Denník N

Ako ďalej so školstvom, pán premiér

Ministerka školstva Martina Lubyová pri preberaní funkcie. Foto N - Peter Kováč
Ministerka školstva Martina Lubyová pri preberaní funkcie. Foto N – Peter Kováč

Tristný stav školstva je v prvom rade zodpovednosťou Smeru a samotného premiéra Roberta Fica.

Autor pôsobí ako profesor na FiF UK

Máme novú ministerku školstva Martinu Lubyovú, ktorá zatiaľ vzbudzuje pozitívne reakcie a očakávania. Pes je však zakopaný inde – význam vzdelávania a vedy pre Slovensko musí pochopiť premiér Fico a vládne strany musia presvedčiť svojich oligarchov a ďalších „našich ľudí“ nižšieho rangu, že z eurofondov a domácich financií na vedu, výskum a vzdelávanie sa bude v najbližšom období kradnúť menej. Jedno ani druhé nebude vôbec jednoduché.

Nástup Martiny Lubyovej na miesto ministerky školstva sprevádzajú kladné reakcie jej kolegýň a kolegov z akademickej komunity, ale aj z mimovládneho sektora. To je dobrá správa, len si spomeňme na reakciu, ktorú zanechal v odbornej verejnosti výber jej predchodcu v marci minulého roku. A na chvíľu si predstavme, že by v tomto kresle sedel ktosi s intelektuálnym rozmerom, profesionálnym životopisom a komunikačnými schopnosťami Antona Hrnka alebo Jána Mikolaja (a iste k tomu nechýbalo veľa). Škoda pomyslieť.

Ministerka Lubyová má profesionálny životopis s reálnymi vedeckými publikáciami (ku ktorým sa aj verejne hlási, exminister Plavčan to nikdy nespravil), aj bohatými skúsenosťami z pôsobenia na zahraničných akademických i neakademických inštitúciách. Na rozdiel od „pána profesora“ Plavčana tak môže prísť v akademickej aj odbornej obci o rešpekt a renomé, ktoré si dlhé roky úspešne budovala. Dúfam, že Andrej Danko po tom všetkom, čo zažil za posledné týždne a mesiace, konečne pochopil aspoň to, že s ňou nebude môcť zametať podobným spôsobom, ako to robil s Petrom Plavčanom, inak sa bude ministerka Lubyová porúčať. Teraz Andrej Danko ešte musí vysvetliť svojim – rokmi absencie SNS vo vláde – vyhladovaným oligarchom, aby svoje koristnícke nájazdy presmerovali napríklad na ministerstvo obrany. Nebude to mať ľahké, ale to je jeho jediná úloha, pokiaľ ide o vzdelávanie a vedu.

Ak chce získať ministerka Lubyová širšiu podporu akademickej obce, musí v prvom rade riešiť škandalózne nastavenie hodnotenia a výber vo výzvach financovaných z Európskej únie. Jasným signálom by bolo napríklad to, keby na miesto vedúceho Výskumnej agentúry vybrala niekoho, kto doterajšie postupy nielenže neobhajoval, ale ani sa osobne nepodieľal na tom, ako bol celý systém výberu hodnotiteľov a kritériá hodnotenia nastavené. Stanislav Sipko tieto kritériá nespĺňa. A v ideálnom prípade by nový riaditeľ mal mať reálne skúsenosti o tom, čo znamená venovať sa vedeckej práci a čo sa skrýva za slovami veda, výskum či inovácie.

Takisto by sme na vysokých školách privítali, keby pani ministerka nahlas povedala, že nie je všetko zlato, čo sa blyští len preto, že sa to blyští za riekou Moravou, a že to pomyselné zlato máme aj na Slovensku. Treba identifikovať tie pracoviská, ktoré sú porovnateľné minimálne s českými, propagovať špičku (napríklad – no nielen – podporiť finančne i verbálne projekt excelentných vedeckých tímov na vysokých školách iniciovaný Akreditačnou komisiou) a aktívne presviedčať slovenských stredoškolákov, že Oxford tu síce nemáme, ale Masarykovu či Karlovu univerzitu na viacerých fakultách či katedrách niekoľkých vysokých škôl áno. A aj tieto pracoviská pomenovať.

Tristný stav školstva je však v prvom rade zodpovednosťou Smeru (ktorý na tomto ministerstve v minulom vládnom období prestriedal troch svojich nominantov) a samotného premiéra Roberta Fica. Nezdieľam – akokoľvek sympatický – optimizmus ministerky Lubyovej v tom, že politici už pochopili, že jej rezort nemôže byť obeťou politikárčenia. Na to, aby to tak bolo, je tam priveľa stoviek miliónov eur, na ktoré si brúsia zuby oligarchovia Smeru. A okrem peňazí z eurofondov je tam dosť domácich finančných zdrojov aj na – z hľadiska budúcnosti Slovenska – úplne nezmyselné dotácie na futbalové štadióny a iné športové svätostánky, ktoré sa stali statusovými symbolmi každého „slušného“ mecenáša vládnych strán. Poklepávanie základných kameňov a otváranie športovísk sú jednými z mála tém, ktoré na tomto ministerstve zaujímajú aj premiéra.

Roberta Fica som nikdy nepočul seriózne a fundovane hovoriť o význame vedy a vzdelávania pre budúcnosť tohto štátu (napríklad s takým zápalom, ako vytrvalo reční o asfalte a betóne na diaľnice). Učitelia pre neho predstavujú iba ohrozenie zdanlivého sociálneho zmieru panujúceho na Slovensku, preto sa opakovane (od štrajku začiatkom minulého roku) usiluje primitívnou demagógiou poštvať ich proti iným skupinám zamestnancov. Napríklad rečami o tom, ako im – v porovnaní s inými zamestnancami vo verejnom sektore a na ich úkor – doprial výrazne vyššie zvýšenie ich (nedôstojne nízkych) platov (a tu za humnami, v Česku, idú sociálni demokrati zvyšovať o 15 percent, nie o šesť).

Nie je však hanbou učiteľov, že napríklad pomocné sily v školských jedálňach alebo školské upratovačky majú podľa štátom stanovenej mzdovej tabuľky často menší plat ako toľko ospevovaná (takmer už ústavná) minimálna mzda. To je hanba premiéra, ktorý túto funkciu zastáva v kuse už vyše päť rokov, a to v časoch, keď nám „ekonomika šliape ako nikdy predtým“, aby som použil jeho slová. A je to aj hanba dvoch jeho fantastických a nenahraditeľných ministrov (Petra Kažimíra a Jána Richtera), ktorí takisto už vyše päť rokov riadia svoje rezorty.

No a vo verejnom a štátnom sektore máme aj skupiny zamestnancov, ktorých platy a sociálne zabezpečenie sú v porovnaní s učiteľmi na všetkých stupňoch vzdelávania výrazne nadštandardné (lekári, sudcovia, policajti, vojaci). Iste, nepatrí sa to, lebo my učitelia máme „poslanie“ a o peniaze by nám tak asi nemalo ísť, ale ja osobne si neskromne myslím, že sme minimálne rovnako vzdelaní ako tieto zvýhodnené skupiny a minimálne rovnako sme aj dôležití pre fungovanie moderného štátu.

Premiér Fico sa musí teda zamyslieť, či ministerke Lubyovej dopraje nejaké reálne úspechy a pomôže jej posunúť školstvo dopredu. Alebo neodolá pokušeniu vytrieť si ňou a celou SNS opäť podlahu v nádeji, že sa mu podarí klesajúci počet voličov Smeru nahradiť elektorátom SNS. Ani to však nebude také jednoduché, keďže zodpovednosti za stav vzdelávania a výskumu sa Smer nezbaví. Na to, aby sa napríklad uskutočnili niektoré pozitívne nápady z dokumentu Učiace sa Slovensko, bude treba ďalšie peniaze. A tie už ani dnes premiér Fico nerád posiela na ministerstvo školstva. Podľa jeho sebavedomého vyhlásenia z jesene 2016 sa školstvo stalo víťazom štátneho rozpočtu. Kto chcel, uveril. Kto sa pozrie na reálne fakty, pochopí, že tieto reči boli opäť len prázdne bubliny.

Konkrétny príklad – Agentúra na podporu výskumu a vývoja, fakticky jediná domáca vedecká grantová agentúra (tak či tak s výrazne menším rozpočtom ako podobná inštitúcia v Českej republike), nemá peniaze na to, aby financovala projekty, ktoré už prešli veľmi prísnym výberovým procesom (lebo APVV nefunguje tak diletantsky ako Výskumná agentúra ministerstva, ktorá rozdáva eurofondy) a mali byť financované od 1. júla tohto roku. Napriek prísľubu ministra Kažimíra jeho ministerstvo peniaze neposlalo, premiér mlčí a vedecká obec (presnejšie jej špička, lebo len tá uspela) zúri. Pritom ide iba o niekoľko miliónov eur.

Školstvo a zdravotníctvo odborníci označujú za najväčšie politické výzvy dnešného Slovenska. Vzdelávanie a veda sú však najmä šancou na dôstojný život na Slovensku tvoriacom súčasť Európskej únie. Máme po 16 mesiacoch ministerku, za ktorú sa učitelia nemusia hanbiť. Čo bude ďalej, závisí najmä od premiéra. Ak sa transparentné financovanie školstva a vedy naozaj nestane prioritou, tak budú nasledovať ďalšie protesty a štrajky. Miera (pochopiteľnej) frustrácie je na všetkých stupňoch vzdelávania vysoká. Buď premiér pochopí, že je tu ešte možno posledná šanca politicky prispieť k pozitívnej zmene, alebo bude skôr či neskôr čeliť protestom dobre organizovanej a vzdelanej časti populácie, ktorá nie je nahraditeľná.

Teraz najčítanejšie