Denník N

Robert Roth: V živote sú oveľa horšie veci než rozvod

Foto N - Pavel Bielik
Foto N – Pavel Bielik

V najnovšom filme Juraja Lehotského hrá otca mladého dievčaťa z rozpadávajúcej sa rodiny. Sám si nie tak dávno podobnou skúsenosťou prešiel aj v súkromnom živote.

Vo filmoch ho tak často nevídať. Divadlo, naopak, miluje a krátku prestávku od neho si dokáže dopriať aspoň v lete. Počty ľudí v kinách na jeho filmoch ho nezaujímajú, pretože aj keby ROBERT ROTH oslovil len jediného diváka, malo by to podľa neho zmysel.

Keď sme vás požiadali o rozhovor, upozornili ste nás, že ste film Nina stále nevideli. Prečo?

Neviem. Aj keby ma Juraj na súkromné premietanie zavolal, nešiel by som. Nepotrebujem sa na seba pozerať a radšej na to pôjdem do kina. Aj na divadlo radšej idem do divadla a nepozriem si to niekde zo záznamu.

Takže ani nezasahujete príliš do procesu nakrúcania.

Poznám svoje miesto. Viem, čo je mojou úlohou a čo režisérovou. Nemusím s ním súhlasiť. Môžeme vstúpiť do dialógu, do tenzie, ale vo výsledku je to jeho práca. Aj keby malo byť stopäťdesiat ostrých, budem to rešpektovať, lebo on je ten, kto nad tým bdie a je pod tým celým podpísaný.

Viackrát sa stalo, že sme mali záber, ktorý bol odskúšaný, ja som spravil čosi neočakávané, čo sa mu zapáčilo. Potom to rozvil a išli sme to znova od začiatku, čo mne už liezlo dosť na nervy. Dokonca ma nakrúcali, aj keď som len tak postával alebo čupel počas pauzy, preto predpokladám, že niečo z tých záberov použil aj vo filme.

Nepotrebujete prestávku od divadla ani v lete?

Mali sme výjazd na festival do Žiliny, boli Letné shakespearovské slávnosti, ale oddýchol som si. Jasné, že potrebujem pauzu, ale nepotrebujem, aby trvala dva mesiace. Je to nuda, otrava a odumierajú mi mozgové bunky. Tie zvyšky. (smiech)

Dva mesiace by boli pre vás pridlhé?

To odhnijem.

Aké boli vaše dojmy z nakrúcania?

Poznal som spôsob Jurajovej roboty, keďže som s ním už pracoval na filme Zázrak. Bol som pripravený aj na tenzie, čo som spomínal. Ale tešil som sa na nakrúcanie, lebo on má určitý mantinel, v ktorom sa chce pohybovať, ale v rámci neho vám dáva slobodu. A dá si poradiť, to je dôležité. A môj prejav je dosť „veľký“, ja som skrátka zvyknutý na javisko. Servírujem aj pre toho v štrnástom rade. Juraj to potreboval všetko zminimalizovať na kameru. Musel som si na to zvyknúť a bolo to pre mňa extrémne náročné.

Je zaujímavé, že do takého minimalistického projektu osloví práve vás, ktorý ste v divadle doslova živel.

To aby ma ponížil. (smiech)

Myslím, že veľa ľudí vás v takej polohe ešte nevidelo.

Vo výrazových prostriedkoch určite áno, ale čo sa týka postavy, skôr bolestne obohacujúce. Ja naozaj robím to, čo ma baví, už odmalička a od istého veku aj živí. Bežne stretávam kamošov alebo bývalých spolužiakov, ktorí to šťastie nemali a vyzerajú o dvadsať rokov staršie ako ja. Vyzerajú ako ich rodičia. A presne o tom je aj postava Nininho otca, ktorý si fachčí na žeriave, hoci by možno radšej hral v kapele.

A to je tiež zaujímavá paralela, keďže aj vy ste hudobník.

Toto som až tak zásadne nevnímal. Ale v jednej scéne klamem Nine, že idem do práce, pritom beriem gitaru a idem hrať do klubu. Aspoň na malý moment chcem robiť niečo, čo ma baví. A to hovorí za všetko.

Potrebuje náš divák Ninu v čase, keď je tu Únos alebo Čiara, ktoré trhajú rekordy sledovanosti?

Téma je jedna vec, vplyv na diváka druhá.  Môžem sa nechať „unášať“ návštevnosťou, keď mám film napchatý priezviskami, ale treba urobiť aj pomyselnú „čiaru“ a zamyslieť sa, či by boli kiná plné aj bez nich. Je to istý kalkul. Juraj pri práci rozhodne nemyslí na rad návštevníkov v multiplexe, čakajúcich na lístok. S týmto nemal nikdy problém. Všetci potrebujú svoju Ninu.

Nikdy takýto typ filmu ani nerobil.

Zrejme ani nebude. S tým nemám problém ani ja. Keď bude v kine šesť ľudí a jednému to možno zmení vzťah, Nina mala zmysel.

Aj to je zrejme dôvod, prečo ste prikývli na ďalšiu spoluprácu práve s Jurajom Lehotským.

Určite áno. Tiež mi netrhá žily, koľko ľudí si príde pozrieť to, čo možno sami prežívajú. Je mi to v dobrom slova zmysle jedno. Optika jeho výberu témy sa mi páči, a to ma do filmu pôvodne neobsadil.

Neobsadil?

Nie. Obsadil iného kolegu. Potom to zmenil. Sám som ho od seba odhováral.

Prečo?

No lebo to bude prvá veta v kritikách, že prečo zase Roth hrá v Lehotského filme. (smiech) Ale to je nám tiež jedno.

Kto je vlastne Ninin otec?

Je to človek, ktorý sa dostane do situácie, na ktorú nebol pripravený a ktorú nedokáže riešiť.

Na rozvod sa asi nikto nedokáže pripraviť.

Dokáže. Vo filme. A realita je potom iná. To nie je „Pojednávacia miestnosť  z TV Juch“.

Rozvod je ďalšia paralela vás ako Roberta Rotha a postavy, ktorú vo filme hráte.

Je dôležité nebyť pokrytcom voči sebe samému. Neudržiavať niečo umelo, len aby neboli reči. Celý čas robíte kompromisy, keď idete na koncert kapely, ktorá vás nezaujíma, na dovolenku, kam ste pôvodne nechceli ísť. Je to o malých kompromisoch, ktoré sa nabaľujú a keď sa obzriete späť, poviete si, že ste sa dvadsať rokov klamali, pretože ste nič z toho nechceli. Len vám to povedali iní. Život prináša aj oveľa horšie veci ako rozvod. Ľudia sa schádzajú a rozchádzajú, to je normálne. A ja nie som ani prvý, ani posledný, ktorý niečo také zažil. Ak je to v tom filme cítiť, tak sa nemám za čo schovávať.

Dostala úloha Nininho otca toľko priestoru ako tie v divadle?

Divadlo je pre mňa priorita a Juraj to vie. Mohol som tú ponuku odmietnuť, ale neurobil som to. Tá postava sa mi páčila a zároveň pre mňa bolo dôležité otvoriť vo svojom privátnom harddisku foldre, ktoré sa mi už nechcelo otvárať. Ale otvoril som ich.

Určitý druh terapie prácou?

Áno, hoci to bolí, tú ranu si otvorím a posolím. Ak to má mať dosah na iných.

V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že ste hrali aj deň po smrti svojej mamy.

Tak isto to môže byť určitý spôsob terapie, ako sa s bolesťou a stratou aspoň čiastočne vyrovnať. Nivelizovať to v sebe. A verte mi, že väčšina kolegov predstavenia po smrti niekoho naozaj blízkeho nezruší a na väčšine z nich to vôbec nepostrehnete. To, že sa v zákulisí po dvoch hodinách na javisku zrútia od žiaľu, už neuvidíte.

Foto N – Pavel Bielik

Keď sa pripravujete na predstavenie, vraj si zháňate knihy, ktoré s ním môžu súvisieť.

Kupujem ich. V skutočnosti nesúvisia, ale pre mňa všetko so všetkým súvisí. Pre jednu hru, kde moja postava chce spáchať samovraždu, som si chcel kresliť graf toho, koľko by trval dopad, keby som vyskočil z okna. Oslovil som aj nemenovaného fyzika z nemenovaného týždenníka, aby mi to pomohol vypočítať. Aj keby bol v hľadisku len jeden divák, ktorý tomu rozumie a povie si, že ten Roth počas predstavenia na tabuľu naozaj nečmára bludy, stačí mi to.

Takže každá postava musí byť pre vás vystavaná do detailov.

Áno, pre mňa. Nie pre režiséra. Som rád, ak to ocení, ale v zásade je to jedno. Ja to musím vedieť.

V SND máte počas tejto sezóny množstvo predstavení, v novembri vás čaká premiéra hry od Viliama Klimáčka. Kde je tá hranica, kedy herec ešte dokáže rozlišovať hry a naozaj dôsledne sa pripraviť na jednotlivé postavy?

Je to zamestnanie ako každé iné. Patrí k tomu aj určitý psychický pôdorys, na ktorom potom človek stavia. Nie je to jednoduché, ale neprikladal by som tomu väčšiu váhu. Ak šoférovi z povolania dajú každý deň iné vozidlo a pošlú ho do iného mesta, tiež sa tomu musí vedieť prispôsobiť.  To už vieme my kolegovia, že henten dnes nemal svoj deň, ale divák-laik to nemá šancu odčítať.

Takže ani vystúpenie z postavy nie je takým problémom, ako sa hovorí.

Ale je! Niekedy stačí sprcha, inokedy sprcha od diváka.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie