Z predmestia sa dá len zdrhnúť

Na úvod treba skonštatovať, že počas tých dvadsiatich siedmich rokov, ktoré ubehli od prvého vydania, nestratila kniha Hanifa Kureishiho Budha z predmestia nič zo svojej dobrej fazóny a kondície. Stále vládze, stále je svižná a plná energie, a ani v záplave absolútnych noviniek a aktuálnych knižných hitov sa rozhodne nestratí. Dokazuje to aj toto prvé (oneskorené) slovenské vydanie. Budha z predmestia vychádza v edícii Tichá voda vydavateľstva Premedia v preklade Maríny Gálisovej.

Život ako indický daal

Ťažko na prvý pohľad určiť, čo táto indická pochúťka obsahuje. Tušíme červenú šošovicu, cibuľu, paradajky – a o ostatnom sa môžeme len domnievať. Indický daal je trochu ako náš guláš. Je jedno, čo obsahuje, podstatné je, že nám chutí. A také sú aj „životné vstupy“ hlavného hrdinu knihy Budha z predmestia Karima Amira. Jeho otec je Ind a matka Angličanka. Karim však Indiu videl nanajvýš na stránkach svojho školského atlasu a ani náhodou ju nepokladá za svoju (prepytujem) vlasť. Je Angličan. Bodka. Ani na tento fakt však nie je priveľmi pyšný.

Karim žije na južnom londýnskom predmestí, ktoré je od centra mesta vzdialené rovnako ako Paríž, Madrid či Štokholm. A možno aj preto nemá vo svojom živote väčšiu a silnejšiu túžbu, ako dostať sa práve TAM, dobyť Londýn, žiť v jeho pulzujúcich tepnách. A nielen žiť – užívať si naplno a bez prestávky. Píšu sa sedemdesiate roky, doznieva éra hippies a celý svet teraz čaká niečo úplne nové. Poriadny humbug! Totálna anarchia! Uznáte, že sedieť v takomto čase na zadku v zatuchnutom predmestskom byte nie je iba trápne, ale aj mimoriadne nevkusné.

Kureishiho Budha z predmestia nie je len ohromne zábavným a skvelo napísaným príbehom chlapca, ktorý nikam nepatrí, v tejto knihe sa skrýva omnoho, omnoho viac.

Boh na objednávku

Román môžeme v jednej z rovín čítať ako príbeh dospievania. A navyše – ako príbeh dospievania vo vskutku neľahkých časoch. Británia sa v sedemdesiatych rokoch potkýna o svoje vlastné rozviazané šnúrky, do krajiny prúdia tisíce emigrantov (najmä z Indie a Pakistanu) a sociálna nerovnosť začína byť čoraz vypuklejším problémom.

Karimov otec sem prišiel s vidinou lepšieho života. Oženil sa, splodil dvoch synov, no veľmi rýchlo pochopil, že úradnícka práca a denno-denné cestovanie prímestskými vlakmi s otlčeným kufríkom v zovretej pästi nie je nič preňho. A tak ho pohltia hlbiny náboženstva, mystiky a východnej filozofie, čo je pre londýnskych meštiakov uviaznutých v psychedelických rokoch šesťdesiatych pomerne cool kokteil zmiešaný z instantného boha a slušnej dávky exotiky. Ochotne prichádzajú na jeho seansy a nechávajú sa poučovať o tom, čo robia so svojimi životmi zle. Otec, márne hľadajúci porozumenie vo svojom vlastnom byte, sa zamiluje a odíde od rodiny.

Karim sa však svojho otca nevzdá. Začne ho síce ironicky nazývať „bohom“, no predsa sa spolu s ním presťahuje k novej milenke Eve, ktorá má, na rozdiel od matky, pochopenie pre jeho filozofické maniere, a navyše – má ho aj vo veľkej úcte.

Iste, jedna vec je rozpadajúca sa rodina. Ale čo so sebou, keď sa vlastne niet o koho oprieť? Karim miluje všetky dievčatá i všetkých chlapcov. A najviac zo všetkých miluje svojho (teraz už takmer) nevlastného brata Charlieho, vychádzajúcu hviezdu londýnskej rockovej scény. „Nechceli sme peniaze. Načo? Prežiť sa dalo, mohli nás vydržiavať rodičia, kamaráti alebo štát. A keď sa už máme nudiť, a my sme sa väčšinou nudili, nech sa aspoň nudíme podľa svojho gusta, ležiac nafetovaní na matracoch v ošarpaných domoch, nie niekde vo fabrike pri strojoch. Nechcel som pracovať tam, kam by som nemohol chodiť v kožuchu.“ („Don‘t know what I want, but I know how to get it!“)

London Calling

Karim tvrdí, že na londýnske predmestie všetko prichádza s oneskorením. A tak, logicky, všetko aj neskôr odchádza. Zo dňa na deň sa zmenia účesy i odevy, voľné a pestrofarebné handry vystrieda rozdriapaná čierna, dlhé hára sa zmenia na ostne a číra. A zicherky. A diery. A očné linky. A „NO FUTURE!“ Prichádza punk, ktorému sprvoti nerozumieť – ľudia, čo po sebe na koncertoch pľujú a nadávajú si a narážajú do seba. Zlé kapely, zlá hudba a zlí speváci – a predsa taká sláva. Treba naskočiť na módnu vlnu, kým nezmizne. Charlie to pochopí – a stane sa z neho skutočná hviezda. Medzinárodná. Intergalaktická.

Popri tom je tu však aj Karimov bežný život. Iste, Eva ich spolu s otcom konečne dostane do centra hlavného mesta – teraz mu stačí len naskočiť na bus, prejsť dve zastávky, a už je v Soho.

Lenže zreteľné pohyby v celej spoločnosti znamenajú aj jednu dôležitú vec. A to, že Karim nemá tú správnu farbu pokožky. Prisťahovalectvo je vždy spojenou nádobou s rasizmom a nenávisťou. Človek si len tak ide po ulici a niekto ho opľuje. A ak náhodou vlastní maličký obchodík, každý večer si radšej naplní vodou pár vedier pre prípad, že by mu niekto cez výklad hodil do predajne zápalnú fľašu. Normálka. Každodenný život. „Tie biele nenávistné ksichty sa často verejne schádzali a s britskými zástavami pochodovali po uliciach pod ochranou polície. Nič nenaznačovalo, že títo ľudia vymiznú – nič nenaznačovalo, že ich moc sa skôr zmenší, než vzrastie.“

Aj po takmer tridsiatich rokoch od vydania Budhu z predmestia sa na jeho stránkach môžeme cítiť ako doma. Ako doma na Slovensku. Ako doma v Británii. Ako doma kdekoľvek na svete. Pretože nenávidieť je vždy ľahšie ako upratať si pred vlastným zaprdeným prahom. V súvislosti s tým je zaujímavá ešte jedna vec. Keď sa Karim konečne stane hercom, ktorým sa vlastne až tak veľmi stať nechcel – jeho prvou veľkou rolou je Mauglí z Kiplingovej Knihy džunglí. Paradox? Nie. Až kým vás nenútia predstierať indický akcent, ktorý vám je totálne cudzí.

Zdrhnúť a vrátiť sa

Zámerne vynechávam mnohé uzlové momenty tejto knihy. Vyzradiť celý príbeh od A do Z by jej síce nič neubralo z pôvabu a energie, no bola by to škoda a podraz. Zaujímavé sú však aj jednotlivé epizódky, ktoré sa odohrávajú v životoch Karimových najbližších priateľov.

Aj po rokoch strávených v Británii sa totiž kdesi hlboko v žalúdku môže ozvať stará vlasť. Napríklad, keď dospeje vaša dcéra.

Karimova najlepšia kamarátka Jamila sa tak odrazu musí vysporiadať s neriešiteľnou situáciou. Jej otec pre ňu našiel manžela a ona, bojovníčka za ľudské práva a presvedčená feministka, sa v modernom 20. storočí musí brániť prastarým zvykom. Je zaujímavé sledovať jej otca Anwara, ktorý sa zrazu v Británii necíti byť dostatočne doma a z akéhosi zvláštneho sentimentu sa upne práve na radikálne náboženské zvyky. Navyše – za svoju pravdu je ochotný aj dobrovoľne zomrieť.

Rovnako zaujímavé je sledovať aj Karima, ktorý sa po úspechoch v divadle a slávnej ceste do Ameriky ocitne opäť na južnom predmestí Londýna. A samotný návrat nestačí – ide ešte ďalej. S trpkosťou si uvedomí, že celý svoj doterajší život v sebe zapieral Indiu, ktorá mu koluje v krvi, a zapieral aj všetko dobré, čo mu do génov naprogramoval chromozóm jeho otca. „Nemôžete dovoliť bývalým kolonialistom, aby vás videli na kolenách, pretože presne to sa od vás očakáva.“

Od prvého vydania Kureishiho Budhu z predmestia v roku 1990 uplynulo pekných pár rokov. A napriek tomu sú témy, ktoré v tejto knihe otvára, stále neuveriteľne aktuálne. Rasizmus a nenávisť k inak sfarbeným a inak oblečeným, to je síce trápny a desivý a nebezpečný, ale predsa len živý európsky folklór v tých najrôznejších sfarbeniach a mutáciách. Bolí, ale neprekvapí. Čo však pohľad z opačnej strany? Čo taká túžba po kontakte s vlastnými koreňmi? Rozmýšľame niekedy aj nad tým? A ako si nájsť vlastné ja, keď sa v miske rozvareného daalu nedá rozoznať už ani jedno jediné zrnko červenej šošovice?