Maliar Juraj Florek preskakuje ploty, aby objavil krásu v ruinách fabrík, bitúnkov či škôl

Odjakživa bol dobrodruh. Dobrodruh a maliar. „Najšťastnejší maliar na celom svete,“ ako sám hovorí. Vyrástol na sídlisku v Dolnom Kubíne, kde so svojimi kamarátmi hľadal miesta pre svoje grafity. Neskôr namiesto na steny a múry začal maľovať na plátno, ale ostal verný tomu, čo mal vždy rád. Mestu. Mestu a bizarným výjavom opustených lokalít.

Maľuje priamo vonku a maľuje mestskú krajinu so všetkým, čo k nej patrí. Od zadných stien skladových hál až po čerpacie stanice na okraji parkovísk. A čo je zvláštne, nerobí to preto, aby upozornil na to, aké sú mestá príšerné, naopak, robí to preto, lebo v nich vidí krásu a chce nás primäť, aby sme ju skúsili vidieť tiež.

Čosi podobné robil aj posledné dva roky, akurát, že namiesto maľovania hlavne fotil a písal. Do opustených fabrík, výrobných hál či zaniknutých priestorov, ktoré stratili svoju funkciu, chodil dávno pred tým, než vedel, že je to vlastne Urban Exploration. Dnes má však doma o Urbexe, ako sa fenoménu mestských prieskumníkov hovorí, množstvo kníh z celého sveta. A teraz k nim chce pridať aj prvú slovenskú.

Ďalej, než je povolené

Za dva roky prešiel celé Slovensko a s pomocou kamarátov hľadal miestnych nadšencov, utajených urban explorerov, dychtivých miestnych mestských prieskumníkov, aby mu odhalili krásy svojho regiónu. Liptov, Turiec, Spiš, Orava či Zemplín sú na stranách knihy Prevádzači, ktorú pripravuje, zrazu celkom inými, ako ich poznáme.

„Je to nekompromisné. Vytrhne vás to zo sedačky,“ hovorí so smiechom Juraj Florek. On má najradšej staré priemyselné komplexy, ideálne, ak sú zo 70. – 80. rokov minulého storočia. „Veľkokapacitné priestory. Takých je na Slovensku veľa, sú moje najobľúbenejšie,“ hovorí fascinovane. Priznáva, že jeho hlavnou motiváciou, prečo ísť neraz za hranice rizika, je hľadanie krásy. Čistá estetika. A dobrodružstvo, samozrejme.

„Keď to raz človek začne robiť, iba ťažko sa dá prestať, je to prudko návykové,“ hovorí Juraj Florek. On vlastne začal iba tak, že hľadal nové výjavy pre svoje maľby. Dnes už má maľovanie od urbexu oddelené, iba občas sa stane, že na opustenom mieste aj maľuje.

Každého však podľa neho k urban exploringu ťahá niečo iné. „Je to komplexná aktivita, neexistuje jedna jeho definícia, každý má tú svoju. Asi najlepšie to pre mňa vystihol legendárny urbexer z Toronta Ninjalicious, ktorý hovorí, že urbex je o nachádzaní autentickej krásy a historického významu s prvkami rizika a kreatívnym riešením problémov. Presne tak to aj je. Človek musí vyraziť za hranice svojho komfortu, zažije históriu, estetiku, adrenalín, musí byť vynaliezavý, keď sa chce dostať ďalej a zároveň si musí dať na seba pozor,“ vysvetľuje.

Dostať sa ďalej niekedy, pochopiteľne, znamená aj dostať sa ďalej, než je dovolené. Ale o tom sa mu ťažko hovorí na diktafón. „Áno, je to občas aj trochu ilegálna aktivita, ide o to, aké má človek hranice a čo chce podstúpiť. Máme však prísne zásady: nikdy nič nepoškodzujeme ani neberieme, dávame si pozor, aby sa nám nič nestalo a na opustené miesta chodíme z absolútne nezištných dôvodov za estetikou a zážitkom,“ hovorí Florek.

Odkedy sa urban exploringu venuje cielene a vedome, nikdy nechodí na opustené miesta sám. Ideálne je vraj ísť vo dvojici či v trojici. To je tak akurát. Lebo okrem adrenalínu a krásy je to celé vraj hlavne o kamarátstve a nevšedných zážitkoch na miestach so špecifickou atmosférou.

A to bola aj jedna z hlavných motivácií, pre ktoré sa rozhodol urobiť knihu: podeliť sa aspoň o časť toho, čo urban exploreri zažívajú v našich podmienkach. V priestoroch, okolo ktorých možno každý deň chodíte do práce, ale netušíte, čo všetko sa skrýva vo vnútri.

Chcú vidieť za plot

„Urbexu sa na Slovensku venujú desiatky ľudí, zväčša sú to všetko mladí, vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorí patria medzi bádateľské typy. Neuspokoja sa s naordinovaným urbánnym prostredím a sú zvedaví, čo je za plotom,“ hovorí Juraj Florek. V každom regióne Slovenska preto nemal problém nájsť človeka, ktorý by ho previedol tými najskrytejšími lokálnymi miestami.

V knihe týmto prevádzačom, ako ich nazýva, necháva len krstné mená, priezviská ostávajú utajené, prakticky rovnako je to aj s konkrétnymi lokalitami. Jedným z princípov urbexu je totiž to, že konkrétne názvy fabrík či miest, sa neuvádzajú. Niektoré budovy či miesta sa dajú ľahko rozoznať, ak konkrétne lokality poznáte, ale v texte tú informáciu nenájdete. Musia stačiť názvy regiónov, v ktorých sa skúmané oblasti nachádzajú.

„Ide o to, aby z knihy nebol len nejaký katalóg opustených budov, lebo o to vôbec nejde. Navyše, mohli by sa stať viac vyhľadávanými a vtedy by už prišli o svoju podstatu, takže aj preto ich urbexeri neuvádzajú,“ hovorí Juraj Florek.

O všetky fotky v knihe, ktorých je viac než dvesto, sa postaral sám, rovnako aj o text. „Nie som však žiaden fotograf, iba som sa naučil ovládať zrkadlovku, a ak je nejaká fotka dobrá, v tomto prípade je to najmä o tom, na aké miesta som sa dostal. Text má formu denníkového charakteru a je zameraný najmä na opis všetkých dobrodružných výprav, úspešných aj neúspešných. Išlo mi hlavne o to, aby to nebola nuda, lebo urbex je všetko, len nie nudný.“

Nejde mu o záchranu

Po opustených fabrikách chodí už roky, zbiera knižky o industriálnej architektúre, ale kniha Prevádzači o urbexe na Slovensku podľa neho nemá byť žiadnym priamym apelom na to, aby sa so starými priemyselnými komplexmi niečo urobilo.

„Mojou ambíciou nie je zachraňovať kultúrne a priemyselné dedičstvo,“ hovorí Florek priamočiaro. Myslí si však, že urban exploration je spoločensky prínosná aktivita, ktorej účinok sa môže prejaviť rôznymi spôsobmi.

„Julia Solis z kolektívu kreatívcov oddaných newyorskému podzemiu nazýva urbex urbánnou speleológiou. Akurát, že namiesto vrstiev zeme skúmate vrstvy mesta, čo môže mať tiež pozitívne dôsledky pre spoločnosť.

Hlavnú príčinu, že naše priemyselné dedičstvo nekompromisne zaniká, vidí najmä v nedostatku pozitívnych príkladov, ktoré by inšpirovali. „Táto kategória architektúry je zvláštne previazaná so sebavedomím krajiny. Každou ďalšou zatvorenou alebo zbúranou fabrikou toto sebavedomie klesá a majitelia komplexov, ktoré ešte ostali, nemajú motiváciu a inšpiráciu tieto stavby zachraňovať. Funguje to ako efekt rozbitého okna. Ak je na budove rozbité jedno, ľahko sa nájdu ďalší, ktorí hodia kameň,“ hovorí Florek.

Pre inšpiráciu sa pritom podľa neho stačí pozrieť do susedného Česka. „Tam už dokonca vyšla aj kniha o úspešných konverziách bývalých industriálnych priestorov a o ich transformácii na nové, zmysluplné miesta. Ak by majitelia našich priemyselných komplexov lepšie poznali tieto dobré príklady, možno by sa nad osudom týchto budov minimálne zamysleli,“ myslí si Juraj Florek.

V tomto zmysle sa mu veľmi páči, čo pre záchranu industriálneho dedičstva robí združenie Čierne diery a vysvetľuje, aký je medzi nimi a urbexermi rozdiel.

„Čierne diery robia občiansky aktivizmus na poli priemyselného dedičstva, je to odlišná a zároveň podobná aktivita ako urbex. Mám ich aktivity rád. Fakt však je, že to, čo robia, by mal v normálne fungujúcej krajine robiť štát alebo napríklad fakulta architektúry. A opäť sa stačí pozrieť iba do Čiech, kde na ČVUT v Prahe existuje štátom zriadený Výs­kumný ústav priemyselného dedičstva, ktorý už urobil veľa dobrých výskumov aj publikácií. Takéto niečo u nás chýba. Napokon, u nich už vyšli aj dve knihy o urbexe,“ hovorí Florek.

Jeho kniha Prevádzači by mala vyjsť v novembri vo vydavateľstve O.K.O. Jej vznik ešte môžete podporiť na StartLabe, kde sa dá kniha objednať, čím podporíte najmä náklady na jej tlač. „Chcem, aby to bolo naozaj dobré, verím, že zážitok, aký má človek z urbexu, sa dá zdieľať, aj keď sedíte doma v sedačke. Na chvíľu vás to z nej možno naozaj vytrhne,“ hovorí Florek.