Denník N

Prešiel kilometer po lane 650 metrov nad zemou: Hlava hovorí uteč, aby si sa nezabil

Danny Menšík v akcii. Foto – Facebook/Danny Menšík
Danny Menšík v akcii. Foto – Facebook/Danny Menšík

Danny Menšík drží svetový rekord v highline, po tenkom popruhu vo výške stoviek metrov prešiel viac ako kilometer. Majú nás za cirkusantov, no my sme šetrní k prírode, hovorí.

Danny Menšík má 21 rokov a na Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe študuje lesníctvo. Už niekoľko rokov sa venuje lezeniu a slackline – chodeniu po voľnom popruhu širokom niekoľko centimetrov. Ako highline sa označuje popruh vo výške viac ako desať metrov, ktorý sa zvyčajne napína medzi skalami, stromami, ale aj medzi budovami v mestách. V máji minulého roku vo francúzskom Aiglune spolu s Nathanom Paulinom prekonali svetový rekord. Vo výške viac ako 650 metrov prešli 1020 metrov po lane.

 

Posledný rekord v prechode na popruhu vo výške bol kratší ako pol kilometra, kilometer všetci považovali za nedosiahnuteľnú métu. Kedy ste sa rozhodli, že vy to zvládnete?

Niekedy na jeseň v roku 2015 sme sa s Nathanom Paulinom, ktorý je jedným z najlepších francúzskych slacklinerov, začali pohrávať s myšlienkou prekonania rekordu. Chceli sme to však spraviť vo veľkom štýle, tak, aby bol ten rekord ťažko prekonateľný a nebol len jedným z mnohých. Najlogickejšia a najkrajšia méta po 100-metrovej vzdialenosti je, keď pridáte ešte jednu nulu, teda tisíc metrov. Nevedeli sme, či sa to vôbec bude dať prejsť, a dlho sme vymýšľali, ako technicky zvládnuť naťahovanie.

Ako dlho trvali prípravy? 

Zháňať sponzorov na materiál, ktorý je naozaj drahý, sme začali už v januári. Pôvodne sme mali dátum naplánovaný na marec, ale postupne sme ho posúvali pre ďalšie zdržania pri organizácii až na máj. Okrem sponzorov sme museli nájsť aj vhodné miesto, zmerať to, obhliadnuť a získať viaceré povolenia. Hodiny strávené s telefónom v ruke ani nepočítam, ale bola to pre mňa dobrá lekcia byrokratickej francúzštiny.

Video: Ako prekonali 1020 metrov po lane vo výške v kopcoch

 

Potrebujete na zakotvenia popruhu vo výškach povolenia?

Veľmi to záleží na oblasti. Natiahnuť highline na skalách a v horách, kde sa bežne lezie, väčšinou nie je problém. Slackline vychádza z lezenia, takže sa snažíme, aby to tak ľudia vnímali. Občas sa nájde nejaký hundroš, ktorý nás má za cirkusantov. Väčšina highlinerov sú aj lezci a tak sa správame šetrne. Niekedy je nutné zohnať si povolenie a to predovšetkým v národných parkoch a chránených krajinných oblastiach. Či už s povolením, alebo bez, sme komunita ľudí, ktorá má k prírode veľmi blízko. Vieme sa k nej správať šetrne a s úctou, tak aby sme nič nezničili, nikoho nerušili a odchádzali s čistým svedomím.

Z čoho ste mali pred prekonávaním rekordu najväčší strach? 

Z toho, že to ani nenatiahneme. Aj keby sme to neprešli celé, už by to bol dobrý výkon a aspoň chvályhodný pokus o posunutie hraníc. Ale nenatiahnuť to by bol „malér“, pretože sme do toho zapojili veľa ľudí, peňazí a sponzorov.

Aký bol pocit stáť na popruhu, ktorý je dlhší ako kilometer?

Ani som nedovidel na koniec, to bolo absolútne príšerné. Keď sme dokončili inštaláciu a ja som skoro nevidel svojich kamarátov na druhej strane, mal som naozaj rešpekt. Keď som sa však postavil hore a kus som prešiel, bola to zrazu slackline ako každá iná. Akurát som vedel, že pôjdem ešte dosť dlho.

Váš kolega Nathan Paulin prešiel celú vzialenosť na prvýkrát. Vám sa to podarilo až na tretíkrát, ale o polovicu rýchlejšie. Čo nevyšlo pri prvých dvoch pokusoch? A ako ste našli silu skúšať to znovu?

Potom, ako sme highline napli, bola prekrútená a bolo treba ju zrovnať. Dali sme si kameň, papier nožničky o to, kto to pôjde na kladke rozmotať, a ja som prehral. Musel som prerúčkovať celú tu diaľku a bol som potom dosť unavený. Hneď, ako som sa ocitol na druhej strane, bez vody a na plnom slnku, tak som to skúsil, aby som sa čo najskôr vrátil pešo naspäť. Spadol som približne sto metrov pred koncom, pretože som bol už naozaj vyčerpaný. Nechcem sa vyhovárať, ale keby som bol oddýchnutejší, tak by som to asi tiež zvládol na prvý pokus. Nathanovi sa to potom podarilo bravúrne a ja som to skúsil znovu poobede. Tentoraz som spadol už asi len 50 metrov pred koncom. Chalani už pomaly otvárali šampanské. Musel som si udržať pozitívne myslenie a nemyslieť na tlak, ktorý na mne bol. Očakávanie okolia je asi to najhoršie. Za roky, čo sa tomu venujem, som sa však so stresom a strachom naučil dobre pracovať, takže som to nakoniec prešiel na druhý deň ráno.

Ako sa technicky naťahujú dlhšie laná?

Dlhé slackliny, ktoré prekračujú pár stoviek metrov, je náročné pretiahnuť z jednej strany na druhú, pretože medzi kotviacimi bodmi sú dole často stromy, skaly či veľká hĺbka. Prácu nám uľahčuje rýchly rozvoj dronov. Na ne pripevníme vlasec alebo tenké lanko a preletíme ich na druhú stranu. Po vlasci sa pošle tučnejšie lanko a po ňom už slackline aj so záložným lanom. Tak sme to spravili aj vo Francúzsku. Keď sme takto natiahli 208 metrov dlhú lajnu na Divokej Šárke v Prahe v roku 2014, boli sme jedni z prvých. Dnes už sa to robí pomerne bežne.

Nebojíte sa, že lajna nebude dostatočne dobre ukotvená?

Kedysi som sa bál, ale čím som skúsenejší, viem, čo má ako byť a čo si môžem dovoliť.

Nezvyčajné miesto na chodenie v mestskom prostredí Monaka. Foto – Facebook/Danny Menšík

Ako sa dá v tomto športe zlepšiť? Existujú iné športy alebo cviky, ktoré pomáhajú?

Nachodiť kilometre. Ako všetko aj slackline je najmä o cviku. Základná technika sa dá zvládnuť rýchlo a potom už ide hlavne o výdrž. Z väčšej časti ide o výdrž psychickú. Slackline je najmä v hlave a to je dôležitejšie ako čokoľvek iné. Samozrejme, je výhodou, ak je človek športovo nadaný a vie pracovať so svojím telom, ale nie je to podmienka. Každý, kto vie chodiť po zemi, sa naučí chodiť aj po slackline.

Venujete sa aj lezeniu. Čomu viac?

V poslednom roku viac leziem ako chodím po lajnách. Je to hlavne tým, že lajnové projekty, ktoré nosím v hlave, sú podmienené lezeckým prístupom. Chcel by som ťahať slackline hlavne v horách a na skalné dominanty, ktoré sú často ťažko dostupné. Na chodení po slackline mám dosť natrénované, ale v lezení a kondičke je stále čo zlepšovať. Lezenie je v tomto dosť nevďačný šport. Stačí chvíľu netrénovať a forma je preč. Pri slacklinovaní to tak nemám. Kým to budem mať v hlave zrovnané a budem si veriť, tak čo som si natrénoval, tak rýchlo nestratím.

Vo vašej komunite existuje tradícia, že ten, kto highline vymyslí a prvý prejde, má právo ju pomenovať. Ako ste pomenovali svoje rekordné prechody?

Highline väčšinou nenaťahujem sám, takže sa dohadujeme všetci spolu. Najlepšie sú názvy, ktoré vzídu z nejakej situácie, čo sa udeje, alebo z podstaty a charakteru miesta. Rád dávam ženské mená, takže napríklad 208-metrová highlajna v Prahe je Mamka. Rekordná ešte poriadne nemá meno. S Nathanom sme sa dohadovali na niečom ako ,Donekonečna a ešte ďalej‘. Kedže je to však taká zásadná highline, prekonanie najvýraznejšej až mýtickej méty, tak sa jej aj tak hovorí len ,tá kilomerová‘ alebo ,ten kilák‘.

Skaly v českom Adršpachu. Foto – Facebook/Danny Menšík

Pamätáte si svoj prvý prechod vo výške?

No to si teda pamätám. Veľmi som sa na to tešil, ale keď je napnutá a príde chvíľa, keď na ňu má človek vyliezť, stiahne sa mu žalúdok a strach ide na plné obrátky. Vedel som, že sa mi to páči a chcem sa to naučiť. Keď som si však na highline len sadol, veľmi sa mi tam nepáčilo a chcel som ísť naspäť. Zo začiatku je to pre hlavu niečo strašne neprirodzené. Hlava vám hovorí: Uteč, aby si sa nezabil! Je nutné sa vyhecovať a vstať, párkrát spadnúť do istenia a potom už viete, že sa vám nemá čo stať. Svoju prvú highline som prešiel až na šiestykrát a je to zážitok, ktorý si budem pamätať do smrti. Blaženosť, keď sa to podarí, je neopísateľná.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie