Denník N

Stoja na barikáde grafiky napriek všetkému

Výstava Drsná škola v SNG. Foto – SNG
Výstava Drsná škola v SNG. Foto – SNG

Výstava Drsná škola v Slovenskej národnej galérii ukazuje dnešných grafikov ako moderných rytierov, detektívov a punkerov, čo svoje príbehy začínajú motorovou pílou, ale končia rečami o láske.

S nápadom vyrýpať názov výstavy do parkiet priamo v národnej galérii vraj prišiel Jan Čumlivski. Teda, nebol to celé jeho nápad, on len navrhol, že ak už rýpať do podlahy, tak iste nie do nejakej náhradky, ktorá by vyzerala ako podlaha, ale nebola by ňou.

Tomáš Klepoch potom začal karbobrúskou do parkiet národnej galérie vyrývať názov Drsná škola, ale po pár písmenách zistil, že je to nuda, lebo je to príliš vypiplané. Palo Čejka mal niekde skryté obrovské dláta, ktoré zdedil, a tak ich pre túto príležitosť vytiahol a začali spolu rýpať. „Potom som si to už naozaj užil. Nebaví ma, keď mám niečo urobiť iba preto, aby to bolo urobené. Tak nepristupujem k ničomu,“ hovoril Klepoch.

V princípe to bola iba taká malá zábavka a netreba o tom ani viac hovoriť, isté je iba to, že aj pri nej sa ukázala jedna z čŕt, čo šiestich autorov, ktorých vybrala Alexandra Kusá s Luciou Gavulovou, spája: nerobia nič iba preto, aby to bolo, a už vôbec nie vtedy, ak by to malo byť iba akože. Až na Erika Bindera, ale on už zo svojho „akože“ rokmi urobil vlastné „naozaj“.

Drsná škola je výstava súčasnej grafiky, ale oveľa viac je to výstava súčasných grafikov, každého zvlášť a samého za seba, lebo každý vynašiel vlastný spôsob, ako robiť to, čo ho baví, a tak, ako ho to baví.

Emil Drličiak: Edison. 1992. Výstava Drsná škola potrvá v SNG do 29. októbra. Každý týždeň prebiehajú aj rôzne sprievodné podujatia s autormi.

Palo Čejka: Socha. 2017

Juraj Horváth: Veľký spánok. Syn karty poštovej. 1994

S minulosťou už nemajú veľa spoločné

„Sme verní práci s tlačou a práci na papieri. Živíme sa všetkým možným a ostávame verní grafike. Navzdory času aj trendom. Ale nie je to žiadna ekvilibristika. Každý je uhranutý niečím iným, ale nikomu nejde o predvádzanie sa. A neznamená to ani, že sme nejakí staromilci či anarchisti, to len Palo Čejka si hovorí, že je pankáč, ale všetci vieme, ako to naozaj je,“ hovorí Juraj Horváth so smiechom.

Urobiť výstavu grafiky, ktorá ani tak celkom nie je grafikou, akú by očakávali staršie generácie, je podľa neho trochu drzosť, ale nie, že by sa sťažoval. Naopak. „Asi je to niečo zvláštne, zaujímavé, že síce nie sme žiadna partička, ale predsa sa nájde niekoľko vecí, ktoré nás spájajú. Nie sme veľmi na očiach, nepohybujeme sa na tom štandardnom piesočku súčasného umenia, a možno práve to je to, čo má národná galéria robiť – že občas vytiahne aj čosi, čo bežne nie je veľmi viditeľné,“ hovorí Horváth.

S Janom Čumlivským, Erikom Binderom, Emilom Drličiakom a Palom Čejkom sú si generačne blízki, iba Tomáš Klepoch je o trochu mladší, ale jeho vzťah k rýpaniu, najmä do dreva, ho razom pripája k prvej lige vyznávačov tak trochu zaznávaného média. Grafika naozaj, minimálne v našom prostredí, nie je na očiach, ak ide o súčasné umenie. A ako píše aj Alexandra Kusá v sprievodnom katalógu, dnes sa na ňu pozerá viac ako na „dizajn“ než ako na „Dürera“.

V minulosti mala pozornosti až príliš, najmä, keď sa z nej stalo to pekné, neškodné umenie, čo vyhovovalo všetkým. Z propagandy ju vytlačila plagátová tvorba, na monumentálky sa nehodila, a časom prestala zaujímať aj politickú moc socialistickej krajiny.

„Jej protagonisti sa sústredili na kultiváciu jej remeselnej stránky. Táto situácia vyniesla na výslnie Albína Brunovského a jeho úspech u domácich aj zahraničných študentov stvoril rovnomennú ‚školu‘. Po jej etablovaní sa na dovtedajšie závetrie síce upriamila pozornosť, ale už bez nárokov na politicky angažovanú tvorbu. Celkom stačili neutrálne motívy a rozvíjanie charakteristického majstrovstva a ‚titěrnosti‘ remesla, ktoré sa stali jej dominantnými črtami – skončila ako politicky neškodná, významovo uchopiteľná, vlastne ‚krásna‘, a preto populárna a podporovaná,“ vysvetľuje Kusá.

V kontexte vysokého umenia bola u nás vnímaná často ako doplnková technika, no o Brunovského, ako aj o žiakov jeho školy, bol živý záujem. Ten definitívne začal ustávať niekedy v roku 1999, keď bola na pôde SNG posledná veľká grafická výstava Vladimíra Gažoviča.

Grafika však týmto neskončila. V novom ústraní na scéne, ktorá patrila najmä konceptu, si grafika našla svojich autorov a oni si našli ju. Ale už nie preto, že by chceli rozvíjať jej „titěrnosť“. Zobrali si ju ako jazyk, ktorým môžu hovoriť o všetkom, čo ich zaujíma.

Erik Binder: Mucho Trávka. 1993

5. Jan Čumlivski: Turnovec Urn. Café del Mar, strana 52. 2002 – 2016

Tomáš Klepoch: Pálenie úrody. 2014

Nie sme staromilci

„Grafika je len kukátko, cez ktoré sa dá pozerať,“ hovorí Tomáš Klepoch. Páči sa mu, že výstava búra tradičné klišé o grafike a ukazuje ju ako médium, ktoré je rovnocenné všetkým ostatným.

„Starú školu“ tu všetci síce dobre poznajú – „fakt viem, kto bol Brunovský, aj keď je v katalógu napísané, že neviem,“ hovorí Jan Čumlivski –  ale hľadanie svojho kontextu v tej starej škole už pre nikoho nie je veľmi témou. Obľúbení autori či diela sa nájdu aj medzi tými, čo kurátorky vybrali do prvej miestnosti výstavy, ale nie sú to žiadne presné linky.

Oveľa dôležitejšia sa javí spoločná práca, ku ktorej sa dostali vďaka združeniu Štokovec. Od roku 2009 na Banskej St a nici v Banskej Štiavnici funguje sympózium Áno lino a rôzne formáty rezidencií, na ktorých sa vystavení autori v minulosti stretli. „Nie sme žiadna partička, ale to, že nám Zuzana Bodnárová so Svätoplukom Mikytom dali pred rokmi možnosť prísť, tráviť čas spolu a tvoriť, bolo výborné. Tak to v umení funguje, že keď sa stretnú podobné energie, zaiskrí to – a to, čo už existuje, sa ešte umocní. Bežne sme atomizovaní, každý robí svoje a je dobre, keď máme raz za čas možnosť stretnúť sa a robiť spoločne,“ hovorí Juraj Horváth.

Každý z nich už podľa neho prešiel vlastným vývojom, aj on sám. Venuje sa najmä práci s knihami vo vydavateľstve Baobab, ktoré pred rokmi založil, popri tom aj učí. Nič, čo robí, však nie je „účelné“.

„V zlatých časoch ilustrátor robil jednu knihu za druhou, grafici mali kupcov, zberateľov svojich tlačí. Dnes je to inak, ale grafika stále ponúka možnosť robiť množstvo vecí, menších formátov, ktoré možno nie sú ohurujúce, ale dávajú mi dostatočný priestor. Stále pri grafike čerpám energiu,“ hovorí Horváth.

Nad tým, že v slovenskom ani v českom prostredí súčasného umenia nehrá grafika významnú úlohu popri prevažujúcom koncepte, už vraj príliš nestráca čas. „Konceptuálne umenie mám rád, vyrastal som v ňom, ale niekedy sa mi zdá, že je to iba akademický a často aj veľmi vyprázdnený spôsob vyjadrovania. V tomto zmysle teda grafiku chápem tak trochu aj ako pankáčske gesto. A páči sa mi, že stále sú tí, čo sa vracajú k materiálu, k jednoduchšiemu vyjadrovaniu, k niečomu, čo je trvanlivé, fyzické. Ale to je iste na dlhšiu polemiku, ktorá by mohla byť aj celkom zábavná, no my radšej pracujeme, než polemizujeme,“ hovorí so smiechom.

Pohľad do výstavy s dielami Tomáša Klepocha. Foto – SNG

Každý z autorov má jednu miestnosť, táto patrí Jurajovi Horváthovi. Foto – SNG

Pátranie po chýbajúcich

Polemika by mohla nastať aj nad samotnou výstavou. Jej hlavná kurátorka to od začiatku aj očakávala, hlavne tú jednu otázku: prečo práve títo a nie iní.

Fakty sú jasné, na jedno poschodie sa nezmestia všetci, musel to teda byť výber, a to dosť úzky, aby sa do niekoľkých miestností zmestili. Vyberať bolo z čoho, čo aj dokumentuje jedna z miestností výstavy. Toto pátranie a prirovnávanie k žánru detektívky, z ktorého je požičaný aj samotný názov Drsná škola, dobre funguje v sprievodnom katalógu.

„Keď som začal písať, nešlo mi o nič iné než o to, že som sa chcel hrať s fascinujúcim novým jazykom,“ píše Chandler vo svojej slávnej eseji Prosté umenie vraždy. Aj toto sa začalo „hrou s grafikou“, píše Kusá. „Nie je to však experimentálna fascinácia, taká drahá predstavám o progrese – ale remeselná a tvorivá snaha skúšať, na koľko spôsobov sa dajú využiť tvorivé možnosti najobyčajnejšieho grafického žánru…“

Je výborné, že SNG vytiahla do svojich priestorov autorov, o ktorých píše, že sú modernými detektívmi, reinkarnovanými rytiermi, „antihrdinami, čo neparticipujú na systémoch, nevystavujú na medzinárodných prehliadkach ani v chic súkromných galériách, nepestujú si prírastky do CV. Sami sú ‚hrdinami‘ s cigaretou a rydlom na barikáde grafiky, napriek Brunovského škole, napriek konceptualizmu, ktorému rozumeli viac než väčšina študentov VŠVU nešikovne montujúcich neón do objímky a výtvarníkov navážajúcich auru do trnavskej či šamorínskej synagógy“.

Lenže na samotnej výstave sa motív detektívky a hry, ktorý dobre funguje v katalógu, trochu stráca a v konečnom dôsledku je to teda hlavne výstava súčasných autorov grafiky. A potom je otázka, prečo práve títo a nie aj niekto iný, namieste. Obzvlášť, ak má ísť o zúčtovanie starej školy s tou novou, drsnou. Z toho, čo je na jednej strane trefa do čierneho, a teda, ukázať po rokoch aspoň časť z toho, čo títo autori robia, lebo naozaj je čo, je na strane druhej trochu nástraha.

Možno to spôsobuje „ťarcha inštitúcie“, akou je národná galéria, ktorá sa jej síce šarmantne snaží zbaviť, ale beztak si asi vždy bude niesť trochu nevďačnú úlohu tej, od ktorej chceme všetko a vždy a jedine správne, čo z podstaty ani nie je možné. Drsná škola je pritom skvelá výstava, lebo sa jej naozaj podarilo vytiahnuť grafiku, ktorá je silná a rôznorodá a „súčasná“ v pravej podstate tohto slova. Len ten Mikyta tam skrátka nejako chýba.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie