streda

Keď sa nikto nebude pýtať, uzavrieme sa v tichu so všetkou tou bolesťou

Aj záverečný diel trilógie Jóna Kalmana Stefánssona si od čitateľa vyžaduje akýsi druh meditačnej pozornosti.

Tretí diel trilógie islandského spisovateľa Jóna Kalmana Stefánssona sa volá Lidské srdce (vydavateľstvo Dybbuk). Na prvé dva – Ráj a peklo a Smutek andělů – nadväzuje jedných dychom, skoro v strede vety.

Tento autor totiž nemá najmenší problém nechať čitateľa na konci druhej knihy uprostred drámy, ktorej príčinu ani vyústenie netuší. A to po tom, čo sa hlavní hrdinovia celú knihu trmácali po islandských horách, v islandskej zime a biede, ťahajúc rakvu s mŕtvou ženou, matkou detí. Taký je život, ako ho ukazuje Stefánsson – a ak máš, milý čitateľ, pocit, že už to horšie byť nemôže, tak to sa mýliš. Reč (a knihy) sú totiž o Islande 19. storočia, keď tu okrem zimy bola bieda, chudoba a smrť na každodennom poriadku.

Do ľudského srdca sa zmestí zmes lásky a frustrácie

„Káva a Golfský proud činí tuhle zemi, tenhle odlehlý, lávou spálený a větrem ošlehaný ostrov, kde se jako sny mezi kamením skrývají zelená údolí, téměr obyvatelným,“ píše Stefánsson so zmesou lásky i frustrácie, smútku i radosti. Do ľudského srdca sa totiž zmestí oboje – ako viackrát múdro pripomína. Lenže vtip je v tom, že ani len káva nie je v domoch, kde sa tento príbeh odohráva, úplnou samozrejmosťou.

Takáto studená krajina, takéto drsné obdobie a tento temný spisovateľ vyprodukovali hlavného hrdinu trilógie – budeme ho volať tak ako autor – chlapec. Otec sa mu utopil, takisto ako mnoho iných otcov, takisto ako jeho kamarát Bardur, ešte v prvej časti trilógie. Potom prišiel o mamu i o malú sestru. Jeho smutná minulosť sa čitateľovi pripomína počas celej trilógie – aby nezabudol, aby mu lepšie rozumel: „Jako by utíkal před voláním své matky, že musí žít tak, aby jeho život vrhal světlo na ty, co zemřeli, že musí žít tak, jak oni žít nemohli.“

Zvláštny druh nádeje

Pri čítaní prvých riadkov tejto recenzie si možno právom položiť otázku – na čo potom niečo takéto smutné, drsné a bezútešné čítať? Veď nejde ani o nejakú zvlášť dôležitú historickú lekciu, ani o návod na život.

Odpoveď na túto otázku môže znieť až trocha ezotericky – ale ide o čaro, zázračné Stefánssonovo cinknutie, ktoré zaznieva z jeho kníh – nikdy nevieš kedy. Prináša zvláštny druh nádeje, hoci tá sa chvíľami stráca, čitateľovi i autorovi, z dohľadu. Nádeje, že aj v toľkom smútku a smrti v ľuďoch stále žije túžba po blízkosti, po poznaní sveta, po čítaní, debatách, otázkach o zmysle.

Občas sa pre túto nádej utopí mladý muž, občas sa niekto ožení, iný napíše odvážny list a ďalší sa pobije v krčme. Nie je však nijako zvlášť viditeľná a – pravdu povediac – beznádeje je tu oveľa viac. Ale toto sú okamihy, ktoré sú najvzácnejšie – práve preto, že sú možné aj napriek všetkému tomu ťažkému, napriek všetkým tým mŕtvym v knihe, na dne oceánu či v biednych chatrčiach.

Mŕtvych autor pripomína minimálne na každej desiatej strane. Ešte aj rozprávačom príbehu sú dávno mŕtvi ľudia. O to vzácnejšia a rýdzejšia sa potom javí ľudská blízkosť: „Kdybychom se nemohli nikoho dotýkat, byli bychom na tom špatně. Konečky prstů by nám uschly a byli by stejně neživé jako prsty mumie.“

Malou útechou po predchádzajúcich dvoch častiach je, že tá tretia sa odohráva v lete. Je to síce islandské leto, ale keď už nič iné, nie je v nej samý sneh, vietor a mráz. Kniha je plná postáv – plasticky vykreslených, psychologicky verných, vyvíjajúcich sa v čase, a to na rôzne spôsoby. Niektoré čitateľ pozná už z minulých častí, iné spoznáva až tu – napríklad ry­šavé dievča.

Čitateľ má čo robiť, aby sa v nich nestratil a udržal si prehľad. Autor mu v tom príliš nápomocný nie je – postavy sa objavujú bez nápovedy, občas aj bez kontextu – takže, čitateľ, zariaď sa, zapamätaj.

Napätie, neha a elegantný záver

Stefánsson je zvláštny autor – jeho všadeprítomné úvahy sú na jednej strane veľmi inšpiratívne a múdre, na druhej strane ich hustota a intenzita môžu miestami unavovať. Jeho štýl rozprávania je zabiehavý – žiadna situácia v príbehu mu nie je dostatočne svätá na to, aby ju neprerušil svojimi aso­ciáciami a úvahami na akúkoľvek tému. Okrem toho má zmysel na vystupňovanie deja, napätie a fakt elegantný záver. A, nehu.

Niektoré jeho myšlienky  sú naozaj skvostné a hodné zápiskov a výpiskov čitateľa. Na druhej strane si vyžadujú veľkú trpezlivosť a veľmi sústredenú myseľ. Sústredenú na mnoho spôsobov – aby okrem deja, ktorý sa vynára pomedzi všadeprítomnými úvahami, okrem množstva postáv s exotickými menami, mohol čitateľ vnímať aj Stefánssonove myšlienky. Na to je potrebný aj akýsi druh meditačnej pozornosti. Skrátka – aj čitateľ v sebe musí nájsť chlapca bez mena, ktorý hľadá, pýta sa, ktorý sa snaží pochopiť život, smrť i lásku. Či už je zima, alebo leto, či už žije na Slovensku, alebo na Islande, v 19. alebo v 21. storočí.

„Když se nikdo nebude vyptávat, uzavřeme se v tichu se vší tou bolestí, která se s léty mění v samotu, zahořkost a pálčivé umírání.“

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |