Prvá vojenská základňa v zahraničí je ďalším krokom Číny na ceste k pozícii superveľmoci

Autor študuje sinológiu

Na začiatku augusta otvorila Čína v Džibutsku svoju prvú vojenskú základňu v zahraničí, v ktorej môže operovať až 10-tisíc čínskych vojakov, a to do roku 2026. Okrem Číny majú v malej africkej krajine vojenské základne USA, Japonsko, Francúzsko a Taliansko, na ktorého základni sa zdržujú aj nemecké a španielske jednotky.

Strategicky veľmi výhodne položené Džibutsko leží na africkej strane iba 28 kilometrov širokého prielivu Báb el-Mandeb, ktorý oddeľuje Červené more od Adenského zálivu. Pri jeho vodách sa tak plaví všetok čínsky export putujúci do Európy námornou cestou. Zároveň relatívne bezpečné Džibutsko leží v dostatočne krátkej vzdialenosti od Blízkeho východu, aby nad ním mohli operovať drony z džibutských základní.

Problémy s terminológiou

Keďže slovné spojenie „vojenská základňa v zahraničí“ je v Číne sprofanované a používa sa výlučne na označenie imperialistických (rozumej amerických) vojenských základní, štátni predstavitelia sa o čínskej základni vyjadrujú zásadne iba ako o „podpornej“, a nie „vojenskej“. Kým podľa štátnej tlačovej agentúry Nová Čína bude základňa iba „logistickým centrom“, ktoré bude „prínosom pre mier a stabilitu v Afrike a vo svete“ a „nemá nič spoločné s pretekmi v zbrojení alebo vojenským rozmachom“, polooficiálne Global Times, ktoré reprezentujú názory nacionalistického spektra čínskej spoločnosti, zas v editoriáli píšu, že „Čína na základni rozmiestni vojenské oddiely a tá nebude komerčným zásobovacím bodom“.

Ďalej podľa Global Times „dáva zmysel, že zahraničná verejná mienka základni venuje pozornosť, pretože základňa bude schopná podporiť čínske námorníctvo, aby išlo ešte ďalej, a preto má veľký význam“. O to zvláštnejšie je, že na satelitných záberoch základne zatiaľ nepozorovať výstavbu samotného prístavu. Tento drobný nedostatok nám naznačuje, že okrem praktickej stránky veci bude mať základňa aj prínos symbolický.

Súčasť väčšieho plánu

Výstavba vojenskej základne v zahraničí je ďalším zvratom v zahraničnej politike Číny, ktorá sa pre svoju háklivosť na akúkoľvek zahraničnú kritiku radšej donedávna sama zdržiavala politiky intervencionizmu. Od vstupu na medzinárodné pódium v sedemdesiatych rokoch sa Čína riadila heslom „skrývať svoj lesk a vyčkávať času“ (tchao-kuang jang-chuej 韬光养晦).

Zlom nastal pred piatimi rokmi počas nástupu k moci terajšieho prezidenta a generálneho tajomníka Si Ťin-pchinga. Ten formuloval doktrínu tak­zvaného čínskeho sna (čung-kuo meng 中国梦), v ktorom znova „veľkolepo povstane čínsky národ“ a Čína „privedie medzinárodné spoločenstvo k vybudovaniu nového svetového poriadku, ktorý bude spravodlivejší a bude dávať väčší zmysel; a k tomu, aby spoločne bránilo medzinárodnú bezpečnosť“ (要引导国际社会共同塑造更加公正合理的国际新秩序, 引导国际社会共同维护国际安全).

Na pozíciu svetovej jednotky vo vlastnej vízii globalizácie sa Čína nepripravuje iba teoreticky. Vojenská základňa v Džibutsku je len najnovším zo série krokov, ktorému predchádzali: zrod do veľkej miery Čínou financovanej Ázijskej investičnej banky pre infraštruktúru ako konkurencie Svetovej banky a Ázijskej rozvojovej banky; iniciatíva Novej hodvábnej cesty, ktorá má prepojiť čínsky, stredoázijský, európsky a africký trh; a spustenie na vodu prvej lietadlovej lode domácej výroby.

Hovorca čínskeho ministerstva zahraničia uviedol, že základňa v Džibutsku pomôže Číne „lepšie vykonávať medzinárodné záväzky v Adenskom zálive a somálskych vodách v rámci sprievodných misií OSN“, kde je Čína prítomná od roku 2009. Keďže vojenská prítomnosť je jedným z faktorov, ktoré robia z USA svetového lídra a nepísaného garanta práva slobodnej a bezpečnej plavby v medzinárodných vodách, podiel Číny na týchto aktivitách, obzvlášť v období, keď má v Juhočínskom mori teritoriálne spory, určite posilní v očiach svetovej verejnosti jej pozíciu.

Zadarmo ani kura nehrabe

Za zmienku stojí aj zmena v správaní Číny v OSN. Spomedzi piatich krajín, ktoré sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN, dnes najviac personálu (asi 2600 vojakov, inžinierov a doktorov) poskytuje práve Čína. Na porovnanie, ostatní členovia prispievajú dokopy asi 1500 osobami, z čoho najväčší podiel tvoria Francúzi (900). Ďalších 8000 pracovníkov plánuje mať Čína v zálohe, čo bude jedna pätina z celkového počtu 40 000 rezerv OSN. Takýmto vysokým počtom jednotiek v mierových misiách Čína svetu naznačuje, že je tímovým hráčom, s ktorým môže svetová verejnosť do budúcnosti rátať. Zároveň sa desiatimi percentami podieľa na chode mierových misií OSN, čím sa vo financovaní umiestňuje na druhom mieste po USA (28 percent). Nezanedbateľné príspevky posiela aj do Mierového a rozvojového fondu OSN a Africkej únii, pre ktorú dokonca navrhla, postavila a prevádzkuje jej sídlo.

Zo štedrého financovania plynú výhody. V mierových misiách OSN môžu za nízkeho rizika čínske jednotky nazbierať skúsenosti, ktoré by inak nemali. Svoje oddiely zatiaľ Čína poslala do Kambodže, Konžskej demokratickej republiky, Libérie, Južného Sudánu a Libanonu. Všetky tieto krajiny spája prítomnosť čínskych záujmov.

Kým v Kongu Čína vo veľkom investovala do infraštruktúry, v Južnom Sudáne je najväčším investorom v energetickom priemysle. V roku 2013 skupovala 82 percent exportu juhosudánskej ropy, čomu zodpovedá aj to, že práve tam má v rámci OSN najväčšiu prítomnosť, až 1000 ľudí. Keď v Južnom Sudáne minulý rok zomreli dvaja čínski vojaci, médiá ich vykreslili ako hrdinov a ich smrť prezentovali ako cenu, ktorú Čína zaplatila za nový status svetovej veľmoci.

Bude Džibutsko ďalšou Venezuelou?

Čo sa týka Džibutska, Čína v ňom v minulosti postavila konferenčné centrum, štadión, krídlo nemocnice, budovu ministerstva zahraničných vecí a najnovšie aj 750 kilometrov dlhú železnicu z etiópskeho Addis Abeba, ktorá stála 4,5 miliardy dolárov. Aj keď na rozdiel od mnohých iných rozvojových projektov Číny v Afrike nebola železnica postavená „na kľúčik“, teda bez využitia lokálnych zdrojov a pracovnej sily, prvých tri až päť rokov ju stále bude prevádzkovať konzorcium čínskych firiem, ktoré ju postavilo. Uzávierky sa má v najbližších mesiacoch dočkať aj projekt 100 kilometrov dlhého vodovodu, ktorým bude z Etiópie do suchami sužovaného Džibutska putovať pitná voda.

Aj keď Čína ročne za prenájom pôdy pod svojou základňou zaplatí Džibutsku 20 miliónov dolárov, táto suma je len kvapkou v mori v porovnaní s cenou spomenutých projektov a výškou importu lacného čínskeho tovaru, ktorý aj vo viacerých iných afrických krajiných vytláča z trhu miestne produkty a ničí miestny priemysel. Chudobné Džibutsko má pritom iba 800-tisíc obyvateľov a dlh, ktorý sa vyšplhal na úroveň viac ako 80 percent HDP aj pre drahé infraštruktúrne projekty a nevýhodné pôžičky, ktorými sú platené. Je otázne, či si táto malá krajina čínsky mód rozvoja, v ktorom sa začína od obrovských infraštruktúrnych projektov, vôbec môže dovoliť.

Ak totiž nebudú džibutské pôžičky Číne včas splatené, nastáva riziko, že vybudovaná infraštruktúra a príjmy, ktoré generuje, ostanú v čínskych rukách. Tak sa to stalo v prípade prístavu Hambantota v Srí Lanke, ktorého 80 percent muselo byť v rámci reparácií Číne prenajatých na 99 rokov. Takýto vývoj situácie by nemusel byť výhrou ani pre Čínu. Vo Venezuele a Lýbii, kde Čína tiež rozdávala obrovské pôžičky na projekty s pochybnou ziskovosťou, museli v konečnom dôsledku evakuovať desaťtisíce Číňanov, ktorí v týchto krajinách pracovali alebo podnikali a stali sa obeťami následného kolapsu moci režimov, ktorým Čína napožičiavala peniaze.