Denník N

Slovák, čo slúžil vo Waffen-SS, nič neľutuje

Bývalý slovenský esesák Milan Lorman (v strede s dieťaťom v náručí) s rodinou v Austrálii. Foto – archív Milana Lormana
Bývalý slovenský esesák Milan Lorman (v strede s dieťaťom v náručí) s rodinou v Austrálii. Foto – archív Milana Lormana

Milan Lorman ako devätnásťročný narukoval k nemeckým jednotkám SS, bojoval na východnom fronte a padol do ruského zajatia. Po vojne sa stal vojakom austrálskej armády. Denníku N sa podarilo spojiť s jedným z posledných žijúcich esesákov zo Slovenska, ktorí počas vojny bojovali za nemeckú Tretiu ríšu.

„Pýtate sa ma, či som nepremýšľal o tom, že prebehnem k partizánom,“ odpisuje na jeden z mailov 91-ročný kartograf na dôchodku, ktorý žije v austrálskom Queenslande. „To teda absolútne nie! To by skôr slimáky začali lietať!“

Od konca druhej svetovej vojny je už sedemdesiat rokov, no Milan Lorman si dokáže spomenúť aj na drobné detaily z bojov. Vo svojom pokročilom veku stále používa počítač, má konto na Facebooku a na poštu od reportéra Denníka N reaguje plynulou slovenčinou zväčša do 24 hodín.

Narodil sa v roku 1924 v Kračúnovciach neďaleko Giraltoviec, v rodine učiteľa a organistu s nemeckými koreňmi Viktora Lormana. Jeho predkovia, Lohrmannovci, prišli na východné Slovenska z Westfálska v časoch, keď sem uhorskí panovníci pozývali nemecké banícke rodiny.

Učiteľská rodina menila svoje bydlisko podľa toho, kam otca odvelili, a tak mladý Lorman študoval na meštianke v Púchove a pokračoval na školách v Bardejove či Prešove. Tam v roku 1941 po prvý raz naživo uvidel prezidenta vojnového Slovenského štátu Jozefa Tisa. „Bol to pre Prešov sviatočný deň,“ spomínal neskôr.

Tiso na námestí pri kostole udeľoval vyznamenania vojakom z východného frontu. Po ceremónii išiel aj so sprievodom pešo mestom a domáci ho, podľa Lormanových spomienok, „zdravili so zdvihnutou otvorenou dlaňou, ako sa patrilo v tej dobe“. Učiteľov syn bol v tom čase členom Hlinkovej mládeže a študent, ktorý oddelenie Slovenska od Čechov vítal.

„Všetko, čo sa vzťahovalo na našu samostatnosť, pre nás bolo vzácne,“ odpovedá na otázku, ako vyhlásenie Slovenského štátu vnímal on. „Pre nás to vtedy nebola politika, ale vlastenectvo. Verte mi, tá doba, tá atmosféra vytvorila akýmsi kúzlom podmienky, v ktorých vlastenectvo rozkvitlo ako krásny, vzácny kvet. Škoda, že nekvitne stále,“ dodáva pateticky.

Od Hlinkovej mládeže k SS

Lorman patril v Hlinkovej mládeži (HM) k skupine fanfáristov, ktorí trúbili počas pochodov a manifestácií. Neskôr tancoval v ľudovej tanečnej skupine, ktorá pod HM patrila. Sám však hovorí, že zamieňať túto organizáciu s bežnými mládežníckymi skupinami, napríklad prvorepublikovým Skautom, by bolo nepresné. „Len pre tých najmladších plnila Hlinkova mládež medzeru, ktorá zostala po rozpustení skautingu,“ vysvetľuje.

„Bola to organizácia politická. Ale v tej dobe bolo na Slovensku, a v mnohých iných kútoch, skoro všetko politické. Naša vlastná politika sa prispôsobovala tej nemeckej. Všade viac a viac uniforiem, a rečníkov. Zástavy, pochody a parády.“

Milan Lorman ako študent v šarišskom kroji v roku 1941. Foto - Archív Milana Lormana
Milan Lorman ako študent v šarišskom kroji v roku 1941. Foto – archív Milana Lormana

Ako mladý študent sa začal zaujímať o cudzie jazyky. Od huslistu, ktorý ho nikdy nenaučil poriadne hrať, pochytil základy maďarčiny, od syna lesného inžiniera zase niečo z nemčiny. No paradoxne, i keď jeho otec sa neskôr prehlásil za Nemca, plynule tento jazyk až do dospelosti neovládal.

Po maturite mu rodičia našli miesto účtovníka v Dunajplavbe. No nie v Bratislave, ale vo Viedni. I keď svoju nemčinu opisuje ako úbohú, pridelili ho na loď Motor Schiff March, s ktorou cestoval do rumunského prístavu Giurgiu a späť.

Na plavbách po Dunaji však veľa času nestrávil. Byť chlapom a mať 19 rokov uprostred druhej svetovej vojny znamenalo jediné – narukovať. Jeho otec chvíľu predtým na základe svojho pôvodu získal status etnického Nemca („Volksdeutsche“) a ríša, ktorá v roku 1943 definitívne začala vojnu prehrávať, mu pripomenula jeho vlastnenecké povinnosti. Niektorý z nemeckých úradov poslal Viktorovi Lormanovi list, ktorý jeho syn neskôr prerozprával takto:

„Kamerad Lorman, máš doma syna, ktorého Tretia ríša potrebuje na fronte. Očakávame od teba, aby si ho presvedčil o jeho povinnosti prihlásiť sa ako dobrovoľník do radov našich ozbrojených síl. V prípade, že on tak neurobí, prídeme k uzáveru, že vaša rodina nie je dosť patriotická a nezaslúži si sociálne príplatky z ríšskych zdrojov.“

Lorman hovorí, že otec ho nijako výraznejšie nepresviedčal, no od tohto rozhodnutia záviselo, či doštudujú jeho dve sestry. Rozhodol sa. Slovenská vláda podriadená nacistickej veľmoci musela v tom čase tolerovať nábory karpatských Nemcov do elitných jednotiek Waffen-SS na svojom vlastnom území. Ich členom sa stal aj Lorman, ako dobrovoľník sa k nim prihlásil v marci 1943 v Poprade.

„Na každého mládenca čakala vojenčina. To, že moja bude nemecká, mi až tak neprekážalo. Po šiestich mesiacoch v Dunajplavbe som nemčinu ovládal už celkom pohodlne a to, že ma prijali do elitných jednotiek Waffen-SS, mi aj trochu lichotilo. Všetci sme predsa ľudia s tými istými slabosťami.“

Waffen-SS, ozbrojené sily SS, boli samostatnou vojenskou organizáciou v nacistickom Nemecku, ktorá pôvodne vznikla z 200-člennej osobnej stráže Adolfa Hitlera. Stali sa elitným vojskom, ktoré na rozdiel od bežnej armády – Wehrmachtu – podliehalo Heinrichovi Himmlerovi a okrem vojenských operácií na fronte sa podieľalo aj na protipartizánskych akciách; esesáci tiež strážili koncentračné tábory.

„Môžem súhlasiť s všeobecne prijímaným úsudkom, že Waffen-SS boli lepší vojaci ako tí z Wehrmachtu,“ tvrdí Lorman.

Spolu so šesťdesiatimi mladíkmi zo Slovenska odcestoval vlakom do kasární v Drážďanoch, ktoré boli určené na výcvik ženistov pre poľné oddiely Waffen-SS. Na brehoch Labe sa učili stavať mosty, neskôr sa výcvik presunul k sútoku českých riek Vltava a Sázava, kde Nemci vypratali niekoľko dedín, a cvičilo sa s ostrou muníciou.

Lorman v Drážďanoch zložil aj vojenský sľub: tak ako ostatní esesáci v ňom prisahal vernosť Adolfovi Hitlerovi. „Prísahu vernosti skladá každý vojak a vôbec nás nezaujímalo, či to bola vernosť Führerovi, Tretej ríši či niečomu inému vznešenému,“ vracia sa k tomu dnes.

„Uvedomte si, že meno Hitler v roku 1943 v Drážďanoch nemalo ten istý zvuk, aký malo po vojne a aký má v niektorých miestach doteraz. Koniec koncov, tá prísaha nebola osobná, ale masová. Tristo vojakov opakovalo, čo voľakto predčítal na pódiu. Uznáte, že taká prísaha je len formalita.“

Na druhý deň po príjazde do Drážďan mu na rameno vytetovali jeho krvnú skupinu AB. Tetovanie mali len esesáci: pôvodne malo slúžiť nato, aby lekári vojakovi v bezvedomí dokázali dať rýchlu transfúziu krvi. Po vojne vďaka nemu v zajateckých táboroch ľahko rozlíšili vojakov z SS od bežných jednotiek Wehrmachtu. „Ja ho mám, trochu vyblednuté, doteraz,“ vraví Lorman.

Z Grécka na východný front

V septembri 1943 Lormana poslali do Grécka, odkiaľ sa sťahovali talianski vojaci a Nemci od nich preberali okupačnú správu. Zaradili ho do 8. pluku SS-Polizei-Panzergrenadier-Division, ktorá sa v Grécku zúčastňovala tvrdých protipartizánskych zásahov.  Ženista Lorman mal však podľa svojich slov na starosti v prvom rade odmínovacie práce na hlavných ťahoch, ktorými sa nemecké vojská presúvali.

„Náš 8. pluk sa na vojnových zločinoch nepodieľal,“ tvrdí Lorman. „Po vojne sa to potvrdilo aj tým, že preverovacia komisia pri verbovaní pracovných síl z rakúskych utečeneckých táborov do Anglicka nenašla žiadne záznamy, ktoré by sa tejto jednotky týkali. O iných jednotkách vám ja nič povedať neviem.“ Lorman vraví, že ako vojak sa nestretol ani so Židmi. V neskorších spomienkach tragédiu holokaustu nespochybňoval, no zároveň hovoril, že sa z nej Židia nepoučili a „rozpínajú sa vo vysokých sférach“.

Približne rok po príchode do Grécka preradili slovenského esesáka k ostreľovačom a so zvyšnými jednotkami prevelili na východný front do Sedmohradska. Bunkre v Grécku vraj nechali Britom bez toho, aby boli poznačené od jedinej guľky.

Na východe Lorman zažíva skutočné boje o budúcnosť Tretej ríše. Nie každý z jeho jednotky však mienil v týchto bojoch pokračovať. Jeho kamarát z jednotky Laco Zavacký zbehol k partizánom. Presviedčal aj Lormana, no ten to odmietol. V tom čase ochorel a dnes hovorí, že je za to rád. Choroba mu poslúžila ako výhovorka, prečo so Zavackým neísť.

Lorman od detstva po dospelosť.
Lorman od detstva po dospelosť.

Esesáci na východnej fronte kryli ustupujúce vojská Wehrmachtu, Lorman bol nasadený ako ostreľovač, no na postupujúce ruské vojská strieľal aj z pancierovej päste. To, koľko ľudí v boji zabil, si presne nepamätá.

„Z mojich zážitkov si pamätám len jeden prípad, pri ktorom prišiel o život nezvyčajne veľký počet ruských dôstojníkov. Asi desať, nepočítali sme ich. Padli za obeť jednej protitankovej rakete Panzerfaust, ktorú som namieril na dvere, cez ktoré sa všetci snažili dostať von.“

Bolo to krátko pred koncom vojny a jedného z ruských vojakov, ktorý po výbuchu zostal ťažko zranený, neskôr náhodou stretol v zajatí v nemocnici. „Veľmi mi ho bolo ľúto, ale nemôžem povedať, že sa s mojím súcitom spájal nejaký pocit viny,“ spomína Lorman. „Musím však povedať, že po prvom stretnutí som sa jeho izbe vyhýbal.“

Pre Lormana vojna skončila 19. apríla 1945, keď veliteľ jeho jednotku rozpustil a zraneného ho zajali sovietski vojaci. „Prehraná vojna nie je potešujúci výhľad, ale ani to nie je koniec sveta. Guľky prestanú lietať, bomby prestanú padať a život pôjde ďalej.“

Sovieti ho nezastrelili, a to aj napriek tomu, že mal na čiapke našitú ľudskú lebku, znak nenávidených jednotiek SS. Nevšímali si ani tetovanie krvnej skupiny AB. Slovenskému esesákovi pomohlo, že sa s Rusmi dokázal dohovoriť v blízkej reči, ale aj to, že mal pri sebe škatuľku cigariet, ktorú si vojaci rozdelili. „Určite pomohlo aj to, že Stalin niekoľko dní predtým vydal armádny rozkaz, ktorým zakázal zabíjanie vojnových zajatcov, lebo by to poškodilo imidž Sovietov,“ tvrdí Lorman.

Dostal sa do nemocnice, kde sa podľa jeho slov ruskí lekári o zajatcov starali tak, akoby to boli vlastní vojaci Červenej armády. Keďže rozumel Sovietom aj Nemcom, využívali ho až do októbra 1945 ako tlmočníka. A potom ho prepustili.

Z Nemecka do Austrálie

Spolu s ďalším esesákom sa vydal do francúzskeho Štrasburgu, kde už miestnych žandárov jeho tetovanie na ramene zaujímalo. Na stanici mu vysúkali rukávy a keď našli krvnú kupinu AB, teda dôkaz, k akým jednotkám patril, zatvorili ho bez súdu či iných formalít na šestnásť mesiacov.

Milan Lorman v 50. rokoch ako príslušník austrálskej armády. Foto - Archív Milana Lormana
Milan Lorman v 50. rokoch ako príslušník austrálskej armády. Foto – archív Milana Lormana

Na slobodu sa dostal až vo februári 1947, podľa vlastných tvrdení vychudnutý na niečo vyše štyridsať kíl. Od tejto chvíle bolo jasné, že s minulosťou príslušníka SS sa nemôže ani vrátiť domov, i keď tu žila jeho rodina. Na Slovensko sa už nikdy vrátiť nemohol, občianstvo mu na základe Benešových dekrétov za službu v cudzej armáde zobrali. Nejaký čas strávil v americkom zajateckom tábore v Dachau, potom žil v Rakúsku.

V roku 1948 sa Lormanovi podarilo cez špeciálny pracovný program dostať do Británie, kde prežil štyri nasledujúce roky, aj medzi komunitou československých emigrantov. S väčšinou si však nerozumel. „Stáli sme na opačných póloch. Pre nás bol zánik Slovenskej republiky a ešte k tomu poprava Dr. Tisu katastrofa, pre nich víťazstvo.“

V Británii sa zoznámil so svojou ženou, Angličankou Jean, s ktorou sa v roku 1952 presťahoval do Austrálie. Pracoval na píle v tasmánskom pralese, doloval kameň v kameňolome, dva roky viedol električku a trolejbus v Hobarte. V roku 1957 sa rozhodol vyučiť za kartografa a najľahšia cesta k vzdelaniu viedla cez armádu.

„Keď som sa dostavil do kasární, prišlo aj k otázke: ‚Slúžil si v nejakej inej armáde?‘“ spomína Lorman dnes. „Pomyslel som si: ‚Tak teraz môžem ísť domov.‘ No odpovedal som: ‚Áno, v nemeckej.‘ Oni zareagovali, že je to v poriadku, že Nemci sú teraz spojenci.“

Tak, ako jeho osem detí, žije v Austrálii dodnes. A dodnes háji aj 14. marec 1939 i to, čo po ňom nasledovalo. Názor, že ak by Nemci vojnu skutočne vyhrali, mohol by Hitler tak ako Židov začať likvidovať aj Slovanov, považuje za nezmysel.

Historik: Jednotky Waffen-SS učili nenávidieť

Michal Schvarc z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied sa venuje téme karpatských Nemcov zo Slovenska bojujúcich v jednotkách SS. Momentálne sa snaží zistiť, či bol niekto z nich za svoje činy za vojny aj potrestaný.

Aký bol rozdiel medzi Waffen-SS a Wehrmachtom? V čom sa líšili vojaci v týchto jednotkách?

Podstatný. V prípade Wehrmachtu išlo o regulárnu armádu doplňovanú na základe odvodov. V prípade Waffen-SS išlo o stranícku formáciu, ktorá vznikla z SS-Verfügungstruppe a SS-Totenkopfstandarten na prelome rokov 1939 a 1940. Waffen-SS boli doplňované dobrovoľníkmi z Ríše (ich kontingent stanovovala dohoda medzi Hlavným veliteľstvom Wehrmachtu a vedením SS) a zo zahraničia. Išlo o etnických Nemcov a príslušníkov takzvaných germánskych národov. Na rozdiel od Wehrmachtu sa popri klasickom výcviku kládol veľký dôraz aj na ideologické školenie dôstojníckeho dorastu, poddôstojníkov a mužstva. Dôležité ťažisko týchto školení tvorilo sprostredkovanie radikálnej nenávisti voči Židom, ktorých označovali za „smrteľného nepriateľa“, „národ bastardov“ či za „bacilov“ a charakterizovali ako „cudzorodý“ prvok rozkladajúci ostatné národy.

Ako sa na vojakoch takýto výcvik podpísal?

Takto ideologicky motivovaní vojaci nemali zábrany podieľať sa na zločinoch proti ľudskosti v presvedčení, že konajú správnu vec. Ukázalo sa to už vo vojne proti Poľsku na jeseň 1939 a v plnom rozsahu po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941. Pravda, masové exekúcie obyvateľstva idú aj na konto Wehrmachtu. Vojna proti Sovietskemu zväzu nebola totiž plánovaná ako obyčajný ozbrojený konflikt, ale ako rasovo vyhladzovacia vojna so všetkými z toho plynúcimi dôsledkami.

Koľko karpatských Nemcov zo Slovenska v SS bojovalo a ako sa tam väčšina z nich dostala?

V rokoch 1939 až 1945 prebehli tri fázy náboru etnických Nemcov zo Slovenska do formácií SS. Prvá fáza v rokoch 1940 až 1942 sa zakladala na báze dobrovoľnosti. Začiatkom roku 1940 vznikla v rámci polovojenskej zložky Deutsche Partei tzv. Einsatztruppe (ET), ktorá sa dostala pod priamy vplyv SS, a tie ju vybudovali ako svoju záložnú jednotku. Touto cestou sa do Waffen-SS dostalo okolo 700 osôb. Išlo o ilegálny nábor, ktorý slovenská vláda od jesene 1940 v tichosti tolerovala.

Ako to bolo potom?

Druhá fáza prebiehala od roku 1942 do júna 1944. Keď sa možnosti Einsatztruppe vyčerpali a SS potrebovali doplniť vysoké straty utrpené najmä na východnom fronte, začal Hlavný úrad SS hľadať možnosti rozšíreného náboru etnických Nemcov z celej juhovýchodnej Európy, Slovensko nevynímajúc. Preto od septembra 1942 prebiehali intenzívne rokovania medzi slovenskou a nemeckou stranou, ktoré sa skončili vzájomnou dohodou koncom októbra 1942. Na jej základe mohli slovenskí Nemci vo veku 17 až 35 rokov na báze dobrovoľnosti, ktorú zainteresované nemecké organy v skutočnosti veľmi nezohľadňovali, vykonávať vojenskú povinnosť v jednotkách Waffen-SS. Za vyvíjania veľkého psychického nátlaku na členskú základňu sa do SS napokon prihlásilo viac ako 6 300 osôb. Väčšia časť z nich to urobila z donútenia, menšia na základe svojho vlastného rozhodnutia.

Verbovali do SS ešte aj na konci vojny?

Áno, na základe medzištátnej zmluvy medzi Slovenskom a Nemeckom zo 7. júna 1944 aktívnych vojakov nemeckej národnosti slúžiacich v slovenskej armáde a tiež záložníkov preradili do Waffen-SS. Tento krok vyvolal u časti nemeckého obyvateľstva nevôľu s viacerými prípadmi individuálneho odporu. Na základe zmluvy stúpol počet etnických Nemcov zo Slovenska vo Waffen-SS v polovici januára 1945 na viac ako 8 200 osôb. Odvody však pokračovali aj po 15. januári 1945, čiže konečne číslo sa nedá presne určiť.

Za akých podmienok vojakov do SS prijímali? 

Na prijatie do SS platili prísne kritériá. Uchádzači museli byť politicky spoľahliví, museli vyhovovať po rasovej stránke, mať minimálnu výšku 168 až 170 centimetrov a byť bez akýchkoľvek zdravotných hendikepov. Pravda, v druhej polovici vojny sa tieto kritériá o čosi zmiernili. Osoby, ktoré nevyhovovali kritériám potrebným na zaradenie do prvo- či druhotriednych divízií Waffen-SS, zaraďovali do treťotriednych jednotiek nasadzovaných do bojov proti partizánom (či už v Sovietskom zväze, alebo v Juhoslávii) a tiež do strážnych oddielov v koncentračných táboroch. Etnickí Nemci zo Slovenska tak slúžili v rôznych jednotkách. Nachádzame ich v 4. policajnej divízii SS, v tankovej divízii SS „Das Reich“, „Leibstandarte-SS Adolf Hitler“, ale aj v smutne preslávených protipartizánskych formáciách ako 7. divízia SS „Prinz Eugen“ či 1. brigáda SS. Veľkú časť odvedených mužov pridelili veliteľské štruktúry SS k strážnym oddielom v koncentračných táboroch Auschwitz, Dachau, Buchenwald, Mauthausen, Flossenbürg a Varšava.

Čo vieme o SS-Polizei-Panzergrenadier-Division? Na aké úlohy ju nasadzovali?

Divízia vznikla na jeseň 1939 z príslušníkov poriadkovej polície. V júni 1940 ju nasadili v ťažení proti Francúzsku o rok neskôr proti ZSSR. Zaradili ju do zostavy skupiny armád Sever a zúčastnila sa bojov pri obliehaní Leningradu. Neskôr ju stiahli na zaisťovacie úlohy v tyle skupiny armád Sever. Vo februári 1942 sa stala súčasťou Waffen-SS. Koncom roku 1942 opäť zasiahla do bojov pri Leningrade. Začiatkom roku 1943 však jednotka utrpela veľmi ťažké straty a v apríli došlo k jej novému sformovaniu a súčasne premenovaniu na 4. SS-Polizei-Panzergrenadier-Division. V júli 1943 prevažnú časť divízie prevelili na Balkán – spočiatku do Srbska, neskôr do Grécka. Tu sa popri výcviku a zabezpečovaní priestoru zúčastňovala protipartizánskych akcií proti jednotkám gréckeho republikánskeho a komunistického odboja. Išlo o odvetné akcie, majúce na svedomí najmä životy nezúčastnených civilistov. Najznámejšie zo zločinov jednotiek divízie je zavraždenie 218 obyvateľov obce Distomo z 10. júna 1944 a minimálne 215 civilistov v macedónskej Klissure o päť dní skôr.

Waffen-SS ako také označili za zločineckú organizáciu počas norimberského procesu. Prečo Wehrmacht nie?

Waffen-SS ako organickú súčasť SS vyhlásili za zločineckú organizáciu. No treba povedať, že už začiatkom 50. rokov minulého storočia sa veteráni Waffen-SS pokúšali o očistenie mena organizácie a vytvárali mýty o príslušníkoch Waffen-SS ako normálnych vojakoch. Dožadovali sa rovnoprávneho postavenia s vojakmi Wehrmachtu a rehabilitácie Waffen-SS.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie