Denník N

Tvrdili, že za pádom dvojičiek je riadená demolícia a Trumpov múr zastaví drogy. Ako reagoval expert na kritické myslenie?

Ondrej Gažovič. Foto N - Vladimír Šimíček
Ondrej Gažovič. Foto N – Vladimír Šimíček

Ak človek uvažuje kriticky, nenechá sa tak ľahko zmanipulovať. „Takže vás niekto neoklame o peniaze alebo vám do hlavy nenatlačí hlúposti, na základe ktorých si potom poškodíte zdravie,“ vraví lektor kritického myslenia Ondrej Gažovič.

Kritické myslenie je previazané s etikou a malo by byť spojené s otázkami, ako žiť zmysluplný život a aké hodnoty vyznávať, vraví Gažovič. Lektor hovorí, že študenti by mali vedieť, že na jednu vec sa dá legitímne pozerať z viacerých uhlov pohľadu a že sa dá kultivovane diskutovať o rozdieloch v postojoch bez toho, aby sme sa urážali.

Kritické myslenie sme potrebovali vždy, aj pred sto či viac rokmi. Prečo je téma kritického myslenia obzvlášť vypuklá v posledných rokoch?

Jedným z dôvodov je demokratizácia v tvorbe informácií, ktorú priniesol internet a sociálne siete. Hocikto dnes môže sadnúť za počítať a spraviť fotku a video alebo napísať text, ktorý si na webe za pár minút prečítajú tisícky ľudí. V minulosti existovalo viacero záchytných mechanizmov, ktoré dokázali odfiltrovať chybné a zavádzajúce informácie. Dnes existuje nespočetné množstvo producentov obsahu, ktorí generujú kvantum táranín a nezmyslov. Žiakom a študentom preto treba vysvetľovať, že informácie si nie sú rovnocenné. Tak ako rozmýšľajú nad tým, aký smartfón alebo tenisky sú kúpia, by mali rovnako uvažovať, aké médiá budú čítať a komu môžu dôverovať.

Ako môže študent rozpoznať, že informácia pochádza z dezinformačného webu, ktorému sa nedá dôverovať?

Študentov môžeme trénovať, aby si všímali, že texty z dezinformačných webov používajú emocionálne silno zafarbený jazyk, ktorý je manipulatívny. Texty pôsobia amatérsky, obsahujú rôzne fonty písma a niekedy kombinujú viaceré jazyky. Nezriedka si vnútorne protirečia a ich obsah nesúhlasí s nadpisom. Žiak by mal chápať, že ak je text anonymný, je menej dôveryhodný ako ten, pod ktorým je podpísaný konkrétny autor s dobrou reputáciou, lebo sme si overili jeho minulú prácu.  

Nekladieme na ľudí vysoké nároky, ak si myslíme, že budú prácne preverovať obsah článkov a tvorbu autorov, aby vedeli, či mu môžu dôverovať?

Je pravda, že v mnohých veciach postupujeme automaticky a zbláznili by sme sa, ak by sme mali každú jednu správu dôsledne analyzovať. Preto si treba vytvoriť dobré návyky, čiže poriadne zvážiť, z akých informačných kanálov budeme čerpať. Aj v serióznom médiu sa môžu pomýliť, ale chybovosť je tam nižšia. Navyše, sú ochotní si chybu priznať a opraviť ju, čo pri dezinformačných webov nie je zvykom.  

Ondrej Gažovič (1984)

je lektor kritického myslenia. Spoločne s kolegom Jánom Markošom pripravuje príručku pre študentov o kritickom myslení. Gažovič vyštudoval medzinárodné vzťahy a právo na Masarykovej univerzite v Brne a doktorát získal na Univerzite Komenského v Bratislave. Študijné a výskumné pobyty absolvoval na Univerzite v Oslo a na Diplomatickej akadémii vo Viedni. Päť rokov pôsobil ako diplomat na ministerstve zahraničných vecí a na zastupiteľskom úrade v Berlíne. Prednášal na viacerých univerzitách na Slovensku a v Česku, Slovenskej akadémii vied, v Sokratovom inštitúte a na Diplomatickej akadémii.

Predstavme si situáciu, že sme v škole a reč sa zvrtne k americkému prezidentovi Trumpovi. Ako by mal postupovať učiteľ, aby v žiakovi, ktorý vyjadrí sympatie k nenávistným postojom politika, pestoval zručnosti kritického myslenia?

Určite by nemal žiaka zosmiešňovať a mal by sa snažiť motivovať ho k diskusii. Aby triede vysvetlil, prečo si myslí, že Trump je frajer, ak chce napríklad postaviť na hraniciach múr.

Zahrajme sa na situáciu, že som váš žiak, ktorý koketuje s názormi prezidenta Trumpa. Na hodine by som povedal: „Podľa mňa má Trump pravdu v tom, že múr efektívne zabráni pašovať drogy z Mexika.“ Ako by ste ako učiteľ zareagovali?

Opýtal by som sa ho: ak si pašerák drog a niekto na hranici postaví stenu, ako by si ju obišiel?

Podkopal by som sa.

Čiže by si ju vedel ako pašerák drog obísť?

Áno.

Žiaka by som sa ďalej pýtal: Prečo si myslíš, že tvoji klienti berú drogy a čo ich k tomu vedie?“

Chcú zažiť euforizujúce stavy, ktoré by inak nepoznali.

Myslíš si, že majú problémy, ktoré ich k tomu vedú?

To neviem a je mi to jedno, ide mi len o peniaze.

Štatistiky ukazujú, že veľa ľudí, ktorí berú drogy, majú nejaké problémy, či už zdravotné, psychické alebo sociálne. Ak by sa problémy týchto ľudí vyriešili, považuješ za možné, že by dopyt po drogách klesol?

Áno.

V takejto debate by sme mohli pokračovať ďalej. V každom prípade, chcel som ukázať, že je to práve dialóg, vďaka ktorému sa dá so žiakom pracovať efektívnejšie. Ak by som ho len vysmial a povedal, že je hlupák a autoritatívne mu oznámil, že múr nič nevyrieši a viac sa s ním o tom nebudem baviť, nič by som nedosiahol a žiaka by som skôr utvrdil v jeho presvedčeniach.

Keď som pred siedmimi rokmi učil na strednej škole, študenti sa mi pochválili, že pre mňa majú film, ktorý sa mi určite bude páčiť. Išlo o Zeitgeist, dokument, ktorý okrem iného spochybňuje oficiálnu verziu pádu dvojičiek z 11. septembra 2001. Ako sa dá na takomto príklade známej konšpirácie pestovať kritické myslenie?

V jadre kritického myslenia je zdvorilá pochybnosť. „Zdvorilá“ znamená, že by sme nemali pochybovať o všetkom. Keď pochybujeme o všetkom, nikomu neveríme a ku všetkému sme kritickí, tak absolútne narúšame dôveru v spoločnosť. Ak ide o takú komplikovanú vec, ako je pád mrakodrapov, pri ktorej nemá väčšina z nás poznatky z fyziky, letectva a inžinierstva, aby sme to vedeli adekvátne posúdiť, mali by sme byť zdržanliví vo viere, že téme rozumieme lepšie ako odborníci. Fascinoval ma rozhovor s kamarátom, ktorý mi povedal, že si pád dvojičiek vypočítal a jemu to číslo vyšlo inak, takže dvojičky nemohli spadnúť bez riadenej explózie. Problémom je, že nemá vyštudovanú fyziku a nie je ani stavbár. Má len veľkú sebadôveru, že to vypočítal lepšie ako stovky vedcov, ktorí sa téme profesionálne venujú. V žiakoch a študentoch by sme mali pestovať cnosť, že nie je hanba povedať „Neviem“. V prípadoch, keď nie sme kompetentní, nám neostáva nič iné, ako sa spoľahnúť na zdroje, ktoré sú dôveryhodné.

Ako ich rozpoznám?

Jedným z dôležitých znakov je expertíza. Ak sa rozprávam o rakovine s lekárkou, ktorá má 20-ročnú skúsenosť s prácou na onkologickom ústave, tak tomu, čo hovorí, prikladám väčšiu váhu ako názoru pekára alebo právnika, ktorí nie sú v medicíne experti. Čo sa týka dvojičiek, je pre mňa relevantné, keď vidím vyjadrenia oficiálnych vyšetrovacích komisií, na ktorých pracovali desiatky odborníkov a vyšli v etablovaných médiách alebo ich vydali renomované inštitúcie.

Aj pochybovači oficiálnej verzii pádu dvojičiek sa združili do akýchsi spolkov odborníkov. Ako sa v tej spleti protichodných názorov môže vyznať 15-ročný študent?

Dokumenty, ktoré sa týkali konšpiračných teórií o páde dvojičiek, vykazovali menšiu mieru robustnosti. To znamená, že odborníkov tam bolo menej alebo boli z iných oblastí. Je to ten istý princíp ako s právnikom, ktorého sa nebudete pýtať na medicínu.

Nie je skepsa istým spôsobom dvojsečnou zbraňou? Veď aj konšpirátori vravia: my sme tí skeptickí, my spochybňujeme oficiálne dáta a neveríme tomu, čo sa nám podsúva.

Vrátim sa opäť k zdvorilej pochybnosti. Je zdravé, keď sa ľudia neuspokoja s prvým výkladom udalostí, ktorý im niekto predostrie. Pozrieť sa na viac kvalitných zdrojov a posúdiť, čo o tom hovoria a ako sú presvedčivé, je super. Ak však zdravá zvedavosť prerastie do paranoje a úplne sa vytratí dôvera v etablované inštitúcie –  médiá, univerzity, ale aj štátne orgány – , tak to spoločnosť môže paralyzovať.

S kolegom Jánom Markošom pripravujete príručku pre študentov o kritickom myslení. Čo bude jej obsahom?

Časť určená školám bude okrem výkladu obsahovať aj cvičenia a aktivity, ktoré môžu učitelia robiť na hodinách so študentmi. Sú tam témy typu „načo mi je dobré kritické myslenie?“, „ako rozoznám, že mnou niekto manipuluje?“, „prečo mám občas odložiť svoj mobil?“ „komu mám veriť?“, „mám povinnosť diskutovať s každým?“ a iné.

Žiaci sa budú učiť aj konkrétne zručnosti, aby napríklad vedeli odlíšiť koreláciu (dva javy sa vyskytujú spolu, čo však neznamená, že jeden je príčinou druhého, pozn. red.) od kauzality, teda príčinnosti. Tie výrazy znejú učene, ale dajú sa preložiť do jednoduchého slovníka. Existuje nezmyselná korelácia, že čím viac hral herec Nicolas Cage daný rok vo filmoch, tým viac ľudí sa v Spojených štátoch utopilo v bazénoch. Niekoľko rokov tá korelácia dokonale sedela. Ale každému žiakovi je jasné, že medzi oboma javmi nie je žiadna príčinná súvislosť, čiže kauzalita. Na takom jednoduchom príklade viete mladému človeku vysvetliť rozdiel medzi koreláciou a kauzalitou, hoci tie pojmy nemusí ani poznať.

Načo mi je dobré kritické myslenie?

Má obrannú funkciu. Ak človek kriticky uvažuje, nenechá sa tak ľahko zmanipulovať. Takže vás niekto neoklame o peniaze alebo vám do hlavy nenatlačí hlúposti, na základe ktorých si potom poškodíte zdravie. Má aj aktívnu funkciu. Ak človek dokáže kriticky uvažovať, vie lepšie dosahovať svoje ciele, či je to jednotka z dejepisu, vydanie rapového albumu, štúdium na prestížnej škole alebo úspešný biznis plán. A napokon, má aj celospoločenskú funkciu: ak by veľká časť z nás stratila kritické myslenie, hrozí nám rozpad spoločnosti.

Keď hovoríte o rozpade spoločnosti, veľa ľudí bolo úprimne zdesených, keď sa stal Marian Kotleba županom a potom sa dostal aj to parlamentu. Čo má učiteľ robiť, ak žiaci v jeho triede koketujú s extrémistickými názormi?

Nie je najlepšou stratégiou, ak žiakov, ktorí majú extrémistický názor, zrušíme z pozície autority a nepripustíme žiadnu diskusiu. Z toho si môžu odniesť pocit, že sa im len zapchávajú ústa. Učiteľ by mal ukázať, prečo sa s takými postojmi nestotožňuje a na historických faktoch a osobných príbehoch ukázať, ako je táto ideológia škodlivá. Učiteľ sa so žiakmi môže zahrať hru, keď sa im predstavia jednotlivé roly, aby pocítili, ako by na nich dopadli extrémistické názory, ak by boli Rómovia alebo homosexuáli. V tých rolách žiaci precítia, že tam dochádza k nespravodlivosti.

Čiže sa tu bavíme o zážitkovom učení, keď učiteľ neučí tak, že sa len postaví pred tabuľu a žiakom, ktorí sú pasívni, niečo diktuje.  

Nedávno som bol na porade Komenského inštitútu, kde jedna pani učiteľka spomínala, ako výborne na jej žiakov zapôsobilo, keď boli na divadelnom predstavení o Anne Frankovej a ako si tam mnohé veci uvedomili. Ak by si len prečítali nejaký odsek v učebnici, tak by to tak neprecítili. Vďaka divadelnému predstaveniu sa vedeli stotožniť s osudom hrdinky.

Lektor kritického myslenia Ondrej Gažovič. Foto N – Vladimír Šimíček

Môže byť humor a vtip efektívny spôsob, ako bojovať s extrémistickými názormi? Ak sa skupine neonacistov postaví skupina uvoľnených ľudí, ktorí kričia „Na pláž“, neukážu im, akí sú vlastne smiešni?

Osobne mi nevadí, ak je v politickom súboji alebo v spoločenskej diskusii použitý výsmech ako nástroj voči fašistom typu Kotleba. Zaslúžia si to.

Je to funkčné?

Nemám dáta, aby som to vedel dostatočne posúdiť. Ale príde mi to legitímne a tiež sa na tom rád zasmejem. Jedna vec je vysmievať sa Kotlebovi a niečo iné ľuďom, ktorí ho volili. Niektorí sú fašisti a neznášanliví xenofóbi, ako je on, ale potom je tam časť ľudí, ktorí boli nerozhodnutí a zvolili ho na poslednú chvíľu. Chceli sa vysmiať establišmentu, alebo nevedia nájsť východisko zo svojich reálnych problémov, a nepremysleli to do dôsledku. O týchto ľudí sa dá zabojovať a je to v našom záujme. Ak ich zosmiešnime a urazíme, stratíme ich.

Ako o nich môžeme zabojovať?

Tým, že im ukážeme pozitívne príklady, vypočujeme si ich a ponúkneme im alternatívu, ktorá je funkčná. Niečo podobné je aj pri konšpiráciách. Aj tu sú ľudia, ktorí ich šíria výhradne za účelom zisku, sú bezškrupulózni a cynickí, lebo zneužívajú ľudí chorých na rakovinu tým, že im predávajú neúčinné nezmysly. Ale potom je tu veľká skupina ľudí, ktorí sa sklamali v zdravotníckom systéme, nevedia sa dostať k odborníkovi, lebo sú na dlhej čakacej listine, tak hľadajú riešenie inde. Problémom diskusie o kritickom myslení a argumentácie nás mestských liberálnych elít je, že niekedy tieto dve skupiny ľudí zmiešavame a odsudzujeme, že to sú tí hlupáci, ktorí veria nezmyslom. Osobne tu vidím veľký rozdiel.

Je súčasťou kritického myslenia empatia alebo je kritické myslenie „chladne racionálne“?

Empatia je veľkou súčasťou kritického myslenia. Mali by sme sa snažiť pochopiť motiváciu ľudí, aby sme vedeli, prečo volia Kotlebu alebo sa spoliehajú na pochybné stránky o medicíne. Ak si takých ľudí vypočujeme a komunikujeme s nimi slušne a ľudsky, vieme lepšie odpovedať na ich potreby. Nemalo by to byť vedené z pozície tých, ktorí sa vysmievajú a zhadzujú. To je kontraproduktívne a nikam to nevedie.

Mala by byť súčasťou kritického myslenia aj etická výchova? Lebo skúsenosť – a aj mnohé výskumy – nás učia, že inteligentní ľudia nezriedka zastávajú tie najotrasnejšie názory, len to robia sofistikovanejšie.

Kritické myslenie je previazané s etikou a bez etických postojov pre mňa nemá zmysel. Malo by byť spojené s otázkami, ako žiť zmysluplný život, aké hodnoty vyznávať, v akej spoločnosti chceme žiť a ako dokážeme svojou prácou prispieť k pozitívnej spoločenskej zmene.

Mal by študent pochopiť, že na niektorých veciach, ako je potrat alebo eutanázia, sa nemusíme zhodnúť a že prvoradým cieľom je, aby bola diskusia kultivovaná?

Presne tak. Študenti by mali vedieť, že na jednu vec sa dá legitímne pozerať z viacerých uhlov pohľadu a že sa dá kultivovane diskutovať o rozdieloch v postojoch bez toho, aby sme sa urážali a znepriatelili. Mnohé veci nedokážeme rozlúsknuť na základe merania alebo faktov. Je prirodzené, že v hodnotových otázkach sa budeme líšiť.

Niektorí psychológovia upozorňujú, že ak píšeme o Kotlebovi alebo Trumpovi, hoci aj kriticky, robíme im reklamu, lebo zo správania, ktoré bolo kedysi neprípustné, robíme normu v prípade, že je neustále na očiach. Ako písať o nenávistných postojoch bez toho, aby sme ich nechtiac propagovali?

Ak o nich nebudeme písať, voliči sa o nich aj tak dozvedia. Je naivné myslieť si, že cenzúra v celoštátnom médiu zabráni Kotlebovi šíriť jeho propagandu. Na to má svoje médiá, svoje stránky na facebooku a svoje výjazdy do regiónov. To nebude cesta, akurát by sme mu vyprázdnili pole. Môžeme o ňom písať, ale takým spôsobom, že to nie je akceptovateľný človek, ktorý by stál za to, aby s ním niekto viedol celospoločenskú debatu a ľudia ho volili. To sú tie gestá, že ho prezident nepozve do prezidentského paláca, nepodá si s ním ruku a nepozvú ho do televíznych diskusií, lebo vieme, že by tam len šíril svoju propagandu.

Nerobíme z neho takýmto spôsobom martýra?

Je to možné, ale príde mi úplne správne, že sa proti nim bojuje, lebo Kotleba je zabudovaná chyba v systéme, ktorá ho chce zničiť. Demokratický systém sa musí vedieť obrániť pred prvkami, ktoré ho chcú poškodiť. Je to správny ochranný mechanizmus. Ak má telo vírus, tiež sa zmobilizuje a bojuje.

Máme povinnosť diskutovať s každým, aj keď nás uráža?

Nie. Ak je diskusia žumpa, nemá zmysel do nej vstupovať. Súčasťou umenia, ako viesť diskusiu, je, že s týmto človekom už diskusiu viesť nebudem, lebo ma uráža a je agresívny. Nemáme povinnosť baviť sa s každým a presviedčať každého. Oceňujem iniciatívu #somtu. Keď sa človek pozrie na nejakú internetovú diskusiu a vidím tam zopár ohnivých diskutérov, môže nadobudnúť pocit, že ide o prevládajúci hlas, takže má tendenciu prispôsobiť sa mu. Ale často sa stáva, že diskutuje len hlučná menšina, ktorá má nejaký parciálny záujem. Dobrou stratégiou je do diskusií vstupovať a slušne do nich prinášať iný hlas a takýmto spôsobom ovplyvňovať väčšinu, ktorá ešte len čaká na rozhodnutie a hľadá primerané zdroje. Je to nielen spôsob, ako vstúpiť do bubliny niekoho iného, ale aj spôsob, ako  vystúpiť z tej svojej.  

Kritiku berú ľudia niekedy osobne. Poradili by ste im, aby odpovedali, až keď takpovediac vychladnú?

Keď je kritika vecná a konštruktívna, dokáže byť nesmierne užitočná. Dodnes rád spomínam na profesora politológie z Brna, ktorý mi v druhom ročníku vrátil seminárku s tvrdými, ale presnými výhradami a poznámkou „Máte na viac.“ Urobil mi veľkú službu, hoci ma v prvej chvíli nepotešil. Pokiaľ nás niekto vyslovene neuráža, ale ponúka konkrétne výhrady, je určite lepšie jeho argumenty v pokoji zvážiť, ako ísť do egocentrickej vývrtky.

Ako vnímate blogérske aktivity Jána Benčíka?

Obdivujem jeho občiansku odvahu. Čelí mnohým vyhrážkam, no spoločnosti dáva skvelý príklad, že sa netreba báť. Ukazuje na silu jednotlivca. To, že dôchodca z Ružomberka dokáže pohnúť verejnou mienkou a ukázať, čo sa skrýva za navonok trochu slušnou tvárou ĽSNS, je úžasné. Dnes už Kotleba nepochoduje v uniforme, dá si sako, jeho nohsledi prídu do televízie a tvária sa pomaly ako štátnici. Ale tým, že ich Jano Benčík sledoval na sociálnych sieťach, ukázal, k akým šialenostiam sa verejne hlásia, vrátane sympatií k holokaustu, a odhalil tak ich pravú tvár. Mnohé rasistické a extrémistické nezmysly už dlhé roky výborne odhaľujú Irena Biháriová a Dano Milo. Kritické myslenie rozvíja aj Juraj Smatana, ktorý robí veľký kus poctivej práce pri odkrývaní ruskej propagandy. To je ďalší pozitívny príklad, pritom je to normálny stredoškolský učiteľ z Považskej Bystrice.

Je tu ruská propaganda?

Samozrejme.

Ako sa prejavuje a ako to vysvetliť mladému človeku?

Posledných päť rokov som pracoval ako diplomat a to, že Rusko sa snaží ovplyvňovať vnútropolitickú situáciu v jednotlivých krajinách EÚ a USA, je fakt. To nie je niečo, o čom by sa dalo pochybovať. Krajiny sa s tým snažia vysporiadať a prijímajú na to stratégie. Nie je to v rovine úvah, či to Rusi robia, ale ako veľmi. Otázka je, či s tým vieme niečo spraviť.

Čo by ste povedali študentovi na názor, že je aj európska a americká propaganda a že sa v podstate nelíšia od tej ruskej?

Je úplne legitímne, že každá krajina o sebe šíri pozitívny obraz. Robia to Spojené štáty, Ruská federácia, Nemecko, robíme to my a robia to všetci. Problémom je, že je to škála. V istej časti spektra je to v poriadku, ale keď sa to preklopí do agresívneho presadzovania národných záujmov na úkor európskej bezpečnosti alebo vnútropolitickej stability krajiny, už to v poriadku nie je.

Študenta sa dá pýtať, či by sa mu páčilo, ak by sa na Slovensku stalo to isté, čo na Kryme. Vieme sa pýtať aj to, aké výrobky používa, aké filmy pozerá, kam chodí na dovolenky, kde by chcel pracovať a kde žijú jeho kamaráti a príbuzní. Predpokladám, že z neho nakoniec vypadne, že by radšej žil v Európskej únii alebo v USA, než že by sa chcel rýchlo presťahovať za Ural.

Panuje tu nedôvera mladých ľudí k politike a politikom?

Je tu, žiaľ, obrovská nedôvera. Prevláda názor, že politika je špinavosť a že slušní ľudia v nej nemajú šancu. Veľký podiel na tom majú samotní politici, ktorí sa namočili do korupčných káuz. Jedna možnosť je ukazovať mladým ľuďom pozitívne príklady politikov, ktorí za sebou nemajú žiadne korupčné kauzy a predkladajú návrhy, ktoré reálne zlepšujú život v krajine aj samotným študentom. Nemusíme od študentov očakávať, že sa stanú politicky aktívni, ale môžeme ich viesť aspoň k nejakej forme drobného občianskeho aktivizmu, či už to bude budovanie cyklotrás, miestneho kultúrneho centra, alebo protest proti nelegálnemu výrubu stromov. Treba im ukázať, že keď sa ľudia dajú dokopy a majú víziu, dokážu zmeniť spoločnosť k lepšiemu, hoci na mikroúrovni.

Nezanedbateľnú rolu v tom, ako vnímame politiku, majú aj médiá, ktoré žiaľ častokrát fungujú podľa vzorca, že „dobré správy nie sú žiadne správy“. Tak sa píše o škandáloch, problémoch a o tom, čo nefunguje. Chápem, že to dáva príbehový a ekonomický zmysel, ale spoločensky je to škodlivé, lebo to disproporčne vytvára dojem, že všetko je nanič. 

Máme na školách kvalitných ľudí, ktorí dokážu deti viesť ku kritickému mysleniu?

Som optimista. Mám možnosť zblízka sledovať aktivity, ktoré žiaľ nerobí štát, ale mimovládny sektor, a robí ich veľmi dobre. Jeden z príkladov je Komenského inštitút, ktorý sieťuje šikovných a motivovaných učiteľov a pestuje v nich zručnosti, ako žiakov učiť kriticky myslieť, správne prezentovať a diskutovať. Učitelia vidia, že v tom nie sú sami a že sú obklopení ďalšími ľuďmi, ktorým ide o tú istú vec. Jedna škola z Pliešoviec má až troch učiteľov, ktorí prešli alebo prechádzajú Komenského inštitútom a atmosféra na nej sa podľa rodičov pozitívne mení. Výbornú prácu robí Slovenská debatná asociácia so svojím stredoškolským programom, ktorým už prešli stovky študentov. Začína tu byť nadkritické množstvo ľudí, ktorí majú záujem učiť moderne. Príkladom sú Juraj Hipš zo Živice, Peter Dráľ z To dá rozum a Vlado Burian z Dobrej školy, ktorí dlhodobo poukazujú na to, že je potrebné učiť menej faktov, ísť viac do hĺbky a chápať súvislosti. Tento rok navštívi Slovensko už druhýkrát Margret Rasfeldová, zakladateľka vynikajúcej berlínskej školy. Na nej sa žiaci učia predmety, ako je „Zodpovednosť“, „Výzva“ a iné. Nie je to o tom, že by sa tam memorovali fakty. Žiaci sú postavení pred projektovú úlohu a mesiac pracujú na tom, aby ju vyriešili.

Mali by sa žiaci učiť hodnote spolupráce a pracovať na projektoch spoločne?

Určite. Jedným z dobrých spôsobov výučby je rozdeliť triedu na niekoľko skupín, niektorí žiaci pracujú jednotlivo, ďalší spolupracujú, niektorí s využitím internetu a iní bez neho. Potom sa učiteľ žiakov pýta, či sa vedeli viac sústrediť, keď pracovali samostatne, aké výhody im priniesla spolupráca, kto prišiel s nápadmi, či im prístup na internet pomohol a našli si dôležité údaje, alebo ich skôr rozptýlil, lebo onedlho začali četovať s kamarátom. Keď decká majú takúto skúsenosť a sami si ňou prejdú, je vyššia väčšia šanca, že sa neskôr v živote rozhodnú efektívne, lebo budú vedieť, kedy im prospieva spolupráca v kolektíve a kedy skôr sústredená samostatná práca.

Prečo by sme podľa vás mali pri práci občas odložiť smartfón?

Súčasťou kritického myslenia je aj schopnosť sústrediť sa. Negatívnym fenoménom dnešnej doby je multitasking a neustála roztekanosť a zahltenosť informáciami a signálmi. Mnohé štúdie ukazujú, že neustále bombardovanie informácií a multitasking nás spomaľujú. Zapamätáme si menej, pochopíme menej súvislostí, robíme viac chýb a aktivita nás menej baví. Súčasťou kritického myslenia by malo byť to, aby sme sa nebáli spomaliť a občas odložiť aj ten smartfón.

Je potvrdené, že kritické myslenie funguje a pomáha nám vypestovať si užitočné návyky na orientáciu sa vo svete? Lebo existuje aj literatúra, ktorá pozitívny vplyv kurzov kritického myslenia popiera. Nedopúšťame sa tu chyby, keď ignorujeme protievidenciu, lebo si prajeme, aby také kurzy fungovali?

V čo môžeme dúfať, je, že si omyly v našom uvažovaní začneme uvedomovať. Len vtedy, ak ich budeme reflektovať, s nimi môžeme pracovať. Kým ich nemáme pomenované, netušíme o nich a len sa nimi necháme zmietať, veľa s nimi nespravíme. Moja osobná skúsenosť, ktorú však nemožno zovšeobecniť, je, že som na univerzitných študentoch, ktorí absolvovali kurzy kritického myslenia, videl úžasný pokrok. Keď mali na začiatku semestra zaujať postoj k nejakej téme a odprezentovať ho, často sa stávalo, že tí 18- a 19-roční ľudia boli červení v tvári a nevedeli zo seba dostať jeden dobrý argument. Na konci semestra však vedeli predniesť vypointované kauzy s viacerými dôkazmi a boli v nich presvedčiví. Bolo fascinujúce sledovať ich prerod.

Jedna vec je kritizovať Kotlebu na univerzitnej pôde, kde sa to očakáva, no niečo celkom iné je zaujať rovnaký postoj medzi priateľmi, ktorí mu fandia. Vedia ľudia preniesť zručnosti kritického myslenia aj mimo učebne?

Viacerí zo študentov, ktorí nabrali zručnosti kritického myslenia v „chránenom prostredí“ univerzity, ich následne využili v praxi a sú aktívni napríklad v mimovládnych organizáciách. Je pre mňa zadosťučinením vidieť, že nadobudnuté zručnosti použili vo verejnom priestore na dobrú vec.

Motivovať ľudí, aby zaujali občiansky postoj a nemlčali, aj keď by to bolo pohodlnejšie, vedia osobné príbehy. Nedávno ste v Denníku N písali o Jakubovi Pohlem, ktorý obchádza Banskobystrický kraj a prezentuje myšlienky, ktoré Kotlebu neukazujú v pozitívnom svetle, a čelí za to nátlaku. Ale nebojí sa. Je to úžasný príbeh. V Banskobystrickom kraji je podobne odvážnych aktivistov viac, spomeniem aspoň Zuzanu Szaboóvú, Rada Slobodu a Maroša Chmelíka z okruhu tamojšieho Artfora. Ich príbehy môžu podporiť desiatky a stovky ďalších ľudí, ktorí majú rovnaké názory na extrémizmus, báli sa ich povedať, ale teraz skôr získajú odvahu. 

Rozhovory

Teraz najčítanejšie