Denník N

Ivan Korčok o Ficovom jadre: Chceme byť pri stole a mať vplyv

Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivan Korčok. Najbližší rok bude Ivan Korčok zastupovať ministra Lajčáka, ktorý tento týždeň prevzal v New Yorku funkciu predsedu VZ OSN. Foto – archív MZVaEZ SR
Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivan Korčok. Najbližší rok bude Ivan Korčok zastupovať ministra Lajčáka, ktorý tento týždeň prevzal v New Yorku funkciu predsedu VZ OSN. Foto – archív MZVaEZ SR

Kým bude Miroslav Lajčák v New Yorku pracovať v OSN, na čele slovenskej diplomacie v Bratislave aj vo svete ho bude zastupovať štátny tajomník Ivan Korčok. „Viem, kedy mu musím zavolať a kedy sa môžem rozhodnúť sám,“ hovorí.

So štátnym tajomníkom Ivanom Korčokom sme sa rozprávali na témy:

  • ako si podelil úlohy s Lajčákom, ktorý je už oficiálne predsedom Valného zhromaždenia OSN
  • či sa radil s Ficom o ťahu do jadra EÚ
  • čo nás to bude stáť a či budeme môcť rozhodovať za stolom s Francúzmi a Nemcami
  • o hybridných hrozbách a sankciách proti Rusku a prečo sa nemôžeme zmieriť s jeho anexiou Krymu
  • prečo je dobré, že sme v NATO
  • o jeho postoji k utečeneckým kvótam a prečo Slovensko nemení svoj postoj ani po prehranej žalobe proti EÚ

Ako vám teraz môžeme hovoriť? De facto minister?

Nie, de facto minister nie som; som to, čo som bol, štátny tajomník ministerstva, ktorý v súčasnosti zastupuje ministra. V mojej európskej agende pribudla tá, ktorú vykonával minister, no dočasne z titulu predsedu Valného zhromaždenia OSN nemôže. V praxi to znamená, že ho zastupujem v zahraničí na ministerských radách. Minulý týždeň bola ministerská rada v Bruseli, teraz odlietam do New Yorku na Valné zhromaždenie OSN a do Washingtonu, kde mám bilaterálne rokovania. A doma ho ako štatutárny zástupca zastupujem vo vláde a vo výboroch Národnej rady. Minister je Miroslav Lajčák, poznáme sa dlho a dobre, takže si myslím, že za tie roky mám dostatočnú skúsenosť a cit, kedy s ním musím volať a kedy môžem rozhodovať sám.

Na zasadnutiach vlády ste cítili koaličnú krízu?

Ešte som nemal kedy. V podstate sa rozšírenej funkcie ujímam až dnes. (Rozhovor sme robili v pondelok 11. septembra, keď Lajčák zložil sľub predsedu VZ OSN – pozn. red.) Na zasadnutie vlády tak v tejto pozícii idem prvý raz až v stredu.

Minister Lajčák sa chcel stať generálnym tajomníkom OSN, skončil ako predseda VZ OSN. Aká je to funkcia? Nie je to byrokratická nuda?

Treba si uvedomiť, čo je Valné zhromaždenie: je to grémium, kde sú zastúpené všetky členské štáty. A skôr sa opýtam spätne: môže to byť bezvýznamné a bez náboja a nudné v situácii, keď sa v grémiu stretávajú štáty s nielen protichodnými záujmami, ale štáty, ktoré vedú medzi sebou vojny? Vašou úlohou je priviesť tieto štáty k niečomu, čo je základným poslaním OSN, a to je mier. Nehovoriac o tom, že grémium rokuje o veciach, ktoré sa týkajú každého človeka. O nude nemôže byť ani reči.

Ivan Korčok a Miroslav Lajčák. Foto – TASR

Nebolo vám ľúto, že ani v rámci V4 sa nenašla podpora pre Lajčáka ako šéfa OSN? 

V medzinárodných vzťahoch slovo ľútosť nemá priestor, lebo tam ide v prvom rade o záujmy. A z toho pohľadu sa veľmi neodlišuje ani V4, v ktorej máme vynikajúcu spoluprácu. V tej istej V4 sa nedohodli ani na pozícii prezidenta Európskej rady, v tomto prípade Donalda Tuska. Takže ľútosť nie, ale zaregistrovali sme to.

Keď sme pri záujmoch: tým strategickým pre Slovensko je teraz vstup do jadra EÚ, o ktorom tak veľa hovorí premiér Fico?

Vnímam to tak. Ak hovoríte, že je to strategické, tak je to presne tak. Sprostredkúvame teraz to, ako vidíme, že sa v Európskej únii uvažuje. Jedným z pravdepodobných scenárov je prehĺbenie spolupráce, a na nej nebudú participovať všetci. Keď premiér hovorí o záujme o jadro, hovorí o strategickom rozhodnutí. V tejto chvíli nie je žiadny dôvod ani priestor hovoriť o taktike. Toto je o istom a rozhodujúcom smerovaní krajiny.

Vy ste mu poradili ten „drive“ pre jadro?

Rozprávam sa o tom s premiérom, chodím s ním na všetky hlavné európske fóra, V4 a európske rady. Z toho, čo sa deje dnes, a z toho, kde sa Európa nachádza, vyplýva, že už nejde o to, či integrácia nastane, ale ako bude vyzerať.

Ste znalcom pomerov v EÚ, dlho ste tam pôsobili, mali ste na starosti naše predsedníctvo. Ako by to jadro malo fungovať?

Niektoré oblasti majú isté alternatívy, to je napríklad obrana, a sú niektoré, kde sa neznesie odklad. Eurozóna neznesie odklad. Nemôže zostať v stave, v akom je teraz; je jasné, že ak má spoločná mena pretrvať, bude sa musieť ísť do hlbšej spolupráce. Dnes je jasné, že EÚ sa nikdy nestane rešpektovaným svetovým hráčom, kým nebude mať zahraničnú politiku, ktorá sa bude môcť oprieť o nejaké vojenské spôsobilosti – to je ďalší spôsob prehĺbenia integrácie. A potom sú tu niektoré ďalšie oblasti, napríklad sociálne veci, ktoré súvisia s eurozónou. Možno sa budú sprísňovať rozpočtové kritériá, možno tu bude tlak na určitú harmonizáciu daňových politík. To je však pod otáznikom, A prečo tam chceme byť? No pretože chceme vývoj ovplyvňovať. Ide o nás, ide o naše peniaze, takže pri tom stole chceme byť.

Je šanca, že vedľa Francúzska a Nemecka budeme môcť niečo ovplyvňovať?

Je tu výrazná šanca, a so všetkou skromnosťou vám môžem povedať, že to aj robíme. Napríklad tým, že minulý týždeň minister financií Kažimír na pôde najrenomovanejšieho európskeho ekonomického inštitútu Bruegel predstavil úplne konkrétne kontúry toho, ako má vyzerať dobudovanie eurozóny. Toto považujeme za veľmi výrazný vklad. Zaujímavé je, že doma to malo takmer nulovú odozvu, ale píšu o tom New York Times a ďalšie renomované médiá. Tak ako sme niektoré veci ovplyvnili počas eurozónovej krízy, tak dokazujeme aj tu, že sa chceme hlásiť nielen k prijímaniu, ale aj k rozhodovaniu.

Nepoškodilo nám, že máme imidž nesolidárnej krajiny? Stačí sledovať výroky Ficovho nemeckého partnera, lídra socialistov Martina Schultza, ktorý nás tak jednoznačne berie…

Od začiatku hovoríme, že každý musí byť súčasťou solidarity, preto odmietame obvinenie, že tí, čo odmietajú povinné rozdeľovanie, sú automaticky nesolidárni. Podstatou toho je, aby každý pomohol s tým, čo aj reálne dokáže. Stále nerozumiem tomu, ako by mohlo naším solidárnym príspevkom byť to, že v rámci našich kvót sem presunú utečencov, ktorí zo Slovenska okamžite odídu. Aby sme boli len prestupná stanica. Takto navonok naše solidárne konanie nepomôže krajinám, ktoré problémy s utečencami reálne majú. Chceme prispieť takou solidaritou, ktorá reálne pomôže. Sú tri veci, ktoré sú pre migráciu kľúčové: opätovne dostať pod kontrolu hranice; mať uzavreté partnerstvá s krajinami, odkiaľ je najväčšia migrácia; a zastaviť prevádzačov. To hovorí Slovensko od jesene 2015. To isté povedala včera kancelárka Merkelová v Bundestagu. Nehovorím o našom ideovom víťazstve. Definícia solidarity nemôže byť solidárna, v nej je zabudovaný aj problém. EÚ vyslala signál, že ju rieši kvótami, a to je problém. Dnes s istým zadosťučinením sledujeme, že tadiaľ cesta nevedie.

Takže napriek prehranej žalobe nebude Slovensko prijímať utečencov?

Tak ako doteraz, v súlade s medzinárodnými záväzkami dobrovoľnosti budeme posudzovať každú žiadosť o azyl, každého, kto príde na územie Slovenska. Ale nebudeme to robiť na základe väčšinového hlasovania, ktoré bolo rozhodnutím v Rade, kde sme vyjadrili svoj názor proti.

Nie je problém, že v tejto debate absolútne chýba humanitárny aspekt? Ani premiér nepovie slovo „utečenec“, iba „ekonomický migrant“, no kvóty sa týkajú ľudí, čo utekajú pred vojnou.

To je ten základný problém. Hoci je východobalkánska cesta zatvorená, od začiatku roka prišlo do Talianska vyše 120-tisíc migrantov. Ale tí neušli pred vojnou. Dávam do pozornosti závery Európskej rady z júna tohto roka, ktorá explicitne hovorí, že veľká väčšina sú ekonomickí migranti. Platnosť kvót sa skončí 26. septembra a my nerozumieme logike, prečo by sme ich mali nahradiť systémom trvalých a povinných kvót v situácii, keď do Európy prúdia ekonomickí migranti.

To sa dá veľmi jednoducho vyriešiť efektívnym azylovým právom, kde si stanovíte, že ekonomický migrant nespĺňa azylové právo, ale tí, čo utekajú pred vojnou, áno. Stačí spomenúť nedávny chemický útok v Sýrii – asi nikto nebude spochybňovať, že ľudia odtiaľ utekajú pred vojnou…

To nie; gro ľudí na úteku sú však ekonomickí migranti.

Ak si odmyslíme spor o kvóty, Francúzi a Nemci si už všimli náš „drive“ pre jadro Európy?

Všimli si ho pri rôznych príležitostiach. Keď sme sedeli v Salzburgu oproti prezidentovi Macronovi, tak povedal takú vec: v tejto chvíli Francúzsko do debát o budúcnosti Európy vôbec nehľadá partnera, ktorý na všetko kývne a so všetkým bude súhlasiť. Hľadá otvoreného partnera, ktorý chce s nami aktívne hľadať určité riešenie a ktorý nevylučuje isté scenáre vrátane hlbšej integrácie. Nechcem, aby tu nezaznelo, že Slovenská republika veľa investovala nielen do jadra, ale aj do strategických vzťahov s krajinami ako Francúzsko a Nemecko. V júli minister zahraničných vecí podpísal strategické partnerstvo s Nemeckom. Toto nie sú náhody – to je aj odraz toho, že v Nemecku je Slovensko uznané ako partner, ktorý chce viesť túto debatu. A nie na základe bianko šeku. Ani sa nevyčleňujeme do postoja krajín, ktoré prehlbovanie vzťahov apriori odmietajú.

Môže nám to pomôcť pri snahe stať sa sídlom Medzinárodnej liekovej agentúry (EMA)?

Nevidím tu súvislosť, pretože najsilnejšou kartou v EMA je konkurencieschopná ponuka z hľadiska logistiky. Po druhé, sme jednou z piatich krajín, ktoré podobnú agentúru nemajú, preto hovoríme, že ak tu má byť zachovaný istý princíp, tak tie, čo ju nemajú, by mali dostať prednosť.

Premiér hovorí, že jadro nás môže posunúť o desať rokov dopredu, ale pripúšťa, že nás to bude aj niečo stáť. Čo má na mysli?

Vezmite si napríklad obranu: bude tu tlak na rýchlejšie zvyšovanie zdrojov smerom k deklarovaným 1,6 percenta HDP. Máme záväzok, že ho dosiahneme v roku 2020. Ak hovoríme, že chceme dobudovať eurozónu, a hovoríme o niečom ako rozpočet, hoci tým nemyslíme klasický rozpočet, bude sa musieť nejakým spôsobom tvoriť. Ak hovoríme, že to bude niečo stáť, tak to zároveň nie je jednosmerná investícia. Aj v európskej obrane sú obrovské zdroje, z ktorých môžu byť financované naše malé a stredné podniky.

Premiér argumentuje aj tým, že jeho vláda nemá alternatívu, ak chceme patriť do jadra. Naozaj by tento smer mohol Richard Sulík zvrátiť?

Nechcem to komentovať, pretože ide o vnútropolitickú parketu. Ale z tejto názorovej výmeny politikov na dvoch brehoch je zrejmé, kto aký koncept ponúka. Je na voličovi, aby sa rozhodol, či vidí svoju krajinu tam, kde hovorí premiér, teda za stolom s lídrami krajín ako Francúzsko a Nemecko, alebo preferuje inú víziu, ktorá hovorí „neutekajme do jadra, nie je to pre Slovensko dobré“.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo si ako expert na EÚ myslíte o Sulíkovom europopulizme?

Mňa na argumentácii Richarda Sulíka veľmi zaujalo to, čo nepovedal. Napríklad to, že veľmi výrazný vplyv na podobu legislatívy – vrátane mnohých vecí, ktoré sú vnímané kriticky – nesie tá inštitúcia, ktorej je Sulík členom: teda Európsky parlament. To znamená, že pri tej argumentácii, ktorá má aj vecný základ, bude potrebné pozrieť sa aj na to, ako fungujú európske inštitúcie.

Takže čo si myslíte o jeho argumentácii?

Je to jeho voľba, ktorou sa uchádza o voličov.

Vás nemrzí, že slovenské predsedníctvo v EÚ, hodnotené ako profesionálne, zatienili vulgárne útoky premiéra proti novinárom, ktoré obleteli celý svet, a kauza predraženého predstavovania loga?

Všetci už k tomu povedali všetko, necítim sa povolaný vyjadrovať sa k tomu. Premiér zvolil určitý typ komunikácie a je to jeho vec.

Bol ten slovník namieste?

Nebudem komentovať ani premiérovu motiváciu, ani jeho rozhodnutie komunikovať takto v danú chvíľu. Skromne dodávam bez bagatelizácie toho, na čo sa pýtate, že „predražené predsedníctvo“ ušetrilo 15 miliónov.

Ivan Korčok (1964)

Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí. Bol splnomocnencom vlády pre predsedníctvo SR v Rade EÚ, veľvyslancom v Bruseli aj Berlíne a viedol rokovania o vstupe do NATO. Je absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave a banskobystrický rodák.

Ďalšia strategická vec, na ktorej sa podieľa ministerstvo zahraničných vecí, je nová bezpečnostná stratégia. Tá predošlá bola z roku 2005. Čo sa zmenilo?

Svet sa odvtedy výrazne zmenil, odohrali a odohrávajú sa veci, ktoré už nie sú dostatočne reflektované v súčasnej platnej stratégii. Zmenil sa typ hrozieb, máme do činenia s regionálnymi konfliktmi, ktoré majú priamy dosah na Slovenskú republiku. Bezpečnostné prostredie sa zmenilo k horšiemu, preto sa potreba novej stratégie ocitla v programovom vyhlásení vlády. Druhá vec: bezpečnostná stratégia definuje, že je našou povinnosťou starať sa o vlastnú bezpečnosť; zároveň v nej garantujeme, že sa o ňu chceme starať so svojimi spojencami, čiže je to aj zadefinovanie miesta, kde Slovensko patrí, kde sa vidí v spoločenstve demokratických štátov, osobitne v EÚ a NATO. A tretí dôvod je úplne nový charakter hrozieb, ktoré vplývajú na zhoršenie bezpečnostného prostredia – ako hybridné hrozby a kybernetický priestor, šírenie propagandy a dezinformácií. Toto všetko vedie k tomu, že chceme mať jeden dokument, ktorý by mal určiť spoločný pohľad na bezpečnosť štátu, a z neho by sa mali odvíjať ďalšie kroky.

Znamená to, že teraz budeme od politikov častejšie počuť, že je dobré, že sme v NATO? Niekedy to vyzerá, akoby sa naši lídri za to hanbili… Aj podpora verejnosti pre Alianciu je oproti EÚ oveľa menšia.

Jednoducho, keď to porovnávate, tak EÚ je chlebová téma. Je každý deň vo vašej domácnosti, ste s ňou konfrontovaný na každom kroku. NATO reprezentuje oblasť, ktorá je veľmi vzdialená; paradoxne je tu nízky dopyt po komunikácii na tému vonkajšej bezpečnosti z veľmi jednoduchého dôvodu – sme bezpečná krajina. To znamená, že logicky u občanov nevzniká napätie a potreba v tejto oblasti; aj politika je preto menej motivovaná hovoriť o tom. Ja osobne som rok viedol rokovania o vstupe do NATO, a v tom mám jasno. NATO považujem za základ našej obrany.

Boli by sme v súčasnosti bez NATO vo väčšom ohrození?

Nechcem odpovedať na otázky, ktoré sa začínajú slovkom „keby“. Medzinárodné postavenie Slovenska bez členstva v NATO a EÚ by bolo úplne iné ako dnes a bezpečnosť Slovenska sa výrazne odvíja od tohto postavenia, ktoré je dnes veľmi stabilné. Členstvom v týchto organizáciách narástla naša medzinárodná politická bonita a váha ako malej krajiny. O náš názor sa zaujímajú práve preto, že sme ich členmi, a my môžeme ich postoje aj ovplyvňovať.

Malo by sa teda viac hovoriť o pozitívach NATO?

Som presvedčený, že áno.

Spomenuli ste hybridné hrozby, ktoré sa riešia aj v dokumente. Odrazí sa to z papiera aj do skutočnosti?

Do konca roka má byť predložená koncepcia boja s hybridnými hrozbami. Na základe tohto dokumentu sa zadefinuje miesto jednotlivých zložiek štátu, ktoré sa hybridnými, teda nevojenskými spôsobmi presadzovania záujmov budú zaoberať.

Ako sa do toho zapojí naša diplomacia?

Tam, kde je naša parketa najsilnejšia. To znamená, že z titulu našich kompetencií sa snažíme zabezpečiť čo najlepšie postavenie Slovenska v medzinárodných vzťahoch, a pôjdeme aj ďalej v tom, že sme vytvorili malý tím strategickej komunikácie, ktorého úlohou bude v súlade so stratégiou sprostredkúvať určité posolstvá. Aby sme hovorili, čo je bezpečnosť a obrana. Tieto dve veci sa niekedy zlievajú, a potom vzniká obraz, že EÚ sa ide militarizovať, čo v žiadnom prípade nie je pravda.

V súvislosti s hybridnými hrozbami sa veľa hovorí o ovplyvňovaní volebných kampaní a priebehu volieb zahraničnými aktérmi – zažili to USA a Francúzsko, obáva sa toho Nemecko. Vnímate to aj vy?

Vnímame to; už nehovoríme o hybridných hrozbách, ale o hybridnej vojne, ktorá je realitou, a nie je našou úlohou byť v tejto chvíli rozhodcom, kto je jej aktérom. Je to však fenomén, ktorý je prítomný v našom bezprostrednom priestore. Vidíte to každý deň, akým spôsobom to ovplyvňuje dianie napríklad v Spojených štátoch po prezidentských voľbách. Je to téma, ktorú tak vnímajú aj naše bezpečnostné zložky.

Je aktérom hybridnej vojny aj Rusko?

Nemáme empirické dôkazy a indície na to, aby sme pomenovali konkrétny štát, preto sa v bezpečnostnej stratégii sústreďujeme na hybridné hrozby ako fenomén. Je na príslušných zložkách, aby ho identifikovali.

V našej susednej krajine na Donbase stále pokračuje vojna. Viete vylúčiť spoluzodpovednosť Ruska za tento konflikt?

Pokiaľ ide o anexiu Krymu, tam to je jednoznačne povedané, že išlo o porušenie princípov medzinárodného práva zo strany Ruska; pochopiteľne, Rusko je súčasťou tohto napätia a konfliktu. Zároveň je však súčasťou snáh riešiť tento problém prostredníctvom Minského procesu.

NATO, ku ktorému sa hlásime, otvorene hovorí, že na východe Ukrajiny sú ruskí vojaci a armádna technika. Čo s tým?

Preto tvrdíme, že jediným riešením je politický proces, ktorý je, bohužiaľ, zamrznutý. Je absolútne nevyhnutné, aby medzinárodná komunita – či už Spojené štáty, ktoré nie sú súčasťou Minského procesu, alebo ďalší aktéri – vytvárala tlak na eliminovanie zdroja tohto napätia.

Podporujete sankcie proti Rusku?

Bol som zhodou okolností pri každom jednom rozhodnutí o sankciách proti Rusku ešte v Bruseli. Čo sa udialo na Kryme, je porušenie noriem medzinárodného práva, a v danú chvíľu bol veľmi široký konsenzus, ktorého súčasťou bola aj Slovenská republika, že to nemôže zostať bez odozvy. Sankcie v danú chvíľu nemohli nebyť. Ale Slovensko – a nielen Slovensko – rovnako komunikuje, že sankcie neviedli k želanému výsledku. Sankcie nie sú cieľom, ale prostriedkom, ktorý má viesť k zmene správania.

Hovorí sa, že keby nebolo sankcií, ruskí vojaci sú už v Odese…

Nechcem o tom hovoriť; podstatné je to, že sankcie prijaté sú a máme plán vecí, ktoré sa majú urobiť. Medzinárodné spoločenstvo jednoducho anexiu Krymu neuznáva. Môžem sa znovu odvolať na kancelárku Merkelovú, ktorá v kampani povedala, že ak by sa kedysi zobralo ako fakt, že Nemecko je rozdelené, nikdy by to nevyprodukovalo dynamiku, ktorá viedla k pádu Berlínskeho múru. Takže sú určité veci, ktoré medzinárodné spoločenstvo akceptovať nemôže, a jednou z nich je protiprávne začlenenie Krymu do Ruskej federácie.

Ak sa pozrieme na Krym, je de facto časťou Ruska; situácia na Donbase zase pripomína zamrznutý konflikt v Abcházsku, s tým rozdielom, že tam takmer každý deň niekto zomrie. Nevyzerá to veľmi optimisticky…

To nevyzerá, pretože chýba motivácia aktérov tohto konfliktu, ktorí okrem iného majú dodržiavať kroky, ku ktorým sa zaviazali. Ani jedna strana to nerobí. Tu je potrebný tlak zvonku na obe strany – inak nám hrozí dlhodobý konflikt a zdroj nestability neďaleko od Slovenska.

Viete si predstaviť, že by Rusko vrátilo Krym Ukrajine?

Neviem to predpovedať, ale viem s istotou povedať, že medzinárodné spoločenstvo to nesmie považovať za fait accompli (v diplomacii často používaný výraz označujúci nezvratnú, „hotovú“ vec – pozn. red.).

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie