Ich muž či otec bojovali za Dáiš, oni museli ísť s nimi, teraz sú za mrežami a bez práv

Hovoria, že s teroristami z Dáišu nič nemajú. Iba poslúchali svojich mužov, a niekedy ani presne nevedeli, kde vlastne sú. Ženy, ktoré sa ocitli v osobnom a právnom chaose po tom, čo iracké či sýrske vojská dobyli územia ovládané islamistickými militantmi. Ich mužov zabili, uväznili, alebo sú nezvestní. Ony a ich deti zostali osamotené.

Mnohé z nich sú cudzinky a chceli by domov. Ich domáce krajiny po nich a ich deťoch, ktoré často nemajú ani žiadne občianstvo a doklady totožnosti, lebo sa narodili v nikým neuznanom „kalifáte“, práve netúžia. A Iračania a Sýrčania ich držia v internačných táboroch v drsných podmienkach.

Agentúra Reuters navštívila jeden takýto tábor v Iraku. Žije v ňom asi 1 300 žien a detí.

„Správame sa k nim slušne. Sú to rodiny ťažkých kriminálnikov, ktorí chladnokrvne zabíjali nevinných, ale pri vypočúvaní sme zistili, že mnohé boli oklamané hroznou propagandou Dáišu,“ povedal o zadržiavaných ženách a ich deťoch plukovník irackej armády Ahmed al-Taie.

Reportéri Reuters, ako aj webu Middle East Eye, korí zase navštívili podobné zariadenie v Sýrii, všal miestne pomery opisujú ako ťaživé. Rodiny bývajú v preplnených stanoch, a keby nedostávali pomoc od mimovládnych organizácií, nemali by na jedlo. Nemôžu ani kontaktovať svoje rodiny v zahraničí.

Na niektorých miestach sú držané v rovnakých táboroch strážených armádou ako ľudia, čo utekali pred Dáišom, alebo zažívali jeho krutovládu, čo nie je dobrá kombinácia.

Chcem ísť domov

Príbehy zadržiavaných žien bojovníkov Dáišu, väčšinou z blízkovýchodných krajín, severnej Afriky, bývalých ázijských republík ZSSR, ale aj Nemecka či Francúzska, sú si veľmi podobné. S mužmi išli často neochotne, ale s vedomím, že tak sa to patrí. Zažívali nedostatok, drastické zákony Dáišu, ktoré od nich vyžadovali podriadenie sa manželovi, odev podľa najprísnejších kritérií cudnosti. Súčasťou ich života sa stalo bombardovanie, útoky vládnych jednotiek a často aj rodinné tragédie.

Jedna z nich, 24-ročná Francúzka, ktorá si neželala zverejniť svoje meno, prišla v júni o päťročného syna. Hral sa na ulici v irackom Tal Afare, vtedy ovládanom Dáišom, keď ho zabila raketa. „Manžel mi povedal, že ideme na týždeň na dovolenku do Turecka. Už mal vybavené letenky i hotel,“ opisuje, ako sa z Francúzska dostala do tábora.

Z Turecka minulý rok vstúpili do Iraku a začali život pod Dáišom v Mosule. Po pár mesiacoch utiekla do Tal Afaru a pokúsila sa vrátiť domov, on ju však našiel a zakázal jej to. Zabili ho v bitke o Mosul. „Nechápem, ako nám to mohol urobiť,“ povedala. Teraz by sa s trojmesačnou dcérkou chcela dostať domov.

Nebude to však ľahké. Niektoré vlády, medzi nimi aj francúzska, chcú mať istotu, že ich občania neboli aktívnymi bojovníkmi, a nie sú potenciálnym nebezpečenstvom po návrate do vlasti. V prípade, že sa preukáže, že boli, Francúzi sa nebránia tomu, aby ich stíhali v Iraku.

Ani doma to nebude dobré

V prípade žien sa podľa právnych expertov dá očakávať, že sa napokon dostanú do svojej vlasti, čo však nutne nemusí znamenať, že ich nočná mora sa skončí. „V týchto prípadoch je pravdepodobné, že ich deportujú, čo však neznamená, že zostanú na slobode. Po príchode do Európy budú obvinené a stíhané za pripojenie sa k zahraničnej teroristickej organizácii, ak sa to preukáže,“ hovorí Clarisse Pasztory, vedúca misie EÚ v irackom Irbíle.

Čo bude s ich deťmi, závisí od mnohých okolností. Európske krajiny majú tendencie udeľovať im občianstvo po matke, aby ich mohli deportovať. To je však dlhý proces, lebo matky často nemajú žiadne vlastné doklady a v niektorých prípadoch sa robí aj testovanie DNA.

Ak po návrate do vlasti matku zadržia, deti buď umiestnia v detskom domove, alebo sa budú snažiť kontaktovať príbuzných, korí by ich mohli prevziať do starostlivosti. Ženy militantov často prerušili styky s rodinami, ich príbuzní veľakrát ani nevedia, kde sú.

Horšie je to s deťmi z arabských či moslimských krajín. V nich platia zákony, podľa ktorých sa všetky právne a občianske záležitosti dieťaťa odvíjajú od otca. Nie sú tam ani legálne postupy, ako postupovať v takej situácii. Organizácia  Human Rights Watch prípady žien a detí, hlavne z Líbye a Tuniska, sleduje, snaží sa matkám pomáhať a tvrdí, že deti by nemali byť trestané za nesprávne rozhodnutia rodičov.

Za Dáiš bojujú a bojovali tisíce zahraničných džihádistov, ktorých nasledovali stovky žien, či už ich manželiek, alebo žien, čo sa za nich vydali až v Iraku a Sýrii.