským hnutím, publikoval v samizdate a ako jeden z hŕstky Slovákov podpísal Chartu 77. ŠtB ho sledovala ako nepriateľskú osobu a pridelila mu kódové označenie SELADON. V roku 1986 ho v Štok­holme Nadácia Charty 77 poctila Cenou Jaroslava Seiferta – stal sa jej prvým nositeľom.

Po roku 1989 mu in memoriam udelili viacero vysokých štátnych vyznamenaní. A päť rokov po jeho smrti vznikla významná Cena Dominika Tatarku, udeľovaná autorom „za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku“.

Prvé a tretie vydanie knihy Človek na cestách.

Chuť rozprávať

Tatarkov štýl ovplyvnili surrealizmus a existencializmus, postupne si vyvinul neopakovateľný spôsob rozprávania založený na osobnom zážitku a silnom prežívaní s originálnou formou. Jeho texty sú akoby písané jedným dychom. Celou jeho tvorbou sa vinie záujem o vzťah muža a ženy vo všetkých polohách a podobách, a predovšetkým otázka vnútornej slobody človeka.

Legendárnymi (zámerne nepíšem „kultovými“, pretože tento výraz sa už tak opotreboval, že nikto poriadne nevie, čo znamená) sa stali jeho knihy Panna zázračnica, Farská republika, Prútené kreslá a dvojica politických satír Démon súhlasu, rovnako ako indexové Písačky či Navrávačky. Vo zvyšnej tvorbe sa nájde pravdaže i nejaký ten budovateľský román (veď autor nežil vo vzduchoprázdne), i preklady z francúzštiny, filmové scenáre, množstvo článkov a fejtónov – a napríklad aj skvelé cestopisné črty Človek na cestách. Vyšli postupne v troch vydaniach, hoci v neveľkých nákladoch – prvý raz v roku 1957, naposledy o desaťročie neskôr. Tatarka tu rozpráva o Londýne, Paríži, Švajčiarsku a Mongolsku, v doplnenom vydaní k cestopisom pribudli aj Fínsko, Alžírsko a Francúzsko.

Mestá a miesta

Z niektorých pasáží cítiť dobu, v ktorej vznikli, čo je však úplne logické. Inak v knihe nájdete drobné pozorovania každodennosti v cudzích krajinách, detaily, ktoré by ste si sami možno ani nevšimli, charakteristiky ľudí, ale aj úvahy o zmysle cestovania a spôsobe života – a to všetko rozprávané veľmi subjektívne.

Niekto by sa mohol spýtať – načo vlastne čítať toto zabudnuté dielko, keď mnohé fakty v ňom sú už neaktuálne? Pretože o fakty tu nejde. Človek na cestách totiž nepredstavuje len bežnú cestopisnú knižku (hoc aj písanú niekým známym), akých sa vyprodukujú tisícky, a ktoré o rok-dva zostarnú. Ako zakaždým, podstatný je predovšetkým pozorovateľský talent Dominika Tatarku a pôžitok z písania, ktoré plynie veľmi prirodzene, a tak prináša aj pôžitok z čítania. Je to ako v sparnom dni sa ponoriť do príjemne chladivej vody.

Ak teda chcete vášho obľúbeného autora spoznať v o niečo ľahšej a nezáväznejšej polohe než zvyčajne, toto je tá správna kniha.

Týždnik v Londýne
(úryvok)

Keby som bol mal rozum, akože som nemal, a dal na prvý dojem ako básnik Nezval, bol by som si povedal: jedna kvapka chutí ako celé more, bol by som sedel na zadku a od svojho hotela sa ani nepohol. Tá londýnska kvapka mala by na jazyku chuť anglických raňajok, horkého piva, ovocných štiav a baraniny, pre uši angličtina, pre oči kameňolom, oživené mravenisko s prúdom poschodových autobusov, krikľavé reklamy, ktoré vám oči pijú fluoreskujúcimi farbami, pre priestorový a hmatový zmysel čosi najúžasnejšie: obrovská sieť vysokého napätia ľudskej energie, ktorá sa pochvieva, tíško pobzukáva a prebieha vám telom.

Nuž ale ja nechcel som sa vzdať pred londýnskym svetom, osemmiliónovým mestom, ktoré i tak sotvakto pozná v jeho šírkach a rozlohách i šedivosti. Ba pokúšal som sa chodiť na vlastných nohách, vlastnými chodníčkami. Aký nezmysel! Keď už niekto chce mať dušu namieste a všetko pochopiť, má sa dať voziť v autách a vodiť v delegáciách.

Tie londýnske roady a streety! Rieky áut prúdia, šuštia pneu­matikami, tečú vo vysokých skalných brehoch ako v dákych kaňonoch. Nohaté Angličanky mliečnej pleti s jasným pohľadom priezračnej morskej vody nesú sa odkiaľsi kdesi, ale sa nevracajú. Sú pekné a majú o sebe vysokú mienku – ako u nás farárske dcéry. Vôbec nie sú suché a my máme o nich predstavu podľa učiteliek angličtiny, ktoré sa v cudzine nevydali a naozaj vyschli ako u nás telefonistky. Chlapi sú zasa celkom podľa našej najbežnejšej predstavy: hladkí dlháni s dáždnikom, paličkou, vôbec s dákou drevenou rúčkou v ruke.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Zabudnuté knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie