Ak niečo vzniká štyridsať rokov, čakáte väčšiu bombu

Terrence Malick vždy rozmýšľal vo vesmírnych rozmeroch.

Majestátna cesta ča­som od Veľkého tresku cez vznik života až po dnešnú civilizáciu, to všetko zobrazené vizuálne veľkolepo, aby divák mohol žasnúť nad záz­rakom všehomíra, ktorého je sám súčasťou, to je „jeden z jeho veľkých snov“ od 70. rokov minulého storočia.

Už v tom čase Malickovi, jednému z najväčších a najzáhadnejších talentov hnutia Nový Hollywood (aj ako 73-ročný sa režisér novinárov stráni), štúdio Paramount prikleplo jeden milión dolárov. To sa mu zdalo málo a tak projekt s názvom Q odložil, kým filmové technológie pokročia na dostatočnú úroveň.

Ten čas prišiel teraz a v kinách je Cesta času v dvoch odlišných podobách. Jeden a pol hodinová verzia s nahovoreným komentárom Cate Blanchett pre bežné kiná a kratšia, 45-minútová s hlasom Brada Pitta pre kinosály IMAX.

Práve túto druhú verziu recenzujeme.

Je to aj náš príbeh

Jedno filmu treba priznať. Je naozaj impozantný, opojný a filozofický.

Evolúcia od ves­mírnej hmloviny po človeka stlačená do necelej hodiny. Príbeh hmoty, ktorá sa sama organizuje do zložitejších foriem. Zrodenie vedomia: milióny rokov, až hmota otvorí oči a uvidí samu seba.

Hmýrenie baktérii, tancujúce supernovy, pestrý život v oceánoch, príchod a zánik dinosaurov. Prví ľudia užasnutí nad odrazom vlastnej tváre na jazernej hladine.

 

Nemal to byť pritom iba vylepšený dokument z prírodopisných televíznych kanálov.

Dôležitá informácia: Malick má rád filozofa Martina Heideggera, robil z neho doktorát, dokonca ho prekladal. V duchu jeho filozofie nechce filmom servírovať informácie z bezpečnej vzdialenosti.

Do príbehu evolúcie nás chce vtiahnuť, prebudiť nás k pochopeniu a náhľadu na to, ako do vesmírneho tanca zapadajú naše konkrétne, každodenné životy. Všetko, aj banálny kamienok pri parkovisku, je šifrou fascinujúceho príbehu bytia.

A čiastočne sa to snímke darí. Keď sa hlas v komentári obracia na „milé dieťa“, môžete mať pocit, že to platí ani nie tak pre postavu dieťaťa na plátne, ale práve pre vás, pre diváka.

Dinosaury, žirafy a ľudia

Ale má to zopár ALE. Ak niečo vzniká štyridsať rokov, a je za tým Terrence Malick, očakávate bombu. Divokejšiu jazdu, testovanie hraníc média, niečo experimentálnejšie, viac… psychedelické. Očarenie farbami a tvarmi, áno. Ale existenciálny otras sa nekoná.

Chápeme, že evolúcia života pravdepodobne prebiehala v skokoch a zobraziť ju inak ako momentkami (baktérie, riasy, vodné živočíchy, atď..) asi nie je v silách média, momentky by však mohli viac ukazovať nadväznosť či súvislosti. Namiesto toho to ide ako na bežiacom páse: dinosaury vyhynuli, potom prišli žirafy a už sú tu opice a ľudia.

Najzákladnejšia filozofická otázka, ktorá od čias Leibniza znie – prečo je skôr niečo ako nič? – je tu veľmi jednoducho vyriešená kozmickou tmou, cez ktorú prebleskuje nejaká oranžová plazma. To si teda filmári dosť uľahčili.

Možno je to aj výberom klasickej hudby so zborovým spevom, výsledok však pôsobí dosť staromódne. Kým Malick svoj sen zrealizoval, v žánri dokumentárnej obrazovej eseje to už skúšali mnohí iní od Godfreyho Reggia s trilógiu Koyaanisqatsi, Powaqqatsi, Naqoyqatsi, či Rona Frickeho s Baraka – Odyseou zeme. Kus cesty vpred prešli aj prírodopisné dokumenty.

Ako keby Terrence Malick dostatočne nevedel využiť technológie, na ktoré tak dlho čakal. Prečo nie je Cesta času nakrútená v 3D formáte? Vyzerá to tak, že vesmír na svoj veľký prelomový dokument stále ešte čaká.