Dom bez ľudí je ako socha bez dychu

Celý život ho tak poznala – dom, ktorý vybudovali jej rodičia a dostavali presne pred päťdesiatimi rokmi, ako miesto plné pohybu, kde neustále vznikajú nové diela. „Bola som zvyknutá, že sa tu stále ozývalo nejaké búchanie a bolo cítiť vôňu železa. Veľmi mi to po maminej smrti chýbalo,“ hovorí Katarína Kissoczy.

V roku 2009, keď pracovala na monografii o svojej mame – výnimočnej šperkárke a sochárke Erne Masarovičovej –, sa rozhodla, že urobí čosi, na čo by si asi mnohí netrúfli. Dvere a ateliér milovaného domu otvorila pre ďalších umelcov a umelkyne.

Založila sympózium a odvtedy každý rok do domu so skutočne špecifickou atmosférou prichádzajú umelci z celého sveta. Za tie roky ich na Gorazdovu 31 prišlo viac než stovka, medzi nimi aj množstvo medzinárodne etablovaných autorov na scéne šperku či sochy, ktoré tu majú dominantné miesto.

„Stali sa mi tak trochu rodinou, niektorí viac, iní menej. Mnohí sa vracajú, lebo je im tu dobre, a to je úžasné,“ hovorí Katarína Kissoczy.

V sobotu o 16.00 h bude vernisáž aktuálneho ročníka sympózia, tradične – v okolí domu na Gorazdovej 31 a v priľahlej galérii Záhrada. Oplatí sa prísť. Súčasťou vernisáže bude aj koncert pražskej kapely DekadentFabrik.

Je to radosť

Deviaty ročník sympózia definuje práve téma domu, v ktorom sa koná. „Rodičia ho dostavali presne v roku 1967, vytvorili ho podľa vlastných potrieb, a keďže v tom čase sa nedal zohnať všetok materiál, ktorý potrebovali, množstvo vecí si vyrobili sami – napríklad okná,“ hovorí Katarína Kissoczy.

Pre umelcov, ktorí sem prichádzajú, je to nepochybne inšpirujúce prostredie, a to aj preto, že Katarína Kissoczy sa ho stále snaží držať v duchu 60. rokov, aj ak ide o interiér. „Je to pre mňa radosť, byť tu, prebádať ho zblízka a čerpať z jeho atmosféry. A myslím, že aj ostatných to baví – jednotlivé detaily alebo to, aký je tento dom prerastený rôznymi dielami. Je to jeden celok,“ hovorí Daniela Kramerová, česká teoretička, ktorá sa orientuje najmä na odkaz umenia 60. rokov v súčasnosti.

Napokon, aj to bol dôvod, pre ktorý ju Katarína Kissoczy oslovila, aby jej tento rok pomohla vybrať umelcov zastupujúcich českú scénu. Výber šperkárov má už tradične na starosti Mária H. Nepšinská.

„Pri kurátorskom zostavovaní sympózia platia jednoduché zásady – vždy chcem, aby to bola rôznorodá zostava ľudí, umelcov aj umelkýň, staršej aj mladej generácie z rôznych krajín. Celkom prirodzené pritom je, že základ tvoria slovenskí a českí umelci. Zdá sa mi nelogické rozdeľovať ich, aj v čase života mojej mamy to bola jedna scéna a ja ju tak stále vnímam,“ hovorí Kissoczy.

Druhou hlavnou črtou sympózia je materiál, ktorým je tiež celkom prirodzene kov-železo, s ktorým pracovala aj Erna Masarovičová. Súčasťou sympózia sú však nielen sochári a šperkári, ktorí s ním bežne pracujú, ale aj umelci pracujúci primárne s inými médiami, tento rok napríklad maliarka Patrícia Koyšová či Filip Sabol.

Aj kov môže pôsobiť živo

„Prakticky vôbec nepracujem s kovom, ale keďže som prišla na toto sympózium, ktoré narába najmä s kovom, rozhodla som sa, že by som mohla vyjsť zo svojej komfortnej zóny a skúsiť niečo iné,“ hovorí šperkárka Patricia Domingues zo Španielska.

Bežne sa zaujíma najmä o tému organických materiálov, najmä o to, ako sa správajú a akú nad nimi môže mať autor kontrolu. S kovom je to celkom iné, no práca v dome Erny Masarovičovej ju nadchla. „Dostalo ma, ako sa kov správa pri zváraní, aké tvary možno docieliť a že v mnohom pôsobia priam organicky. Zatiaľ som stále iba v pozícii, že objavujem jeho možnosti, ale veľmi ma to baví,“ hovorí.

Zdá sa jej, že sympózium ako toto je výborná možnosť, keď má človek k dispozícii desať dní, takmer žiaden tlak a môže vybočiť zo svojej bežnej práce a skúsiť niečo nové. Priniesla si síce tašku plnú materiálu, s ktorým bežne pracuje, ale kov ju natoľko zaujal, že pracuje iba s ním. Dokonca zvažuje, že sa k nemu vráti, aj keď sa sympózium skončí. „Napokon to predsa vôbec nemusí byť o konkrétnom materiáli, teraz už nevidím dôvod, prečo s ním nerobiť aj v budúcnosti,“ dodáva.

Nie je to úplne časté, že by sa ktosi odklonil od toho, čo pôvodne zamýšľal urobiť, väčšina autorov pracuje na dielach, ktoré majú vopred premyslené. S takým zámerom prišiel aj český sochár Martin Kocourek či holandský sochár Eelke van Willegen, ktorý pri svojich sochách-objektoch vychádza z japonskej kresby tušom. „Zanecháva za sebou linku, ktorá sa na niektorých miestach rozširuje, na iných zasa zužuje, a tento efekt sa dá docieliť aj v hmote,“ hovorí van Willegen. „S materiálom spolupracujem, namiesto toho, aby som mu šéfoval, nechávam to otvorené, konám na základe toho, ako sa správa,“ dodáva. Martin Kocourek zasa z plechu vyrezal nadrozmerné dieťa, pôsobiace jemne a krehko, pupočnú šnúru však tvorí hrubá reťaz s hákom. „Mám z toho radosť, dlho som nad tým premýšľal, zväčša nerobím veci v takejto lyrickej rovine a s pomocou kresby, ale tu sa mi to presne hodilo,“ hovorí.

Stále žije

Za desať dní nemá človek veľa času na experimenty, ale podľa Daniely Kramerovej sa i tak deje akýsi posun, najmä vplyvom stretu šperkárov a sochárov. „Autori sa viac začnú konfrontovať s otázkou, čo je to vlastne šperk a čo je to vlastne socha, a niektorí sa začnú vyjadrovať inak,“ hovorí kurátorka.

Témy domu sa najviac chytil Pavol Prekop, ktorý vytvára scénu „šťastného života“, ironicky sa hrá s domom ako so stelesnenou predstavou šťastia pre každú rodinu a skladá kulisu rôznych elementov, ktoré túto ilúziu vytvárajú. Maliarka Patrícia Koyšová „oživila“ bazén v záhrade pomocou izotermickej fólie, Filip Sabol dal novú podobu trafostanici.

Každý z autorov priniesol do domu a jeho okolia čosi zaujímavé, až sa zdá neuveriteľné, že sa naozaj za desať dní dokážu skoncentrovať a pracovať.

„Ešte nedávno teoretici hovorili, že socha umrela,“ hovorí Katarína Kissoczy. „A my jej tu už deväť rokov poskytujeme umelé dýchanie,“ dodáva pohotovo sochár Rasťo Trizma.

„Je to len desať dní, to nie je dosť času na veľké, monumentálne sochy do verejného priestoru, ale to, čo tu vzniká, má potenciál rozvinúť sa do veľkého rozmeru. To je pravý zmysel sympózia, môcť si overiť možno neštandardné smerovania svojej tvorby a zistiť, či majú potenciál na rast. A popritom tu vznikajú autentické artefakty, ktoré nie sú iba nejakými pokusmi,“ dodáva.

Všetky si ich môžete pozrieť na Gorazdovej 31 v Bratislave a v priľahlej galérii Záhrada, dnes od 16.00 h.