Denník N

Učitelia na občianskej náuke nechcú ísť do ťažkých tém, Kotleba je výsledok

Juraj Droppa je zriaďovateľom súkromnej základnej školy, Školy u Filipa. Foto N – Vladimír Šimíček
Juraj Droppa je zriaďovateľom súkromnej základnej školy, Školy u Filipa. Foto N – Vladimír Šimíček

Na súkromnej základnej škole v Banskej Bystrici chcú mať aj rómske deti a telesne či inak hendikepované deti. „Tak ako je pestrá spoločnosť, chceme, aby aj naša škola bola pestrá. Aby deti vedeli, že byť v triede s Rómom nie je nič zlé,“ vraví zriaďovateľ školy Juraj Droppa.

V Škole u Filipa v Banskej Bystrici učia občiansku náuku zážitkovo, aby si deti zvnútornili občianske cnosti a vedeli tolerovať iné názory. Keď preberali tému predsudkov a stereotypov, na hodinu zavolali 17-ročného chlapca, ktorý bol gej a už mal za sebou coming out. Žiaci vopred nevedeli, že mladý muž je homosexuál. Juraj Droppa vraví: „Na konci hodiny sme na tabuľu napísali, čo deti počuli o homosexuáloch: že nosia ružové košele, že to nie sú ľudia, že sú chorí a iné veci. Keď to bolo na tabuli, detí som sa opýtal: ‚Myslíte si, že Aďo nie je človek?‘ To ste mali vidieť, neverbálna komunikácia detí v tej chvíli bola neskutočný zážitok. Nemuseli nič povedať, ale videli ste, ako to zacvaklo.“

Vedia deti už na základnej škole, kto je Kotleba?

Určite áno.

Je to pre nich téma?

Rozhodne.

Ako s ňou môže naložiť učiteľ?

Diskusiou. Nástrojom je dialóg a vysvetľovanie a predkladanie zrozumiteľných argumentov. Nemali by sme deti obviňovať. Najhoršie asi je, ak im povieme, že „tvoj názor je zlý“ a „toto je jediné správne riešenie, lebo to hovorím ja ako dospelý; zapíš si to do zošita a zapamätaj si to“. Takýmto spôsobom by sme dieťa iba utvrdili v jeho mylných názoroch.

Pamätám si, že pred pár rokmi sme riešili tému, či by verejné funkcie v štáte, ako sudca, policajt, prezident, predseda vlády či starosta obce, mohli zastávať aj ženy, alkoholici, fajčiari, nezamestnaní či Rómovia. Výsledkom aktivít bolo, že podľa detí nemôže robiť Róm asi v 80 percentách verejných funkcií. Neobviňoval som ich za názor, mali to zo svojej skúsenosti, videli to v televízii, počuli to doma, mali to od kamarátov alebo zo sociálnych sietí. Tak sme diskutovali, prečo to tak nie je.

Viem si predstaviť, že v takýchto prípadoch ide učiteľ do rizika, lebo debata sa môže zvrhnúť. Ak je v triede dominantné dieťa, ktoré má extrémne názory, môže so sebou stiahnuť celú triedu. Čo musí v takom prípade spraviť učiteľ?

Inými slovami sa pýtate, či sú na takéto situácie učitelia pripravení. Odpovedám, že nie sú. Nechcú ísť do ťažkých tém, lebo sa boja situácií, že nebudú vedieť zareagovať. Učiteľ to možno celý svoj život nerobil, vyskúša to v deviatom ročníku a dopadne to zle, lebo deti ho úplne prevalcujú. V učiteľovi to môže vyvolať dojem, že sa to neoplatí. Čiže aj učiteľov na to treba pripravovať. Na druhej strane, ak je medzi žiakom a učiteľom nastolený partnerský vzťah a buduje sa systematicky, tak sa stane, že vás niektoré deti podržia. Nie je to čierno-biele, že ich nejaký vodca strhne. Keď vidia, že to myslíte úprimne a dostali ste sa do ťažkostí, pomôžu vám.

Podľa anonymného prieskumu nálad detí a mládeže vo veku od 11 do 20 rokov, ktorý robil Inštitút pre aktívne občianstvo v školskom roku 2016/2017, si až 48,14 percenta žiakov a študentov neželá prítomnosť rómskeho spolužiaka či spolužiačky vo svojej triede. Nasleduje moslimská komunita so 42,77 percenta, imigranti s 33,40 percenta a LGBTI menšina s 31,88 percentami. Čo to vypovedá o situácii, ako na školách pracujeme s témou stereotypov a predsudkov?

Hovorí to toľko, že na školách sa takýmito témami zaoberáme len veľmi povrchne. Keď sa to už rieši, tak len cez nejakú prednášku. Deti z toho nemajú žiaden zážitok. Keď bolo pred dvomi rokmi referendum o rodine, zhodou okolností sme preberali tému stereotypov a predsudkov. Na hodinu so 14-ročnými deviatakmi som zavolal môjho známeho, 17-ročného chalana, o ktorom viem, že je gej a mal za sebou coming out. Medzi ním a žiakmi bolo len zopár rokov, tak ho brali ako vrstovníka. Bežne k nám chodia ľudia zvonku, takže deťom nebolo divné, keď som im povedal, že toto je Aďo a dnes tu bude s nami. Deti vopred nevedeli, že je homosexuál. Na konci hodiny sme na tabuľu napísali, čo deti počuli o homosexuáloch: že nosia ružové košele, že to nie sú ľudia, že sú chorí a iné veci. Keď to bolo na tabuli, detí som sa opýtal: „Myslíte si, že Aďo nie je človek?“ To ste mali vidieť, neverbálna komunikácia detí v tej chvíli bola neskutočný zážitok. Nemuseli nič povedať, ale videli ste, ako to zacvaklo. Aďo potom začal rozprávať svoj príbeh.

Juraj Droppa (1967)

je technik-programátor. V roku 2003 založil súkromnú základnú školu, Škola u Filipa v Banskej Bystrici. Momentálne pôsobí ako jej zriaďovateľ. V septembri sa zúčastnil na diskusii Vychováva občianska náuka občanov?, ktorú organizoval Inštitút pre aktívne občianstvo.

Deti si na vlastnej koži zažili, aké stereotypy zastávali, a uvedomili si, že by nemali odsudzovať druhých. Ak by som spravil len to, že by som deťom pred tabuľou nadiktoval, že homosexuáli chcú rovnaké práva ako heterosexuáli, a preto vyvíjajú nejaké aktivity, len by si zapísali poznámku, ale nemali by žiaden zážitok. Nehovorím, že dvadsiati žiaci z triedy nebudú mať predsudky, ale predsa len si myslím, že tam nejaký malý háčik zostal a že na tom môžeme ďalej stavať.

Nemali niektorí rodičia problém, ak ste na základnej škole otvorili tému LGBTI?

Jasné, že sú rodičia, ktorým prekáža, ak sa taká téma otvorí na základnej škole. Prišla za mnou mamička, že si neželá, aby sme sa o tom rozprávali, a mala svoj vyhranený názor. Ale je to o tom, že sme sa spolu porozprávali a vysvetlili sme si to. Pýtala sa nás, či nám išlo o to, že LGBTI áno a Hnutie za rodinu nie. Vysvetlil som jej, že nám ide o vyvážený postoj, aby zazneli názory oboch strán a aby si deti spravili vlastný názor.

V psychológii existuje takzvaná kontaktová teória, podľa ktorej je kontakt s človekom z menšiny, či už ide o Róma, homosexuála, či niekoho iného, účinným nástrojom, ako redukovať naše predsudky a stereotypy, lebo zistíme, že ten, koho sme sa dosiaľ báli, môže byť náš kamarát. Akú máte skúsenosť s integráciou na vašej škole?

Napriek tomu, že sme súkromná škola a nemusíme prijať každého ako spádová škola, tak vyslovene chceme mať deti, ktoré sú telesne či inak hendikepované, alebo aj rómske deti. Tak ako je pestrá spoločnosť, chceme, aby aj naša škola bola pestrá. Aby deti vedeli, že byť v triede s Rómom nie je nič zlé.

Ako reagujú deti?

Veľakrát omnoho lepšie ako ich rodičia. Deti sú, v úvodzovkách, ešte nepokazené a sú úplne v pohode. Moja dcéra vyrastala na vysokoškolskom internáte, kde sme ako mladá rodina bývali. Vedľa nás bol černošský pár s malým chlapcom. Dcéra sa odmalička stretávala s kamarátom čiernej farby pleti. Nedá sa ani opísať, ako v dospelosti vníma veci okolo rasových predsudkov. Pre ňu je kontakt s ľuďmi inej farby pleti úplne normálny. Ale deti, ktoré sa s tým nikdy nestretli, môžu mať problém. Je to o strachu z nepoznaného.

Juraj Droppa, súkromná základná škola, Škola u Filipa. Foto N – Vladimír Šimíček

Aký je váš názor na to, ako sa na školách učí občianska náuka?

Nechcem vynášať súdy nad školami, ale keď sa pozriem na to, čo sa deje v spoločnosti, tak si myslím, že ju neučíme dobre. Vidíme, ako dopadli voľby. Mladí ľudia uprednostňujú extrémistické strany, Kotlebu a iných. Prebehli diskusie, či za nárast extrémizmu môže alebo nemôže škola. Učitelia hovorili, že zodpovední sú politici, že ryba smrdí od hlavy a že to má riešiť rodina. No ja si myslím, že škola má veľmi veľký vplyv.

Čo môže urobiť škola?

Môže byť demokratická. Pred vážnymi témami by nemala strkať hlavu do piesku. Mám pocit, že veľa učiteľov to takto robí a hovoria, že ich sa to netýka. Vravia, že ich úlohou je naučiť deti čítať, písať a počítať, prípadne cudzí jazyk. Ako keby učitelia nemali odvahu ísť do ťažkých celospoločenských tém. Učitelia si vydýchli, keď im po revolúcii v roku 1989 povedali, že politika do škôl nepatrí. Štyridsať rokov bola v školách ideológia a ľudia z toho boli právom unavení. Lenže politika v zmysle vecí verejných – a nie ako ideológia jednej strany – do škôl rozhodne patrí. Ak deťom nebudeme vysvetľovať, čo je demokracia a ako funguje, potom sa nečudujme, že voľby dopadli tak, ako dopadli.

Ak nám bude ukradnuté, či školy vzdelávajú k demokracii, nakoniec nám bude ukradnutá samotná demokracia. Na jednej strane očakávame, že keď mladý človek v osemnástich rokoch nadobudne právo voliť, bude už zodpovedným občanom, na druhej strane vedome ignorujeme skutočnosť, že vzdelávací systém, ktorý by mal k tomu významnou mierou prispieť, svoju úlohu zanedbáva.

Ako konkrétne môže škola pestovať občianske cnosti?

Základnými prvkami demokracie sú dialóg a možnosť voľby. Ak v škole nebude dialóg, ak sa s deťmi nebudeme rozprávať a nebudeme sa k nim správať ako k partnerom, ale od prvej triedy to bude mať podobu pevne stanovenej mocenskej hierarchie, potom z nich nikdy nevychováme slobodných občanov. Hovoríme napríklad, že v spoločnosti je korupcia, ale problém je v tom, že už malé deti istým spôsobom vychovávame ku korupčnému správaniu, hoci si to neuvedomujeme. Už v škôlke je to takto: „keď budeš dobrý, dostaneš odmenu“ a „keď budeš zlý, dostaneš trest“. V škole to pokračuje známkami: ak sa naučíš, čo chce učiteľ, dostaneš jednotku, ak si nespravíš domácu úlohu, dostaneš päťku. Vždy je to „ak, tak potom“. Takýto systém nás vo vyššom veku vedie ku korupčnému správaniu, lebo sa učíme žiť v predstave, že „ak“ úradníkovi dáme nejaké všimné, „tak potom“ ma vybaví skôr. Alebo: ak k projektu na eurofondy prihodíme 20 percent, potom ich dostaneme.

Existuje podľa vás tlak na zlepšovanie občianskej náuky?

Nie, spoločenská objednávka neexistuje. Keby dal riaditeľ školy učiť angličtinu telocvikárovi, tak rodičia spíšu petíciu a žiadajú odvolať riaditeľa, ale keď to isté spraví s občiankou, nič sa nedeje a každému je to jedno. Teraz sa vezieme na istej módnej vlne, že ľudia si zvolili Kotlebu, tak sa o tom probléme budeme chvíľu baviť, možno pridáme hodinu dejepisu, a budeme to považovať za vyriešené. Hotovo. Ale systematický záujem, koncepcia a spoločenská objednávka od rodičov aj politikov chýbajú.

Nesypeme si popol na hlavu? Nie je to tak, že aj inde sa k občianskej náuke pristupuje rovnako alebo podobne?

Pozrite sa na také Nemecko, ako pristúpili k vyrovnaniu sa s druhou svetovou vojnou a ako je spoločnosť celkovo nastavená. To, ako dopadli voľby v Nemecku, ukazuje, že to tam funguje. Ak by k nám prišlo milión migrantov, tak politika, ktorý by ich sem pustil, by hádam defenestrovali. Ale v Nemecku zvolili Merkelovú za kancelárku znovu.

Interiér Školy u Filipa. Foto N – Vladimír Šimíček

Na diskusii Vychováva občianska náuka občanov?, ktorú nedávno zorganizoval Inštitút pre aktívne občianstvo, sa veľa hovorilo o zážitkovom učení. V čom také učenie spočíva?

Existuje publikácia Nástroje pre občianstvo a život, ktorá je určená pre deti prvého stupňa. Keď sa do nej pozriete, uvidíte, že sa venuje témam ako čestnosť, starostlivosť o druhých, hrdosť, iniciatíva, odvaha, priateľstvo, riešenie problémov, úsilie, vynaliezavosť, trpezlivosť, vytrvalosť či zvedavosť. Občiansku náuku učíme na našej škole od piateho ročníka a máme vlastné osnovy. Napríklad prvú hodinu sme mali o tom, že deti dostali 20 lístočkov s uvedenými kompetenciami, ako je zvedavosť, kreativita, trpezlivosť a iné. Za úlohu mali spraviť pyramídu, kto je podľa nich ideálny občan. Deti najprv pracovali samostatne, potom sa spravili skupiny po troch a mali sa dohodnúť na jednotnom riešení. Na konci sa mali zhodnúť ako celá skupina v triede. Deti sa takýmto spôsobom učili spolupracovať. Pamätám si, že sme riešili aj to, kto je to vlastne občan. Deti mali sformulovať vlastnú definíciu občana, s ktorou by súhlasila celá trieda. Bol to celoročný projekt. Keď bola Pamiatka zosnulých, bavili sme sa s deťmi, či aj mŕtvi ľudia sú ešte občania, na Mikuláša sme riešili, či aj Mikuláš bol občan.

Aké iné aktivity ste ešte robili?

Zaoberali sme sa napríklad témou pravidiel spolužitia. Ústava, to sú nejaké pravidlá, na ktorých sa dohodli ľudia. Ale deťom v piatom ročníku nemôžete nadiktovať definíciu ústavy a myslieť si, že ju pochopia ako dospelí. Tak s deťmi spravíte takúto hru: opýtate sa ich, aké pravidlá potrebujú, aby chodili do školy rady. Jeden potrebuje ticho, iný by najradšej počúval celý deň hudbu. Nejako sa musia dohodnúť. Výsledkom je, že deti tvoria pravidlá, v akých majú pracovať. Aktivita ich zaujíma, lebo sa ich to bezprostredne dotýka. Netýka sa ich ústava, lebo ani nevedia, čo to je – je to pre ne príliš abstraktné. Ale takýmto spôsobom môžu pochopiť, že pravidlá sú dôležité a raz môžu niečo ako ústavu oceniť.

Na diskusii Inštitútu pre aktívne občianstvo ste spomenuli, že v škole ste mali problém so záchodovými doskami, ktoré poničili niektorí žiaci. Ako ste záležitosť vyriešili?

Prišiel som na rannú komunitu a deťom – išlo o piatakov až deviatakov – som povedal, že potrebujem ich pomoc, aby sme vyriešili škodu, ktorá vznikla na poškodených záchodových doskách.

Pätnásť až dvadsať minút prebiehal brainstorming nápadov. Zaznelo napríklad, aby sme sa na škodu poskladali všetci. Okamžite sme tak otvorili otázku rodovej rovnosti. Stalo sa to na chlapčenských záchodoch a ozvali sa dievčatá, prečo by to mali platiť, keď tam nechodia. Lenže potom sa ozvali chlapci, ktorí vraveli, že tam rovnako neboli, tak protestovali, že by to nemali platiť, ak na záchodoch neboli ani oni. Bol aj nápad, nech všetci zaplatia vysokú sumu 20 eur. Žiak to odôvodnil tým, že ak by mal každý zaplatiť 20 eur a vieme, že reálna suma jednej dosky je 5 eur, potom ten, kto to spravil, bude mať väčšiu motiváciu sa priznať, lebo by ušetril 15 eur.

Ako to celé dopadlo?

V jednej triede boli dvaja podozriví, hoci sme nemali priamy dôkaz. Bolo to tvrdenie proti tvrdeniu. V každej triede sa hlasovalo za navrhované riešenia. Vyšlo to tak, že v triede, kde boli dvaja podozriví, vyhralo riešenie, nech to zaplatia všetci. V iných triedach vyhralo riešenie, nech to zaplatia len podozriví. Keďže došlo ku konfliktu medzi triedami, presunuli sme to na žiacky parlament, kde sú zástupcovia zo všetkých tried. Ten si dvoch podozrivých zavolal a vypočúval ich. Kládli im ťažké otázky, bolo to ako na polícii, no nepriznali sa.

Nejde ani tak o to, k akému riešeniu sme napokon dospeli, ide hlavne o proces. Lebo sme riešili mnohé závažné témy, napríklad kolektívnu vinu. Riešili sme aj problematiku rodovej rovnosti, či to majú platiť aj dievčatá. Členovia žiackeho parlamentu si uvedomili, že nie je vôbec jednoduché takýto problém vyriešiť, aj keď ide len o otázku piatich eur, a mohli sa vcítiť do pozície dospelých, že to nemajú jednoduché. Ak by sme to spravili ako prednášku a deťom len povedali, že je škoda na majetku, a postrašili ich, že „toto sa nerobí“, deti by si to vypočuli, mávli rukou a na druhý deň by na to zabudli. Keď si prešli celým týmto procesom, uvedomili si, čo sa vlastne stalo, a mohli to prežiť na vlastnej skúsenosti. To je zážitkové učenie.

Vo vašej škole si so žiakmi tykáte. Nezneužívajú to deti?

Mám 15-ročné skúsenosti a s pokojným svedomím môžem povedať, že to funguje. Ak s tým začnete hneď od prvého ročníka, dieťa zažije to, že je tu niekto, koho sa nemusí báť a je tu pre neho. Vzťah s učiteľom sa vytvorí od začiatku. Dieťa pochopí, že to, či si niekoho váži, alebo neváži, nezávisí od toho, či si s ním tyká, alebo vyká. Učitelia a žiaci sa u nás oslovujú iba krstným menom. Učiteľka príde v prvom ročníku do triedy a predstaví sa: „Ja som Zuzka a ty si…“ „Ja som Ferko,“ odpovie dieťa. Je medzi nimi istý rozdiel, ale dieťa to posmelí, že „aha, ja som Ferko, ona je Zuzka, je to okej a nie je to niekto, koho by som sa mal báť“. Dieťa chápe, že všetci nie sme rovnakí, ale sme si rovní.

Niektorí učitelia z iných škôl mi hovorili: v deviatom ročníku som to vyskúšal, potom to žiaci zneužívali, volali ma na pivo a na ulici na mňa pokrikovali nevhodné slová. Prečo? Lebo si mysleli, že je to nejaká hra, a nepochopili to, lebo to nezažili od začiatku. Naša pani riaditeľka predtým učila na štátnej škole. Keď prišla k nám a povedali sme jej, že u nás si s deťmi tykáme, povedala, že to nemôže fungovať. A teraz si to nevie vynachváliť. Kľúčové je začať od začiatku. Bola u nás inšpekcia, šiel som s inšpektorkou po schodoch, proti nám šiel žiak a pozdravil sa tak, že mi povedal: „Ahoj, Juraj.“ Inšpektorku zaujímalo, či to neznižuje moju autoritu. Odpovedal som jej: „Čo viac si môžem priať, keď ma žiak takto osloví?“ Lebo mohol okolo mňa prejsť a ani sa nepozdraviť. To je lepšie? Navyše, pozdravil ma menom a nepovedal len „ahoj“.

Aj takto to vyzerá v Škole u Filipa. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako vnímate koncepciu Učiace sa Slovensko od ministerstva školstva?

Autori prišli s viacerými inovatívnymi myšlienkami, no okamžite sa zdvihla vlna tradicionalistov, ktorí nechcú žiadne zmeny. Pritom išlo o drobné úpravy. Autori koncepcie prišli napríklad s myšlienkou, že vyučovanie nemusí trvať 45 minút, ale môže byť aj blokové. Alebo navrhujú možnosť integrácie predmetov, napríklad prírodovedných, či takzvané rovesnícke vyučovanie. To znamená, že napríklad štvrtáčik príde učiť prváčika, povedzme o tom, ako je to s včelami a ako včely vyrábajú med. Mali by ste to vidieť, ako prváčik pozerá na staršieho kamaráta s otvorenými ústami a úplne ho žerie. Je to úplne iné, ako keď to vraví učiteľ či učiteľka.

Na našej škole integrujeme predmety a už päť rokov máme predmet, ktorý sa volá „Ako to funguje?“, v ktorom spájame štyri prírodovedné predmety. Otázka je: robíme niečo protizákonné? Nerobíme. Pätnásť rokov máme blokové vyučovanie, nie 45-minútové. Nezvoní u nás. Ak chcete s deťmi viesť partnerský dialóg, potrebujete na to oveľa viac času ako 45 minút. Za taký krátky čas tému nestihnete ani len navodiť, o jej reflexii ani nehovorím. Sú učitelia, ktorí si takéto veci nevedia predstaviť a ich jediný záujem je len odučiť látku. Zapíšu ju do triednej knihy, ale to, čo sa deti naozaj naučili, v triednej knihe nikdy nenájdete. Ja to hovorím takto: ak je nejaká činnosť v záujme detí, musíme sa pýtať, či ju robiť, a nie to, či ju povoľuje alebo nepovoľuje zákon. Ak to má pre deti význam, tak to spravím.

Súčasný systém vám umožňuje integrovať predmety a robiť blokové a rovesnícke vyučovanie, alebo ho musíte skôr ohýbať?

Systém to umožňuje, takto fungujeme 15 rokov, dvakrát sme mali komplexnú inšpekciu a nikdy nám nevytkli, že máme blokové vyučovanie či rovesnícke vzdelávanie. Aj vo vnímaní inšpekcie vidieť pokrok, hoci veľa závisí aj od konkrétneho človeka. Úplne najkľúčovejšia zmena z Učiaceho sa Slovenska sa podľa mňa týka hodnotenia, aby existovala možnosť dávať slovné hodnotenie, lebo je formatívne a nie sumatívne – ak sa robí dobre. Hoci je to tam spomenuté len náznakovo, zdvihla sa vlna odporu, že veď známky musia byť. Nám stačilo len to, že sa o Učiacom sa Slovensku začalo pred pol rokom rozprávať, žiadna legislatíva na to ešte nie je, a napriek tomu nemáme od septembra na celej škole známky. Napísali sme projekt, že chceme overiť slovné hodnotenie, a ministerstvo nám to schválilo. Za garanta máme Pedagogickú fakultu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

V Učiacom sa Slovensku je najdôležitejšia pasáž vyriešená jedným odsekom. Ak by sa ten dôsledne naplnil, mal by ďalekosiahle dôsledky. Ten odsek hovorí, že by sa mal uplatňovať princíp decentralizácie a subsidiarity, čiže všetky veci, ktoré sa dajú rozhodnúť na nižších úrovniach, by sa mali rozhodnúť tam a nemali by sa presúvať vyššie. Keď to premením na drobné, pýtam sa: môžu učitelia vo svojich školách rozhodnúť o tom, či budú známkovať, alebo nie? Môžu učitelia rozhodnúť, či bude blokové vyučovanie a rovesnícke vzdelávanie? Podľa mňa môžu. Tak nech rozhodujú oni a nie úradník na ministerstve.

Čo sa podľa vás stane s Učiacim sa Slovenskom?

V nejakej minimálnej verzii sa to schváli. Podľa mňa je dôležité, že dokument tu už je. Keď školy uznajú, že veci z Učiaceho sa Slovenska sú dobré, začnú ich robiť, aj keď to ešte nie je legislatívne vyriešené. Príkladom tvorby legislatívy zdola sú elektronické triedne knihy. Pred desiatimi rokmi mali skoro všetci len papierové triedne knihy. Našlo sa zopár škôl, ktoré mali elektronické triedne knihy, hoci zákon to nedovoľoval. Keď sa počet škôl s elektronickými triednymi knihami rozšíril nad kritickú hranicu, štátu neostalo nič iné, len povedať: „Áno, je to možné robiť aj elektronicky.“

Rozhovory

Teraz najčítanejšie